ZMIERENIE…

ALEBO DOBRODRUŽSTVO PRI OBŽINKOCH

PALÁRIK, Ján (1822 – 1870)

veselohra, 1862

Palárikova posledná veselohra. Autor ju publikoval pod pseudonymom Ján Beskydov, pričom pri jej koncipovaní použil prostriedky, ktoré sa mu osvedčili v predošlých hrách Incognito (1858) a Drotár (1860) – motív viacnásobnej zámeny identít a z nej plynúcu situačnú komiku, charakteristický obraz vlastencov ako vnútorne krásnych a hodnotných ľudí a tematizovanie obdobných kultúrno-spoločenských problémov so zameraním na presadzovanie vlastných predstáv o riešení aktuálnych spoločensko-politických problémov v zhode s koncepciou Novej školy slovenskej.

S hrou Incognito spája Zmierenie výrazný národno-výchovný apel tlmočený v reči postáv, s veselohrou Drotár, pri ktorej sa inšpiroval konverzačnou hrou A. Decourella a Jaima ml. Hľadá sa vychovávateľ (pravdepodobne vychádzal z nemeckého prekladu Man sucht einen Erzieher, bez datovania, v českom preklade vyšla v roku 1875), východisko v inojazyčnej hre – Obžinky Jozefa Korzeniowského (v českom preklade vyšla v roku 1853), no tentoraz inšpiráciu hrou poľského autora priznal v poznámke pred textom. Korzeniowského koncepciu spojenia šľachty s ľudom aplikoval na dobové uhorské pomery, pričom ako nositeľov najpokrokovejších ideí predstavil inteligenciu ľudového pôvodu. Hrou propagoval spojenie ľudu so zemianstvom, v ktorom šľachte priznal hybnú silu na základe jej historického oprávnenia, vzdelanosti a hospodársko-spoločenskej nadradenosti. Tieto idey po politických skúsenostiach postupne zrevidoval, o čom svedčí krátky predhovor k prvému vydaniu veselohry, ktorú však publikoval bez akýchkoľvek zásahov do textu.

Dej hry je situovaný do domu mladej grófky Elisy Hrabovskej očakávajúcej príchod budúceho manžela, syna poručíka baróna Kostrovického. Nakoľko ho od detstva nevidela, rozhodne sa spoznať ho v prestrojení, a preto si vymení úlohu so svojou spoločníčkou, dcérou národne uvedomelého a vzdelaného učiteľa Orieška, Milušou. Príchod Ľudovíta Kostrovického je naplánovaný na slávnosť dožiniek, ktorú chcú mladé ženy využiť na preverenie zmýšľania ženícha: Miluša predstiera, že je grófka, a Elisa namiesto pôvodne zamýšľanej roly spoločníčky prijme úlohu prostej dedinskej žnice, ktorá má byť ako najpoctivejšie dievča v dedine na dožinkoch korunovaná slávnostným vencom. Hru s maskami skomplikuje príchod Kostrovického, ktorý sa so svojím spoločníkom zememeračom Rohonom dohodne na rovnakom pláne: do kaštieľa prichádza s identitou Rohona, aby sa presvedčil, aká je jeho budúca manželka, kým Rohon hrá úlohu mladého baróna, ktorého predstavuje ako odnárodneného a namysleného hlupáka. Dvojitá zámena produkuje sled navonok komických udalostí, ktoré však hlavným aktérom komédie prinesú nepríjemné chvíľky: Rohon sa zaľúbi do Miluše, no v presvedčení, že je to grófka prisľúbená priateľovi, sa trápi; Ľudovít sa zaľúbi do grófky, no vo viere, že ide o prosté dedinské dievča, sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie. Preoblečenie za žnicu sa grófke napokon vyplatí, lebo preverí pravú povahu Kostrovického. Záver hry vyznieva ako veľkolepá oslava oboch národností, Maďarov i Slovákov bez ohľadu na národný pôvod, ale obdarených pevnými charaktermi: „Sláva Slovákom i Maďarom statočným!“ V takomto vyznení veselohra svedčí o Palárikovom „nekompromisne vlasteneckom, no nešovinistickom postoji k otázke vzťahu medzi Slovákmi a Maďarmi“ (Z. Rampák).

Komika pramení z dvojitej zámeny, ktorá však (na rozdiel od predošlých Palárikových veselohier) nevzniká omylom alebo náhodou, ale zámerne – ako trik postáv na preverenie charakteru budúceho životného partnera. Ústrednej zápletke napomáha postava sluhu Pištu, ktorý ako jediný pozná plán grófky i svojho pána a sám zámenu identít nechtiac iniciuje tým, že Kostrovického pred grófkou, zásadovou panslávkou, charakterizuje ako zarytého maďaróna. Jedinou výrazne negatívnou postavou je v hre grófkina komorná Capková, ktorá vystupuje ako protipól Miluše – nevzdelaná, hlúpa, odnárodnená, povrchná, nečestná intrigánka – a v zhode s princípom veselohry napokon vyjde na posmech.

Podobne ako v hre Incognito je určujúcim momentom príklonu k národu a národnému uvedomeniu ľúbozvučná slovenčina a slovenská pieseň: Palárik prostredníctvom postavy učiteľa a jeho dcéry vyzdvihuje povahu prostého ľudu, ktorá sa odráža v jeho piesňach, zvykoch a tradíciách, a agituje za Kollárove Národné spievanky (1834, 1835) ako vzor pre slovenskú kultúru a vzdelanosť: „Ó iste, takému veľkomestskému švihákovi pri našom dedinskom koncerte by sa iba od dlhej chvíle zívalo; naproti tomu obžinky nevidel ani v Pešti, ani v Paríži – ony prebudia v mysli jeho mnohé sladké rozpomienky na nevinné hry detinstva – a keď počuje tie báječné, zádumčivo-veselé spevy ľudu nášho, uvidí jeho národné obyčaje, jednoduché mravy, srdečnú úprimnosť a oddanosť k svojim zemským pánom, tak sa iste prebudí v ňom súcit k národu svojmu, na ktorého biedu a opustenosť v tom nádhernom, civilizovanom cudzinstve azda celom zabudol.“ Začiatkom šesťdesiatych rokov tak autor v priestore javiskovej hry artikuluje romantické presvedčenie, že ľudová kultúra vracia človeka k národu. V tomto zmysle je Zmierenie najromantickejšia a najľudovýchovnejšia Palárikova hra, nakoľko sa autor primárne nezameriava na kritiku odnárodňovania, ale divadelne demonštruje národne uvedomelé postavy prostriedkami typickými pre tridsiate a štyridsiate roky 19. storočia. Repliky vzťahujúce sa k situácii národa a tlmočiace Palárikove názory, ako ich autor prezentoval vo svojich publicistických príspevkoch, však miestami hraničia s prvoplánovou agitáciou: „A keď neskôr poznajú aj iné potreby ľudu nášho slovenského, keď sa presvedčia, že národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť spoločnej našej vlasti uhorskej na škodu, ba že ona iba v duchovnom povýšení všetkých jej občanov rozkvitnúť môže, veď sa oni potom ani od reči a literatúry slovenskej odťahovať nebudú.“ Táto rovina Palárikovej dramatiky explicitne odhaľuje zámer autora popri zábave poučiť diváka.

Dobové reflexie hry sa sústreďovali na jej divadelnú realizáciu bez analýzy vlastného textu. Explicitne najkritickejší, hoci bez argumentačnej základne, bol k Zmiereniu Jaroslav Vlček, ktorý hru označil za najslabšiu Palárikovu veselohru, neskoršie reflexie hodnotili Zmierenie ústretovejšie, pričom vyzdvihovali najmä autorovu invenciu pri konštruovaní zápletiek, kontrastné rozloženie postáv či schopnosť, ako v záverečnom odkrývaní falošnej tváre autor poučuje diváka.

Vydania

Smierenie alebo Dobrodružstvo pri Obžinkoch. Veselohra vo troch jednaniach. Napísal Ján Beskydov. In: Lipa, roč. 2, 1862, s. 155-250.

Smierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Veselohra vo troch dejstvách. Sobrané dramatické spisy Jána Palárika (Beskydova). Pešť : Minerva, 1870.

Dobrodružstvo pri obžinkoch. Upravil Janko Borodáč. Martin : Divadelná knižnica XXII, 1935.

Veselohry a divadelné prejavy. Bratislava : SVKL, 1955, s. 225-312.

Literatúra

ČAVOJSKÝ, L.: O pôvodnosti Palárikovho dramatického diela. In: Slovenské divadlo, roč. 3, 1955, č. 3, s. 233-244.

ČAVOJSKÝ, L.: Nepochopený Palárik. In: Slovenské divadlo, roč. 8, 1960, č. 1, s. 239-244.

ČAVOJSKÝ, L.: Palárikove veselohry. In: Kapitoly z dejín slovenského divadla. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967, s. 314-328.

RAMPÁK, Z.: Veselohry Jána Palárika. In: PALÁRIK, J.: Veselohry a divadelné prejavy. Bratislava : SVKL, 1955, s. 7-38.

VAVROVIČ, J.: Ján Palárik, jeho ekumenizmus a panslavizmus. Martin : Matica slovenská, 1993.

VLČEK, J.: Dejiny literatúry slovenskej. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1889.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)