ŽLTÁ ĽALIA

BOTTO, Ján (1829 – 1881)

balada, 1860

Báseň predstavujúca umelecky najhodnotnejší a žánrovo najvýraznejší doklad baladickej koncepcie Jána Bottu symbolicky uzatvára desaťročie rozkvetu slovenskej romantickej balady (1840 – 1850). Napísaná už v roku 1849 sotva dvadsaťročným autorom bola prvý raz publikovaná pod názvom Ľalia v Dobšinského Sokole v roku 1860. Po viacerých úpravách sa v prepracovanej verzii a s novým názvom Žltá ľalia stala súčasťou knižného vydania Spevov Jána Botto (1880), ktoré vyšli ako prvý zväzok Knihovny československej v Prahe.

Žltá ľalia ako výraz dobovo, historicko-spoločenskými okolnosťami (neúspešná revolúcia 1848, Bottov odchod z Pešti do rodného Skálnika) i esteticko-koncepčnými tendenciami (formovanie balady ako literárneho žánru) podmieneného odklonu od národno-vlastenecky motivovanej realizácie podnetov ľudovej slovesnosti k stotožneniu sa s jej významovou podstatou reprezentuje pohyb od aktualizačných tendencií (Zakliata panna vo Váhu a divný Janko) k snahe o univerzálnu alegóriu. V tomto zmysle Bottova balada už nealegorizuje hrdinský čin, ale samotnú ideu básne, ktorou je návrat k základným otázkam duchovných a morálnych hodnôt. V Žltej ľalii Botto na jednej strane tematicky vychádza z ľudovej povesti, ktorú transformuje do baladickej štruktúry, na strane druhej možno cez viaceré príbuzné motívy poukázať na literárne podnety, resp. paralely s európskou romantickou baladou (Bürgerova Lenora, Mickiewiczova Ľalia, Erbenova Svatební košile).

Baladický dej, reprodukovaný personálnym rozprávačom v postave starenky ako pamätníčky tragickej udalosti, je rámcovaný expozíciou a epilógom, v ktorých autorský rozprávač inscenuje prostredníctvom personifikácie východiskovú situáciu trpiacej ľalie, teda známe dôsledky neznámej, záhadnej udalosti („Tá ľalija smutno vzdychá: / Hlávku moju tŕnie pichá / a nožičky oheň páli – / pomôžte mi v mojom žiali!“). Vlastný baladický príbeh zaznamenáva niekoľkými obrazmi harmonický ľúbostný cit a idylické manželské spolužitie „Adamčeka“ s „Evičkou“, vzájomnú prísahu večnej lásky, Adamovu smrť, Evičkin žiaľ a postupné zabúdanie na Adama, podľahnutie sľubom neznámeho pána „v čiernom fráčku“ a následné očakávanie svojho nového ženícha. Záverečný, s ohľadom na predchádzajúce partie pomerne rozsiahlo koncipovaný, postupnou gradáciou dramaticky vystavaný fantasticko-nadprirodzený obraz návratu mŕtveho muža zo záhrobia je zavŕšený v potrestaní nevernej ženy. Ak sa Botto sústreďuje na samotnú tragickú udalosť a vlastný dej balady redukuje na niekoľko základných scén, potom dejovú dynamickosť a dramatickosť dosahuje práve prostredníctvom výrazovej úspornosti, skratky, vrstvením motívov, gradáciou, hyperbolami, rytmickým opakovaním, využívaním dialogickej formy, expresívnych výrazov, citosloviec, zvolaní a pod.

Otázku viny a trestu Botto neinterpretuje výlučne v rovine vernosti/nevernosti, ale mravný konflikt je tu nesený primárne v motíve porušenia vzájomnej prísahy, v znesvätení „Slova“, ktoré bolo práve aktom prísahy povýšené do symbolickej, náboženskej štruktúry. Od intímneho a osobného presahuje Bottovo gesto k archetypálnemu a univerzálnemu: v tomto zmysle mená oboch hrdinov (Adam, Eva) ako i zasadenie deja balady do idylicko-rustikálneho, harmonicko-autonómneho priestoru evokujúceho „raj“ s jeho konotáciami nevinnosti, absencie poznania, vzájomnej výlučnosti („Žili si tu v zime, v lete, / nevedeli nič o svete – / žili si tu sami dvaja, / jak dakedy vprostred raja…“) akoby v symbolickej rovine odkazovali na biblický hriech Adama a Evy. Postava pána „v čiernom fráčku – (s kopýtkami)“ potom reprezentuje ľudovú interpretáciu (čert) biblického pokušiteľa (had) i s alternáciou symbolickej rekvizity (zlato/jablko) sľubujúcej nový život (bohatstvo/poznanie). Uprednostnením prísľubu zámožného milenca pred prísahou manželovi, preferovaním časového oproti večnému, ale i odklonom od života v skromnosti a samote („chalupčička“) k životu v okázalom bohatstve („striebro, zlato“), a teda zradou celého „patriarchálno-rustikálneho modelu sveta“ (Z. Klátik) hrdinka len potvrdzuje a prehlbuje svoju vinu. Trest, ktorým je zakliatie do inej formy života, utrpenie suchom a tŕním sužovaného krásneho kvetu vracia otázku po zmysle a hraniciach ľudskej existencie späť k pôvodnej čistote citov tam, kde na jednej strane súcit mladíkov a dievok s trpiacim kvetom je zárukou permanentného obnovovania ľudskosti, na strane druhej pamäť starenky ako svedkyne dávnych udalostí pomáha odhaliť príčinu a zmysel aktuálnych dejov.

Botto svojou koncepciou balady, ktorej najvýraznejším dokladom je popri balade Lucijný stolček (1850) práve Žltá ľalia, pomáha konštituovať typ tzv. alegorickej balady. Zároveň túto alegorickosť presúva z postavy alebo činu na ideu básne, čo mu umožňuje „na pozadí fantastického príbehu zobrazovať morálne konflikty v živote“ (C. Kraus). Na rozdiel od symbolicky aktuálneho (J. Kráľ) tak Bottovo baladické gesto smeruje k alegoricky univerzálnemu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo baladická tvorba Jána Bottu a menovite balada Žltá ľalia predstavuje, spolu s tvorbou Janka Kráľa, vrchol slovenskej romantickej balady.

Vydania

Ľalija (Ballada). In: Sokol, roč. 1, 1860, č. 9, s. 69-71.

Žltá ľalia. In: Slovenské pohľady, roč. 3, 1873.

Spevy Jána Botto. Praha : nákladom Slavíka a Borového, 1880.

Spevy Jána Bottu. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1909; 1921.

Súborné dielo. Bratislava : SVKL, 1955.

Spevy. Bratislava : SVKL. 1962.

Poézia. Bratislava : Tatran, 1975.

Stojí, stojí mohyla. Bratislava : Tatran, 1978.

Žltá ľalia. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1981.

Básnické dielo. Bratislava : Kalligram, 2006, s. 258-264.

Literatúra

KLÁTIK, Z.: Premeny lenórskej témy v slovenskej romantickej balade. In: Slovenský a slovanský romantizmus. Bratislava : Veda, 1977, s. 35-79.

KOCHOL, V.: Ján Botto. In: Poézia Štúrovcov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1955.

KOVÁČIK, Ľ.: Básnik prvého sna. In: BOTTO, J.: Básnické dielo. Bratislava : Kalligram, 2006, s. 617-632.

KRAUS, C.: Poézia Jána Bottu. Bratislava : Tatran, 1981.

VAJANSKÝ, S. H.: Spevy J. Bottu. In: Národnie noviny, roč. 11, 1880, č. 60.

Autor hesla

Michal Habaj