ŽIVÝ BIČ

URBAN, Milo (1904 – 1982)

román, 1927

Je prvým dielom voľnej románovej trilógie, s pokračovaním v románoch Hmly na úsvite (1930) a V osídlach (1940). Rozprávanie o dedine zasiahnutej vojnou sa v druhom a treťom diele rozrastá na dobovú ságu, analyzujúcu aj sociálne a politické pomery v prvej ČSR.

Urbanov prvý román je kľúčovým dielom slovenskej medzivojnovej literatúry s témou prvej svetovej vojny. Rovnako ako v ranej novelistike v ňom tematizoval hornooravské prostredie a vytvoril drámu dediny Ráztoky zasiahnutej vojnou.

V dvoch častiach Uťaté ruky a Adam Hlavaj sa k ústredným postavám, obyvateľom Ráztok Eve Hlavajovej, Štefanovi Ilčíkovi, Ilčíčke, notárovi Okolickému, Adamovi Hlavajovi, viaže niekoľko príbehov. Rapsodická uvoľnenosť príbehov jednotlivých postáv a dedinskej pospolitosti umožnila autorovi vytvoriť kaleidoskopicky pestrý obraz vojnových osudov.

Nelineárna kompozícia románu je od začiatku výrazne zjednocovaná motivickou stavbou. Už v úvodnej scéne návratu vojnového invalida Ondreja Koreňa do Ráztok sa objavuje niekoľko refrénových, ideovo nosných motívov (J. Noge). Leitmotív „stratenej“ ruky ako symbol bezmocnosti človeka voči nespravodlivosti vojny sa ďalej obmieňa na „nájdené“, „dravé“ ruky a predznačuje dramatické gradovanie diania i záver románu – živelnú vzburu v Ráztokách. Koreňova tvár s výrazom „pamätnej tabule“ s jazvou, ktorá „robila dojem rany, čo vznikla úderom biča“, je nielen pripomienkou prítomnosti vojny v Ráztokách, kde si ju doposiaľ neuvedomovali. Motív biča podobne ako niektoré ďalšie metaforické konštanty (ruky, kôň) prestupuje textom a „tvorí celú sieť konotácií, ktorá dynamizuje významové dianie“ (J. Holý). Odkazuje na vojnu, v ktorej Koreňa zmrzačili, v scéne rukovania sa vracia ako prirovnanie: keď odchádzajú vojaci, lamenty plačúcich „šľahali ako bič odchodiacich“. Na inom mieste je metaforou rastúceho spravodlivého hnevu ľudí, v nasledujúcej časti metaforou zloby umŕtvujúcej skutočný cit.

Lyrizácia jazykových prostriedkov umožnila hodnotiť a komentovať momenty deja a premietať jednotlivé fázy deja do symbolickej roviny. Rozprávanie sa vyznačuje hľadaním takých situácií, v ktorých sa motív premieňa na symbol a voľbou jazykových prostriedkov, ktoré túto osciláciu umožňujú. Ukazuje sa, že autor sa v epickom zobrazení sveta významovo angažuje na hranici priameho a alegorického obrazu skutočnosti. Napríklad scéna rekvirácie zvona v Ráztokách je nielen typickým výjavom vojnovej dediny, ale epizóda má aj hodnotu epickej metafory, sprostredkovane odkazuje k situácii dedinského spoločenstva – prázdnote, osamelosti, je i metaforou situácie ľudí „odrezaných od Boha“. Spomenutá poetika súvisí s utváraním neapriórnych estetických významov, ku ktorému rozprávanie smeruje.

V prvej časti sa završujú tragédie troch postáv: Štefana Ilčíka, jeho matky Ilčíčky a Evy Hlavajovej. Dominuje príbeh Evy Hlavajovej, ktorej muž Adam je na fronte. Keď Eva podľahne notárovi Okolickému za sľub, že sa Adam vráti, dedina ju odsúdi a Eva sa utopí v rieke. V sujetovej línii príbehu odvedeného Štefana Ilčíka rozprávač opúšťa ústredný priestor románu – Ráztoky, aby zobrazil svet „skutočnej“ vojny. Ilčíka popravia pred odchodom na front za vzburu a zabitie despotického čatára Rónu. Kým rozprávanie o Ilčíkovi je podané ako typická tragédia jedného z vojakov, postava Ilčíčky je vykreslená jemnejšie modelovanou psychológiou. Urban tu „lineárnosť individuálneho osudu, púhe predvídanie jeho tragického zavŕšenia, nahrádza vnútornou drámou matky, rozhodovaním medzi viac možnosťami činu“ (J. Števček). Ilčíčka, hoci sa búri proti tomu, aby jej syn narukoval, odmieta jeho porušenie vojenskej prísahy a na jeho žiadosť ukryť sa pred odvodom v horách odpovedá záporne.

Ústrednou postavou druhej časti románu je Adam Hlavaj vracajúci sa do Ráztok ako dezertér z ruského frontu. Dianie sa spája predovšetkým s jeho túžbou pomstiť sa za smrť Evy, s osobným aktom odplaty, ktorý prerastá do všeobecného aktívneho odporu, keď Adam burcuje ľudí proti vojne. Hlavaj predstavuje typ aktívnej osobnosti zrodenej vo vojne, ktorú Urban chápe aj ako nevyhnutný impulz k sociálnemu pohybu a pochopeniu nutnosti ľudskej solidarity. Hlavaj však nie je heroickým charakterom a nie je ani ústrednou postavou románu. Tou je dedinská pospolitosť.

Po novelistike Urban v Živom biči rozšíril dedinskú tému na preskúmanie reakcií dediny ako kolektívneho epického činiteľa na vojnu. Dedina, zasiahnutá a rozkladaná vojnou, je dezorientovaná, stavia sa na odpor, ale vplyvom vojny aj degeneruje. Autor rozpoznáva i záporné stránky pudového konania masy a jednotlivca v dave. Popri heroickom zápase ľudí zobrazil i animalitu „detí“ Ráztok oslobodených od konvencií, konštatuje negatívny vplyv ich absencie, rozvratný zásah vojny do tradičných hodnôt, deštruktívne pudové konanie masy (živelná vzbura v závere románu). Stvárnením dedinského spoločenstva, preskúmaním jeho reakcií v krajnej situácii tu autor dospel k postupom blízkym unanimizmu.

Živý bič je tiež výrazom Urbanovej filozofie, ktorú J. Števček nazval „vitalistickou“. Svoje stanovisko autor vyslovuje prostredníctvom postáv-rezonérov Adama Hlavaja a dekana Mrvu. Tieto postavy korigujú prirodzenú morálku rozumom a vedomím mravnej zodpovednosti jednotlivca. Dekan Mrva je schopný vcítiť sa do života sedliakov a v súlade s tým zastáva stanovisko kolobehu života, vitalizmu, ktorý život človeka vzťahuje k prírodným princípom. Tento kolobeh je podľa intencií postavy nemenný, vyrovnáva, čo sa mu stavia do cesty. V postave dekana Mrvu autor ale v zásade zvýraznil kresťanské stanovisko – Mrva nesúhlasí s vojnou, ale forma jeho protestu je podmienená náboženstvom: nekáže vzburu, odpor, ale pokoru, schopnosť znášať bolesť a nespôsobovať utrpenie.

Adam Hlavaj chápe revoltu ľudí ako nevyhnutné zavŕšenie udalostí, ibaže na rozdiel od ostatných Ráztočanov premáha pudovú túžbu po osobnej odplate, nakoniec sa nepomstí Okolickému a v závere sa postaví proti rabovaniu Ráztočanov. Prostredníctvom týchto postáv v románe rezonujú idey o živote ako nepretržitej obnove a zániku, o hľadaní skutočnej podstaty, pravdy a spravodlivosti. Zaznieva názor, že iba život zviazaný s prírodou a s nadosobným pohybom, ktorého podstatou je tvorivá práca, je tým pravým životom.

Využívaním lyrických štýlotvorných postupov, inovovaným spôsobom narácie motivovaným aj typicky „urbanovskou“ neschopnosťou postáv artikulovať svoje prežívanie, celistvým vybudovaním sujetovo-kompozičnej konštrukcie (od psychológie jednotlivca k pohybu spoločenstva), funkčným prepájaním jej jednotlivých rovín, sprostredkovaním autorskej filozofie predstavuje Živý bič moderný román prinášajúci sugestívny obraz „inej, hroznejšej vojny“. Román sa pokladá za dielo, ktoré predznamenalo nástup slovenského naturizmu.

Vydania

Živý bič. Praha – Bratislava, 1927; Martin, 1941; Bratislava, 1963; 1965; 1970; 1979; 1981; 1984; 1989; 1990; 2003.

Literatúra

ČEPAN, O.: Kontúry naturizmu. Bratislava, 1977.

HAMALIAR, J.: Slovenský nadpriemerný román. In: Prúdy, roč. 13, 1928, č. 2-3, s. 109.

HOLÝ, J.: Romány Živý bič a Hmly na úsvite v českých souvislostech. In: Slovenská literatúra, roč. 48, 2001, č. 6, s. 472-484.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Život v slove. Essay o diele Mila Urbana. Bratislava, 1939.

MATUŠKA, A.: Za a proti. Bratislava, 1975, s. 80-83.

MRÁZ, A.: Román veľkého rozmachu. In: Mladé Slovensko, roč. 8, 1928, č. 1, s. 18-21.

MRÁZ, A.: Romány a ich autori. In: Slovenská prítomnosť literárna a umelecká. Praha, 1931, s. 63-105.

NOGE, J.: Podoby realizmu v medzivojnovej próze. Bratislava, 1983, s. 62-87, s. 183-239.

RAKÚS, S.: Metóda a žáner. In: Romboid, roč. 20, 1985, č. 4, s. 73-80.

ŠTEVČEK, J.: Urbanova filozofia. In: Slovenské pohľady, roč. 80, 1964, č. 8, s. 63.

ŠTEVČEK, J.: Lyrizovaná próza. Bratislava, 1973, s. 63-91.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava, 1989.

TOMČÍK, M.: Literárne dvojobrazy. Bratislava, 1976, s. 221-247.

Autorka hesla

Adela Žilková