ŽENA

PODJAVORINSKÁ, Ľudmila (vl. menom Ľudmila Riznerová, 1872 – 1951)

novela, 1910

Spolu s prózami V otroctve (1905) a Blud (1906) je považovaná za vyvrcholenie autorkinej prozaickej tvorby.

Vdovec s piatimi deťmi, slaboch, pijan a lenivec Štefan Zaťko sa hneď po smrti svojej ženy rozhodne znovu oženiť. Vyberie si Ivu, svojráznu mladú, mocnú a pracovitú ženu s trpkou životnou skúsenosťou, ktorá je medzi ľuďmi označovaná ako „sprostá“. Hoci Štefan spočiatku odmietal meniť spôsob svojho života, vďaka Ivinej taktike si pomaly začal uvedomovať zodpovednosť za rodinu. Impulzom na zamyslenie nad sebou mu bol až dôsledok vlastnej ľahkomyseľnosti, keď ho v krčme okradli o niekoľkomesačný zárobok z letných prác na moravskom majeri. Usilovnosť ženy ho zahanbovala aj motivovala. Druhé leto na majeri už nie je pre Štefana také ťažké, Iva však domov odchádza skôr, aby deň po príchode porodila syna. Koniec je, ako píše sama autorka, „ako v povesti“: tri spoločné deti a život v pokoji a relatívnom dostatku, v dome, kde muž „je pánom“.

Iva Zaťková predstavuje typ pozitívnej a aktívnej postavy. Je to žena činu, ktorá nenásilne pôsobí na svojho muža, nepozorovane ho usmerňuje, vychováva a napokon mení. Len jej zásluhou sa Štefan Zaťko stáva dôstojným otcom rodiny, ktorý v závere pokojne môže čítať ponaučenie z biblie. Próza ako exemplum ukazuje silu mravného pôsobenia silnej ženy na slabého muža. Je to optimistická realistická rozprávka z dedinského prostredia s ľahko postrehnuteľným výchovným jadrom, v ktorej sa dobovo aktuálna otázka postavenia ženy prezentuje v tradičnom duchu a bez výraznejších novátorských ambícií.

Podjavorinská sa v novele vyhla sentimentu, zjavnému moralizovaniu a jednoznačnému idealizovaniu. Aj kladný, aj negatívny typ postavy problematizuje. Tak ako Iva nie je čistým ideálom, ani Štefan nemá len zlé stránky. I preto je možná jeho záchrana. Keďže novela dejovo zachytáva časový úsek takmer dvoch rokov, nejde o vnútorne nemotivovanú náhlu premenu „strateného“ človeka. Štefan sa „iným človekom“ stáva postupne, a aj to len vďaka dobrovoľne akceptovanému vplyvu ženy. Iniciačná funkcia ženy je naznačená už názvom, premena muža je vlastným jadrom novely. Je teda celkom prirodzené, keď ho rozprávačka v záverečnom dopovedaní príbehu „po rokoch“ označuje slovami „môj hrdina“.

Dej novely zasadila autorka, tak ako vo väčšine svojich próz, do rodného kraja pod Javorinou. Zobrazila život dedinského ľudu, ktorý musel za prácou odchádzať z domu, ale ktorý si napriek ťažkým hmotným pomerom zachoval pocit spoluúčasti a spolupatričnosti. Podjavorinská tu využila i postavu z inej svojej novely, postavu žida Ozefa z prózy Protivy (Slovenské pohľady, 1893). Svojím realizmom, citom pre psychologickú kresbu i náznakovo uplatneným didaktizmom sa priblížila k tvorbe J. G. Tajovského a Boženy Slančíkovej-Timravy.

Vydania

Žena. Časopisecky: In: Živena, roč. 1, 1910, č. 1, s. 8–12, č. 2, s. 26–33; knižne: Martin, 1910; 1925 (In: Sobrané spisy. Sv. 1); 1942 (In: Postavy a figúrky); Bratislava, 1954 (In: V otroctve); 1987 (In: Dielo); Rohovce, 1999.

Literatúra

KUSÝ, I.: Podjavorinská-prozaička. In: Romboid, roč. 7, 1972, č. 3, s. 48–52.

Ľudmila Riznerová-Podjavorinská. In: Literárny archív 29/92, 30/93. Martin, 1994, s. 115–190. VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAY, M.: Tvorba Ľudmily Podjavorinskej. Bratislava, bez roku vydania.

VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAYOVÁ, M.: Ženská otázka u Ľudmily Podjavorinskej. In: Živena, roč. 32, 1942, č. 3, s. 108–114.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)