ŽIVOT BEZ KONCA

ŠVANTNER, František (1912 – 1950)

román, 1956

Bergsonizmom zasiahnuté posledné autorovo dielo, v ktorom vykreslil slovenský vidiecky aj mestský život v prvej tretine 20. storočia a zároveň prezentoval svoju životnú filozofiu a estetické názory.

Švantner začal pracovať na texte v roku 1947, ale nestihol ho už zredigovať. Napriek tomu, že v ňom reagoval na výzvy literárnej kritiky v povojnovej spoločenskej situácii, centrálno-normatívna kultúrna politika v období tzv. „budovania základov socializmu“ spôsobila, že román vyšiel až v roku 1956, aj to v oklieštenej podobe. V plnom rozsahu bol publikovaný až v roku 1974 v 2. zväzku Vybraných spisov Františka Švantnera.

V románe autor umelecky využil dramatickú minulosť rodiny svojej manželky. Dielo má tri časti. Prvá zachytáva detstvo ústrednej postavy Paulínky, druhá jej mladosť a tretia manželský život s Alpárom. Epický čas románu začína narodením Paulínky v polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia. Keďže matka Hermína po pôrode ochrnula a otec Matúš popri robote vo fabrike a na gazdovstve nemá na dcéru čas, Paulínka vyrastá pod dohľadom slúžky Marusy na dedinskom dvore a v prírode. Do tajomstiev života v hore ju zasväcuje starší druh Tóno, ktorý berie na seba úlohu jej ochrancu. Po vychodení školy v meste ostáva Paulínka na dedine, aby pomohla na gazdovstve a v krčme. Na svojom prvom bále sa zoznamuje s anarchistom Jánosom Alpárom, ale vydá sa zaňho až po stroskotaní svojho prvého manželstva s učiteľom Lángom. Na jej druhej svadbe s Alpárom prepukne škandál, keď sa novomanžel dozvedá o jej nemanželskej dcére Elze, ktorú mala s poštárom Ervínom. V ten istý deň zomiera tiež Paulínkina matka. Tieto negatívne udalosti poznamenávajú celý manželský život hrdinky. Alpár kúpi v meste dielňu, ale sám nepracuje a oddáva sa anarchisticko-marxistickým schôdzam, alkoholu a neúspešnému podnikaniu, vďaka čomu privedie na mizinu aj Paulínkinho otca. Navyše v čase, keď Paulínka čaká štvrté dieťa, Alpár sa od nej definitívne odvracia a začne žiť s jej nemanželskou dcérou Elzou. Osamotená Paulínka je nútená za pomoci syna Petra sama zastať robotu v dielni. Podarí sa jej splatiť dlžoby a vtedy prichádza správa, že Alpár s Elzou boli smrteľne zranení počas štrajku. Hrdinka preberá starostlivosť tiež o ich dcérku Paulínku. V závere románu aj napriek všeobecnej kríze veští lepšie časy pre Paulínkinu rodinu návrat priateľa z detstva a pomocníka v dielni Tóna.

Autor Tóna uvádza na scénu už v úvode románu ako jedného z predstaviteľov mužského živlu v Paulínkinom živote. Ak teda v prvej časti románu epickú skutočnosť určuje vyrovnanosť životných síl, zosobnených hlavne vzťahom Tóno – Paulínka, v druhej časti sa Tóno s Paulínkou rozchádzajú a na scénu vstupuje živelný Alpár, predstaviteľ chaotickej moci života. Hrdinkin osud sa komplikuje a poznamenáva ho násilná smrť viacerých mužov (učiteľa, prvého manžela Lánga, milenca Ervína, nápadníka majora). Častá násilná smrť v ženinom okruhu svedčí o chaotizme prostredia, v ktorom sa Paulínka pohybuje a je jeho vyhroteným príznakom (ide o obdobie tesne pred prvou svetovou vojnou a počas nej a o situáciu po vzniku prvej Československej republiky). Posledná časť románu je sujetovo založená na dynamizme vzťahov medzi Paulínkou, Alpárom a Tónom. Paulínka ako zosobňovateľka životnej rozmanitosti sa tak ocitá medzi rozrušujúcim a vyrovnávajúcim pólom. Jej život plynie vo zdvihoch a pádoch, podobne ako udalosti v novom štáte. Vtedajší všedný život autor buduje podľa tézy, že „všetci prežívame to isté, len každý v inom čase“. Rozprávačova myšlienka zo záveru románu, že azda sa malej Paulínke (dcére Alpára a Elzy) a Jánovi (synovi Alpára a Paulínky) „podarí v živote preklenúť tie strže medzi sebou, ktoré nevedeli preklenúť ich rodičia“, naráža na švantnerovský harmonizujúci princíp spätosti dobra a zla a deklaruje zviazanosť chaotických (spontánnych) a stabilizačných (deterministických) životných síl. Prejavuje sa to aj v kompozícii. Ak prvá časť románu s vyrovnávajúcou tendenciou má sedem kapitol a druhá s preferenciou deštrukčných síl takmer rovnaký počet – šesť kapitol, posledná časť, kde sa tieto dve sily koordinujú, obsahuje dvojnásobok – jedenásť, ale kratších kapitol.

Dominujúce autorsko-personálne rozprávanie o životnom údele Paulínky a troch generáciách jej rodiny napĺňa ústrednú myšlienku románu o nekonečnom toku života, ktorého spontaneita sa prelína so sociálnym determinizmom. Sugestívne použité rozprávačské postupy a umelecké prostriedky (hlavne metafora a personifikácia) pomáhajú napĺňať autorovo presvedčenie, že u človeka je najdôležitejšia empatia, cítenie života a autenticita osobného činu ako základňa pre nemytologizované prežívanie a zaznamenávanie histórie. Odtiaľto sa odvinula výnimočnosť Švantnerovho umeleckého výkonu, ktorá spočíva v objektívnom vykreslení spoločenskej situácie u nás v prvých troch desaťročiach 20. storočia. Rozprávačov prejav ostal nepodkupný smerom k zobrazovanému časovému úseku aj k dobovej realite počas vzniku románu. Vtedajšia tzv. schematická literatúra, podliehajúca direktívam centralizmu a normám tzv. socialistického ideálu, však nereagovala na ideovo-estetické hodnoty a vývinové impulzy celoživotnej prózy Františka Švantnera. Až neskôr na jeho dielo nadviazali viacerí spisovatelia, napr. Rudolf Jašík, Ladislav Ballek, Stanislav Rakús a i.

Vydania

Život bez konca. Bratislava, 1956; 1958; 1963; 1969; 1974 (In: Vybrané spisy Františka Švantnera. Zv. 2); 1979; 1986.

Literatúra

BAGIN, A.: Čas vo Švantnerovom románe Život bez konca. In: Slovenské pohľady, roč. 86, 1970, č. 11, s. 67-75.

BUNČÁK, P.: Literárna pozostalosť Františka Švantnera. In: Kultúrny život, roč. 11, 1956, č. 9, s. 11.

ČEPAN, O.: Epický obraz minulosti (Hečko, Švantner, Jašík). In: Slovenská literatúra, roč. 22, 1975, č. 4, s. 305-326.

KOLBUSZEWSKI, J.: Pejzaže Franciszka Švantnera. In: Pamiętnik Słowianski, roč. 27, 1977, s. 171-183.

KUSÝ, I.: Kde je pravda. In: Kultúrny život, roč. 11, 1956, č. 11, s. 11.

KUZMÍKOVÁ, J.: František Švantner (V zákulisí naturizmu). Bratislava, 2000.

MALEVIČ, O.: Mnogolikij František Švantner. In: ŠVANTNER, F.: Žizň bez konca. Moskva, 1970, s. 5-15.

RAKÚS, S.: Epické postoje. Bratislava, 1988, s. 161-171.

ŠTEVČEK, J.: Baladická próza Františka Švantnera. Bratislava, 1962.

ŠTEVČEK, J.: Moderný slovenský román. Bratislava, 1983, s. 254-278.

Autorka hesla

Jana Kuzmíková