ZNAMENIE RYBY

STRMEŇ, Karol (vl. menom Karol Bekényi, 1921 – 1994)

básnická zbierka, 1969

Asi jedna tretina básní zbierky bola po prvýkrát publikovaná na Slovensku až po novembrovej „nežnej revolúcii“ vo výbere Sfinga spieva pri jasličkách (1991), celá zbierka vyšla až v rámci tretieho zväzku súborného vydania Strmeňovej poézie, ktorý pod rovnomenným názvom edične pripravil Július Pašteka (2001).

Domáca kritika priradila Strmeňa k tzv. druhej vlne slovenskej katolíckej moderny. Autor publikoval na Slovensku pred odchodom do exilu len dve knihy  – básnickú zbierku Výžinok života (1943) a lyrickú skladbu Testament (1944). Na Strmeňovu životnú filozofiu a poetiku týchto zbierok, v ktorých dominuje spirituálna súhra ducha a rozumu, senzuálno-transcendentálna a postsymbolistická obraznosť, nadväzuje aj autorova tvorba mimo domova v emigrácii. V zbierke Znamenie ryby sa však objavujú aj viaceré nové tóny a témy. Viažu sa najmä na básnikovu trýznivú situáciu v exile (téma vykorenenosti „pútnika-bezdomovca“ so silnými citovými väzbami k pôvodnej vlasti, nostalgia a smútok za domovom, zložité prispôsobovanie sa a prijatie novej domoviny, ostrá kritika povojnového vývinu na Slovensku).

Básne tejto zbierky rozčlenil autor do siedmich oddielov, ktoré sú rozmanité nielen po obsahovej, ale aj formálnej stránke. Strohé artistné formy, klasické sonety, sakrálne miniatúry a podobenstvá sa striedajú s lyrizujúcimi miniesejami, básňami v próze alebo s kratšími reflexívnymi cyklami elegicko-žalmického charakteru (v najrozsiahlejšej rovnomennej časti Znamenie Ryby, v cykle Prolegomena, Betlehem, Obtĺkanie píšťalky, A to je láska? Áno, už len láska). Osobitný oddiel Album tvoria básne-vyznania s iniciálovými skratkami namiesto názvov, ktoré však možno poľahky dešifrovať. Za básňou s titulom O. S. sa skrýva Strmeňova manželka Oľga Sidorová, ďalšie dve básne – V. B. a J. S. – sú implicitne dedikované Valentínovi Beniakovi a Jankovi Silanovi, ktorí výrazne ovplyvnili Strmeňovu životnú filozofiu i jeho lyrickú orientáciu, a potom nasledujú iniciálové skratky a básne venované autorovým exilovým priateľom, existenčne a duchovne spriazneným pútnikom na ceste „po ostrí noža“ (Šprincovi, Žarnovovi, Dilongovi, Zvonickému, Doránskemu a Cígerovi-Hronskému). V poslednej časti zbierky pod názvom Večeradlo sú sústredené reflexívno-meditatívne verše s výraznou starokresťanskou symbolikou a biblickými postavami (Jób, Kain, Ábel, Tomáš), básne o domove, vyhnanstve, prírode, čase, pravde, slobode, ilúzii i dezilúzii („akoby Boh bol zanechal tento svet / a ostal nám len na pere trstený / kvet šialenstva a čierna páska / pod okom katov a odsúdencov“). Záver zbierky tvorí symbolické Matutínum, prázdna strana „rannej pobožnosti“ s jediným veršom na jej konci („Po lune ani šľapaj neostala“), ktorému predchádza báseň Augustová elégia s presným datovaním: „V noci z 20. na 21. augusta 1968.“ Vznikla ako bezprostredný protest a autorova prudká emotívna reakcia na okupáciu Československa spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy („Pekelné muky obkolesili ťa, / Slovensko moje, / a bolesť, bolesť / náhla jak ihla sipiaceho blesku / hľadá si cestu zo srdca / do nemohúcej ruky“).

Celou zbierkou sa tiahne autorov vnútorný zápas „s radikalizmom pamäti“, s doživotným putom k domovu a s ním súvisiacim duchovným, často rozporuplným hľadaním tzv. vyššej pravdy „v prázdnom a bezcitnom priestranstve“, kde stále žije „spomienka na detstvo… / na všetko stratené osudom zažehnané / na popílenú čerešňu a hladkú múku / užitočnú a nulovú“, kde bolesť „vábi nádej“ a stroskotanie „je pádom, ale do hlbokej výšky“. Vo veršoch víťazí napokon „znamenie Ryby“, Strmeňov kresťanský svetonázor, jeho silná pripútanosť k Bohu, a to aj v mučivo ťaživých „nociach bez dna“, pretože podľa autora jedine Boh môže človeku pomôcť a vykúpiť ho v konečnom dôsledku z jeho nedokonalej existencie smrťou, svojím „svetlom“, t. j. životom vo večnosti („Pane, keď smrť mi srdce zovrie, / staň sa mi podľa tvojho slova. (…) / zatiskni ťažkú nočnú bránu / a uzamkni ju na kľúč svetla“). Starokresťanský symbol ryby používa predovšetkým ako symbol odvekej ľudskej nádeje, a to najmä v meditatívnych veršoch, ktoré majú rozličné modality – od vážnych, ostro polemických či satirických až po hravé, úsmevné, ako napríklad v rovnomennej básni („Na jedno slovo / vzdal som sa tieňa. / Predo mnou v piesku / znamenie Ryby. // (…) Náznaky brehov, / lampy a hložie. / Opakujem si / prísľuby Božie.“) alebo v texte Popevok („Ľúbosť je šťastie pochabé, / ja poviem A, Boh povie B, / a už sa spolu odvážame / na jantárovom korábe. // (…) Aké len svieže, mladé je / tajomstvo dobrej nádeje! / Ja poviem rak, Boh povie ryba / a ešte sa aj usmeje“).

V zbierke Znamenie ryby sú čitateľné inšpirácie a príbuznosť s domácimi básnikmi (Krasko, Beniak, Dilong, Šprinc, Rúfus, z mladších Stacho) i viacerými svetovými autormi, ktorých Strmeň prekladal. Najviac ťaží z meditatívno-kontemplatívnej lyriky Rilkeho. Používa princíp jeho lyricko-reflexívnej perifrázy témy (raz má podobu výtvarného motívu, inokedy známej mytologickej postavy alebo prírodného symbolu, funkčne využíva typické rilkeovské zámlky či vetné presahy). V knihe badať zároveň autorovo úsilie o scivilnenie vlastného systému obraznosti (prozaizácia lyrických textov, pribúdanie básní vo forme voľného verša, sémantická otvorenosť výpovede súvisiaca na jednej strane s motívmi slabosti, rozpoltenosti a agresivity súčasného človeka, na strane druhej s neustálym hľadaním „cesty“ v podobe nadobúdania istoty, vyrovnanosti a kresťanskej pokory).

Strmeňovu zbierku Znamenie Ryby možno považovať za vrchol básnikovho diela. Má nesporné myšlienkové i poetologické kvality a navyše prináša aj istý druh experimentovania a novátorstva v spirituálno-transcendentálnom type básnenia aj v rámci celku slovenskej exilovej i „domácej“ povojnovej lyriky.

Vydania

Znamenie Ryby. Rím, 1969; Bratislava, 2001 (In: Znamenie Ryby. Poézia III).

Literatúra

BELÁK, B.: Poézia slovenského exilu po roku 1945. In: Slovenský povojnový exil. Zborník materiálov zo seminára Dejiny slovenského exilu po roku 1945. Martin, 1998, s. 419–433.

HAJKO, D.: Básnik spolupatričnosti s blížnym. In: Literika, roč. 2, 1997, č. 1 – 2, s. 107–111.

HVIŠČ, J. — MARČOK, V.: Literárne portréty. Karol Strmeň. In: Biele miesta v slovenskej literatúre. Bratislava, 1991, s. 152–157.

JENČÍKOVÁ, E.: Karol Strmeň. In: Čítame slovenskú literatúru II (1956 – 1969). Bratislava, 1997, s. 227.

KRUŽLIAK, I.: Karol Strmeň: Znamenie Ryby. In: Most, roč. 17, 1970, č. 1 – 2, s. 83–86.

PAŠTEKA, J.: Strmeňove rozlety a úteky (Tvorba z obdobia rokov 1935 – 1945). In: STRMEŇ, K.: Testament. Poézia I. Bratislava, 1999, s. 7–17.

PAŠTEKA, J.: Emigrácia ako údel a prístav. In: STRMEŇ, K.: Strieborná legenda. Poézia II. Bratislava, 2000, s. 7–19.

PAŠTEKA, J.: Všetky cesty vedú domov. In: STRMEŇ, K.: Znamenie Ryby. Poézia III. Bratislava, 2001, s. 7–37.

STRMEŇ, K. – SVETOŇ, Ľ.: Láska je väčšia ako nádej. Hovoríme s básnikom a prekladateľom Karolom Strmeňom. In: Literárny týždenník, roč. 3, 1990, č. 32, s. 1, 11.

Autorka hesla

Eva Jenčíková