ŽENSKÝ ZÁKON

TAJOVSKÝ

(vl. menom Jozef Gregor, 1874 – 1940)

veselohra v štyroch dejstvách, 1900

Tajovského Ženský zákon patrí k najviac inscenovaným divadelným hrám na slovenských javiskách – ako profesionálnych, tak aj ochotníckych. Názory na príčiny tohto úspechu sa rôznia a často boli interpretované ideologicky. Genéza hry bola takisto predmetom rozličných interpretácií. Základ Ženského zákona je potrebné hľadať až v štyroch textoch: v hre Sľuby (tento „obraz z ľudu“ Tajovský vydal vlastným nákladom roku 1898), vo fraške Konačka (ktorú Tajovský čítal na schôdzke Detvana v Prahe v období rokov 1898 – 1899), z približne rovnakého obdobia je aj „fraška z ľudu v jednom deji“ Námluvy a štvrtým východiskovým variantom pre Ženský zákon bola trojdejstvová folklorizovaná ľudová hra z roku 1898 Anička (Tajovský ju žánrovo označil ako „obraz z ľudu“). Aj Tajovského žánrové označenie Ženského zákona prechádzalo postupným vývinom: na martinský súbeh roku 1899 ju zaslal ako „činohru v štyroch dejoch“, vo vydaniach z rokov 1900 a 1911 ju označil ako „obraz z ľudu“ a po menšej úprave v roku 1922 žánrovo ju určil ako „veselohru“. Na Tajovského literárne a dramatické formovanie výrazne vplýval kontakt s pražským kultúrnym a umeleckým prostredím (v rokoch 1898 – 1900 študoval na tamojšej obchodnej akadémii). Ako neskôr sám spomínal, počas tohto pražského pobytu sa učil dráme u bratov Mrštíkovcov, Gabriely Preissovej a literárna história poukazuje aj na inšpiračné zdroje z Tolstého a Franka, ako aj teoretické osvojenie si poznatkov o modernej dráme Maxa Burgharda (I. Kusý).

Dramatický žáner „obraz z ľudu“ (charakteristický pre Tajovského hry Anička a Sľuby, ako aj pre Ženský zákon v prvotných žánrových určeniach) má relatívne bohatú zásobáreň postupov a výrazových prostriedkov: romantizujúce prvky afirmatívneho vzťahu k ľudu a folklóru, využitie sentimentálnych prvkov, ktoré sa často spájali s realistickým stvárnením jednotlivých postáv alebo aj s využitím naturalistických prvkov. V Ženskom zákone došlo k prepojeniu tejto žánrovej línie s líniou dramatickej frašky, v ktorej už omnoho kritickejšie rezonujú prvky realistických postupov, no ako rozhodujúci moment pre celkovú dramatickú podobu hry sa ukazuje obohatenie týchto dvoch línií o nové momenty: sociálno-hospodársky prvok, ale, ako poukazuje Ivan Kusý, aj realistická kresba postáv, psychológia individuálnej postavy a jej spoločenské zaradenie a rýdzo hovorová reč, čím hra dostala realisticko-plastickejší ráz.

Ženský zákon je situovaný do aktuálneho prostredia slovenskej dediny a má jedinú dejovú líniu, ktorá sleduje dvanásťtýždňový dramatický konflikt, do ktorého sa dostal ľúbostný vzťah mladej dvojice Aničky Javorovej a Miška Maleckého. Títo dvaja zamilovaní sa pred Miškovým odchodom na vojenčinu zasľúbili a svoje rozhodnutie oznamujú najprv Aničkinej matke, vdove Zuze Javorovej a potom aj Miškovým rodičom, Janovi a Mare Maleckým. Idylický súhlas jedných i druhých rodičov sa začína kaziť v okamihu, keď sa nastolí otázka, kde budú novomanželia bývať po svadbe: na mladých si rovnako nárokuje vdova Zuza, ale aj starnúci Maleckovci – argumentáciu po chvíli vystrieda prudká hádka a hnev rodičov.

Situácia sa ešte viacej zauzlí v druhom dejstve, keď Mara naznačuje, že by možno aj povolila v tomto konflikte, no intrigánka Dora Kalinová jej nahovorí klamstvá, že Miška za zaťa by chcela aj richtárka, čo Mare imponuje a rovnako nepravdivo Dora nahovára Mare, že Anička Javorová sa po Miškovom odchode na vojnu tajne schádza s inými mládencami. Z Miškovho listu sa Mara dozvedá, že Miško je oslobodený od vojenčiny, čím získa odvahu vyhnať z domu Aničku, ktorá sa prišla popýtať na Miška a jej pocit moci a víťazstva nad Maleckými posilní ešte viac v príkaze Dore, aby napísala Miškovi list, v ktorom skompromituje Aničku. Predtým nádejné svatky Zuza a Mara sa znova rozhádajú, čo Jana, ktorý sa pokúšal o zmierenie žien, ale aj celkovej situácie, privádza k zúfalému výkriku: „To je ženský zákon.“

Tretie dejstvo vygraduje situácie z predchádzajúcich dvoch dejstiev: Dora intriguje nielen u Maleckých, ale si získava priazeň aj u Javorov, čím Zuza a Mara nielenže nenachádzajú k sebe cestu, ale dokonca aj Miško, ktorý sa vrátil z vojenčiny, je pripravený uveriť intrigám o údajnej Aničkinej nevere. Osočovanie a zvady kulminujú v okamihu, keď Zuza s Aničkou vykážu Maru zo svojho domu a táto dostáva záchvat mdloby.

Vo štvrtom dejstve prichádza k obratu, keď si Dora uvedomí, čo všetko zlé spôsobila a snaží sa o nápravu: Miškovi sa prizná, že v súvislosti s Aničkou nehovorila pravdu a navedie Zuzu, aby navštívila chorú Maru. Potom ako Anička a Miško znova našli k sebe cestu, nachádzajú ju aj rozhnevaní rodičia: Jano sa so svojou budúcou svatkou Zuzou dohodne, že Anička a Miško budú po sobáši striedavo bývať a pomáhať raz jedným, raz druhým. S týmto návrhom súhlasí aj chorá Mara, ktorá príde do Javorov, kde jej venujú patričnú pozornosť a dáva Aničke a Miškovi požehnanie. Počas vzájomného žiadania o odpustenie budúcich svatovcov prichádza Števko, sluha u Javorov, s muzikou a mládežou a začína sa radostná veselica.

Ženský zákon prešiel na ceste za úspechom a slávou tŕnistú cestu. Dobová kritika v Národných novinách z roku 1899 ústami martinskej poroty (A. Sokolík, A. Halaša, M. Lichard) mnohé tejto hre vytýkala — od nedostatku dramatického konfliktu, ktorý bol nahradený ženským hašterením, až po nedostatok deja; na rovnakej kritickej línii stál aj Vajanský, keď roku 1901 v Národných novinách namietal, že je to „vec veľmi jednoduchá, rozklepaná ako zlatý bľach na celé štyri dejstvá – bez deja, bez akéhokoľvek dramatického zauzlenia… Niektoré scény dali by sa hádam i zahrať. Jazyk chce byť nasilu ľudový – ale stáva sa vulgárnym“. J. Pašteka mení zorný uhol nazerania na túto hru, keď hovorí, že „v Tajovského Ženskom zákone je dostatok ‚deja‘ i dosť ‚dramatického zauzlenia‘. Len všetko sa v ňom odohráva a vyvíja prirodzenou cestou, bez prekvapujúcich alebo nečakaných ‚efektov‘, ako odpovedalo povahovo-mentálnemu ustrojeniu, reagovaniu a správaniu slovenského dedinského človeka“. Pašteka poukazuje, že medzi chodom vnútorného dramatického mechanizmu Ženského zákona a veľkou hrou G. Preissovej Gazdiná roba (ktorú Tajovský vnímal s rešpektom) existuje paralela; aj pre Tajovského Ženský zákon ako výstižná by sa ukázala charakteristika, ktorú roku 1898 použil Kukučín v súvislosti s Preissovej hrou: „Dej spočíva na postavách, ako rozvíjajú sa povahy, tak súčasne stúpa i dej. Skokov tu niet žiadnych, všetko samo sebou plynie prirodzene a nenútene. Preto i technika je jednoduchá, priehľadná. Efektov iných niet, okrem tých, ktoré vyvolala dobre založená povahokresba a konflikt.“ V Tajovského deji dominovali povahy, nie dejové zložky.

Na význam kategórie dramatickej postavy poukazuje aj I. Kusý: „Najväčšou umeleckou silou Ženského zákona sú jeho postavy a spôsob, ako dokonale ich autor vie vyjadriť dialógom (…) Jazykovú charakteristiku postáv nerobí Tajovský nejakými návratnými opakovaniami výrazov, ale celou stavbou vyjadrovania (…) Hoci každá postava má svoj spôsob reči a autor jazykovo dokumentuje lokalizáciu do Kordíkov, predsa celkove sformúva jazyk svojej hry do klasickej podoby ľudovej hovorovej reči, ktorá nemá len obmedzenú regionálnu stredoslovenskú platnosť. Nepochybne je to tak pre využívanie celého bohatstva ľudovej syntaxe a jej uplatnenia v živom hovore.“

Realisticky vykreslené postavy so živou ľudovou rečou poskytli priestor na herecké roly: J. Pašteka oponuje názoru Vajanského, ktorý sa zmienil, že „niektoré scény dali by sa hádam i zahrať“, a poukazuje, že „celá táto hra spočíva na veľkých hereckých rolách, ktorým Ženský zákon vďačí za svoju všeobecnú popularitu“. Pašteka zdôrazňuje, že ako vidno z Tajovského spomienok, z pražských predstavení sa mu do pamäte nezapísali dramatici a režiséri, ale v prvom rade herci a herečky a ich výkony, preto podľa neho Tajovský „pravdepodobne i svojim hrami chcel vytvárať predovšetkým herecké roly, nie pestré dejové príbehy ako Urbánek“.

V súvislosti s hereckou interpretáciou sa často hovorí aj o žánrovej transformácii Ženského zákona. Žánrový pohyb je evidentný aj vo vnútri vnútornej štruktúry hry: prvé dejstvo vychádza zo situačnej komiky, druhé a tretie dejstvo je komédiou intríg a štvrté dejstvo je dráma svedomia (J. Pašteka). Hereckou interpretáciou sa text Tajovského hry posúval smerom k humorno-žartovnej polohe, čo Tajovský nielenže schvaľoval, ale úpravami aj podporoval; druhá príčina žánrovej transformácie vychádza z „osobitnej jazykovo-významovej výstavby dramatického textu – je čechovovsky ambivalentný; možno ho hrať vo vážnej i humornej, veselej, žartovnej polohe – jazyk dialógov je taký lapidárny, zároveň i taký eliptický, že sa dá v ňom sémanticky uplatňovať rozdielny podtext, ladiť ho do rozdielnych tónin“ (J. Pašteka).

Tajovského Ženský zákon je svojráznym paradoxom v dejinách slovenskej literatúry a drámy – jej autorovi sa podarilo okrajový literárny žáner priviesť do stredobodu literárneho a divadelného diania: „Ženský zákon, vychádzajúci z tradície folklorizovanej ľudovej hry a jej predchodcov, vyzdvihol tento predsa len periférny úžitkový žáner do centra literatúry. Hra sa stala vývinovým odraziskom nielen pre autora, ale aj pre celú literatúru“ (I. Kusý).

Vydania

Ženský zákon. Zvláštny odtisk z „Tovaryšstva III.“ Ružomberok : vl. nákladom, 1901.

Ženský zákon. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1911.

Dielo. Zv. 3. Bratislava : SVKL, 1954.

Ženský zákon. Bratislava : SDLZ, 1956.

Ženský zákon. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1985.

Literatúra

BORODÁČ, J.: Režijná kniha Tajovského hry Ženský zákon. Bratislava : SVKL, 1957.

KOSTOLNÝ, A.: Tajovského Ženský zákon. Dramatický rozbor. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1970.

KUSÝ, I.: J. G. Tajovský (1874 – 1940). In: Tajovský, J. G.: Ženský zákon. Bratislava : SDLZ, 1956, s. 56-59.

KUSÝ, I.: Jozef Gregor-Tajovský. In: Dejiny slovenskej literatúry IV. Literatúra na rozhraní 19. a 20. storočia. Bratislava : Veda, 1975, s. 418-464.

NOSKOVIČ, A.: Dramaturgická poznámka. In: Tajovský J. G.: Ženský zákon. Bratislava : SDLZ, 1956, s. 50-55.

PALKOVIČ, P.: Jozef Gregor Tajovský realistický dramatik predprevratovej slovenskej dediny. Martin : Osveta, 1972.

PALKOVIČ, P.: Dialógy s Tajovským. Bratislava : Tatran, 1982.

PAŠTEKA, J.: Orientácia realizmu na problémovú dramatiku. J. Gregor Tajovský. In: Slovenská dramatika v epoche realizmu. Bratislava : Tatran, 1990, s. 173-218.

ROSENBAUM, K.: Nad dielom Jozefa Gregora-Tajovského. In: Literárnohistorický sborník VIII. Martin : Matica slovenská, 1951.

Autor hesla

Michal Babiak