ŽE-LEZ-NI-CE

REPKA, Peter (1944)

básnická skladba, 1992

Ozvláštňujúco rozčlenené pomenovanie bežného civilizačného dopravného prostriedku má zrejme v názve skladby sugerovať zdĺhavosť čakania a cestovania-putovania, ako aj diaľku ciest. Moderné komunikačno-transportné prostriedky ako téma a zdroj nového fragmentarizovane dynamického vnímania skutočnosti v avantgarde (G. Apollinaire, B. Cendrars) viedli k raz oslobodzujúco optimistickému, raz zasa nostalgiu navodzujúcemu evokovaniu a prelínaniu priestorových, časových a vecných kontextov moderného sveta. Na takomto pozadí u „osamelého bežca“ P. Repku s jeho východiskovou predstavou poézie ako životnej akcie a prieskumného pohybu pristupuje k fascináciám diaľkami aj ťaživá skúsenosť 20. storočia s vojnovými, väzenskými i priamo genocídnymi transportmi; kontrastne sebazáchovný, každodenný, blízky svet ľudského styku a účasti roztvára sekularizovanou kresťanskou vierou nesená „ekumenická“ solidarita s globálnym dianím sveta. „Vlak prefrčal rozbitým zrkadlom. / Čo zostáva v pustatinách?“ – významovú triešť reportovaného sveta i básnikovej prítomnosti v ňom usporadúva niekoľko presných tematických línií a tvárnych postupov.

Básnickú skladbu tvorí predspev a tri časti, pozostávajúce vždy z číslovaných pätnástich básní viac-menej bežného lyrického rozsahu. Verše „v stanici, kde kladú kríže na plecia“ alebo „všimol som si železničný uzol / a bol to kríž“ dosvedčujú oscilovanie medzi stanicou v železničnom význame a stanicou ako „štáciou“, zastavením z katolíckej pobožnosti krížovej cesty, pripomínajúcej Ježišov pašijový príbeh zo záveru evanjelií. (Samotná pobožnosť a s ňou späté výtvarné spodobenie krížovej cesty má štrnásť staníc – so záverečným modlitebným zhrnutím.) Takto premyslene komponovaná skladba bohato ťaží z biblických textov a z katolíckej liturgie Veľkého týždňa, resp. Veľkej noci. Monumentálne vyznievajúci predspev so sledom prosieb („za pomýlených sebou“, „za vracajúcich sa a nečakaných“ atď.) odkazuje na slávnostné modlitby veriacich z veľkopiatočnej liturgie, rozširujúco zahŕňajúcich do svojich prosieb „ekumenicky“ nielen cirkev, jej predstaviteľov a členov, ale aj všetkých veriacich a neveriacich, útrapy a nádeje všetkých ľudí. Nástojčivá anafora „toto je noc“ zasa presne odkazuje na básnicky vzrušenú slávnostnú anaforu zo starocirkevného veľkonočného Augustínovho chválospevu „Zaplesaj, nebeský chór anjelov“. Evanjeliové situácie existenciálneho rozhodnutia a fragmenty predovšetkým pašijového príbehu vstupujú do skladby citáciami, odkazmi či reáliami – „čas sa naplnil“, „ktosi klope“, „poď, vyzval“, „opráš prach ciest“, „veru, hovorím ti“, „ženy jeruzalemské“, „jazero“ a „uzdravení“, „Peter… pri vatre“, „hrnčiar“, „kabáty bez švíkov utkané“, „požičiavajú hrob“. (Intertextuálne poučený a vybavený čitateľ si môže tieto odkazy dopĺňať a konkretizovať na rôznych úrovniach textu; vzniká však otázka, či „krížová cesta“ textom sa nemení tak miestami na krížovku a tajomstvo viery alebo poézie na tajničku.) Básnická práca s biblickými odkazmi neposkytuje len textu „vozvýšenú“ či hermetizujúcu výstuž, ale prechádza aj do aktuálnej diagnózy a kritiky situácie básnického subjektu – „stratení v písmach“, „Majstra sme stretli, ale nespoznali“, čo je aktualizujúce využitie príbehu emauzských učeníkov, čítaného tradične v liturgii na prvú nedeľu po Veľkej noci.

Prekríženie motivicko-štylistického biblického pozadia s tematickou líniou reminiscencií na detstvo, mladosť, dobu v tieni totalitného režimu demonštruje pasáž: „Zhromaždili nás, spievali nás. / Transparent prokurátora bol najlepší. / ‚Čo som napísal, napísal som.‘“ – manipulačná inverzia predpokladaného podmetu diania na predmet; transparent ako rekvizita z manifestácií a sprievodov a prokurátor ako zlovestne kľúčová funkcia v justícii päťdesiatych rokov konfrontované s postavou Piláta z Ježišovho súdneho procesu, rímskeho prokurátora vo význame miestodržiteľa, a s jeho sporom so židmi o nápis na Ježišovom kríži… Presne vnímaná reália detstva „domov sme si / lízali z dlane ako šumienku“ je zároveň pozdravom incipitu básne M. Válka Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať; dobovú kultúru detského odievania fixujú verše „chichotali sme sa v matrózkach / ako husľový kľúč v osnove koľajníc“. Obrazný posun od reálie zrkadla vo vlakových vagónoch k nábožensky inštruktážnemu žánru „spovedného zrkadla“ ako návodu na spytovanie svedomia pred spoveďou prináša pôsobivú otázku: „Nosil som krížik, aby som nemusel nosiť kríž?“ Nikodémovská existencia v tieni a tiesni doby („Nesvoji, stretávali sme sa v nesnoch“) šifrujúco registruje dobu v rozpätí od „reformujú menu“ cez represívne „pri východe zo stanice / odoberali nám obrázky z ciest“ až po ekologicky devastačné „zapečatili výhybky, / riekam odopreli smer, / moru priestor“. Rozmanitosť básnicky reportovaných fragmentov doby vstupuje do textu aj vlastnými hlasmi – od exkluzivizujúceho zaumu ako pripomienky provokačných básnických experimentov Osamelých bežcov zo šesťdesiatych rokov cez korešpondenčné útržky či staničné vyvolávania po modlitbu Ignáca z Loyoly „Duša Kristova…“, zhudobnenú v Jednotnom katolíckom spevníku M. Schneiderom-Trnavským, alebo kontrastne znižujúcu, hovorovú repliku: „Krista, moje kríže.“ Do kaleidoskopu a viachlasia Že-lez-níc vstupuje dojímavo aj priama lyrická expresia: „Nepochovávajte mi mamu, / srdce je ešte v nej.“

Biblicko-liturgická a osobnostne či dobovo reminiscenčná tematicko-štylistická línia sa prelína s určujúcou skúsenosťou krajiny a vôbec priestoru: od možno stredoslovensky hôrne folklorizujúcej „vlak horekuje dolinou“ cez potenciálne západoslovenskú „nad cintorínom vinohrady, / nad vinohradmi železnica“ a ruskú alebo až nezmerne euroázijskú „pili sme čaj a pozerali do stepí“ (v Že-lez-ni-ciach sa mihne aj rusko-židovský O. Mandeľštam ako synekdocha osudu poézie v 20. storočí; samotná motivika železníc, vlakov, diaľok, stepí, ako aj prímestských tratí, tvorivej samoty a ľudskej spolupatričnosti charakterizuje básnika ľudsky šťastnejšieho osudu – B. Pasternaka) až po skúsenosť konkrétne telesnú alebo básnicky imaginárnu, „pohľady, vybielené chrámy, v ľadovcoch / vysekávať stopy“.

Do po-avantgardnej (v nepejoratívnom zmysle) eklektickej poetiky Že-lez-níc P. Repku vstupujú stopovo folklórnorozprávkové reminiscencie „Popolvár v sukniach vedomkýň“ alebo „hmla predo mnou, hmla za mnou“, reminiscencia folklórnopiesňová „sokola z topoľa / zreli padať“, ale aj skúsenosť tvarovo-zvukovo exkluzivizujúcej časti poézie šesťdesiatych rokov (J. Stacho, Š. Moravčík): „Už buble hlien, cúdia sadze, / blčí vlčí mak…“ alebo tiahnutie poézie ku gnómickosti (M. Rúfus, J. Mihalkovič, J. Buzássy): „Cesta je samota istým smerom.“ Ako lekciu z poézie šesťdesiatych rokov možno brať aj aktualizujúce využitie frazeologizmov či ustálených pomenovaní – „prehrali sme na celej čiare koľajníc“, „vesmírny dom smútku“, „cestovný neporiadok“.

Motivická osnova a žánrové rudimenty liturgicky štylizovaných prosieb, osobnej modlitby, básnického reportu, hermetizujúcej šifry v Že-lez-ni-ciach P. Repku sú späté s autorským spontánnym gestom a kresťanským seba-porozumením viery. Na rozdiel od tradične rustikálneho alebo moderne politicky klerikálneho kresťanstva, resp. katolicizmu a jeho kultúrne estetizovaných verzií dostáva sa u P. Repku k slovu sekularizovane urbánne kresťanstvo, odvíjajúce sa možno od dávnej chlapčenskej spolupatričnosti pod patronátom sv. Dominika Savia alebo sv. Jána Bosca, od rodinného kresťanského povedomia ako alternatívy voči bojovne ateistickému režimu, pričom u P. Repku (ako debutujúceho básnika konca šesťdesiatych rokov a iniciátora novej podoby reportážneho žánru) to prechádza do sondovania prehliadaných zón dobovej každodennosti mladej generácie a otvárajúcich sa možností v zmysle kontrakultúrnych utópií šesťdesiatych rokov.

Myšlienkovými inšpiráciami tu boli celkom konkrétne sugescie tohto desaťročia – optimisticky evolučná predstava o bohatstve vesmíru, hmoty, človeka s kristovským vyústením a korelatívnou kresťanskou „chuťou žiť“ paleontológa a teológa P. Teilharda de Chardin, civilné kresťanstvo dosvedčované v „dospelom svete“ obetou za druhých teológa D. Bonhoeffera, prijímanie sekularizovaného moderného sveta a kresťanskej účasti v ňom profilovým koncilovým teológom K. Rahnerom.

Že-lez-ni-ce P. Repku precizujú autorovu „poetiku priestoru“ (pomenovanie G. Bachelarda), vôbec dôležitú pre Osamelých bežcov. U I. Štrpku svet vyvstával ako veľký plazmatický, organizmický celok; možno sa doňho extaticky ponoriť alebo v ňom svojou hybnosťou zápasiť o vlastnú telesnú, životnú, ľudskú kondíciu – „krásny nahý svet“. U I. Laučíka „prahy“ jaskýň, horských výstupov, zosunov lavín stávajú sa „prahmi“ chladivej telesnej citlivosti, riskantných situácií, komunikácie, artikulovateľnosti sveta. Alternatívnym telesným svetom poézie I. Štrpku a I. Laučíka, telesnosti väčšinou vyňatej z pragmatického samozrejmého fungovania, zodpovedá u P. Repku svet-sieť: za motivikou železníc, koľajníc, staníc, čakární, cestujúcich je svet ako komunikačne-solidaritná sieť; básnik ho chce „ekumenicky“, „soborne“ obopnúť svojou fragmentárnou poéziou; človek je tu pútnikom-cestujúcim, čo vo svojom kristovskom „nasledovaní“ stretáva v anonymných spolu-cestujúcich Majstra. Repkov chiazmus básnického reportu a biblicko-hermetizujúcej šifry sa stáva službou, svetskou liturgiou komunikácie a solidarity.

Že-lez-ni-cami sa P. Repka po viac ako dvoch desaťročiach vrátil do knižne publikovanej tvorby. Recenzenti L. Čúzy a S. Chrobáková ich prijali so zdvorilými pochybami nad ich komunikačnou prístupnosťou; emfaticky a obranne ich privítal dávny priaznivec exkluzivizujúcich tém a výrazu prozaik J. Johanides. Projekt „že-lez-níc“ našiel ďalej pokračovanie v básnických knihách Priateľka púšť (1996), Karneval v kláštore (2002) a Relikvie anjelov (2006). Napriek svojej rozsiahlosti sa nestal témou prehlbujúcej kritickej alebo interpretačnej pozornosti. Prítomnosť P. Repku v široko chápanej súčasnej literatúre dotvára kniha reportáží Vstaň a choď (1998), pôvodne pripravená na vydanie v roku 1970 (v záverečnej poznámke Repkov generačný druh P. Zajac naznačuje ich zdroje a kontext v situácii šesťdesiatych rokov). Zväzok Básne (2005) okrem reedície debutu Sliepka v katedrále (1969) priniesol knižne nevydanú tvorbu z rokov 1962 – 2005. Projekt „že-lez-níc“ ako celok zostal vyhradený pre ohlásený zvláštny zväzok.

Vydania

Že-lez-ni-ce. Bratislava, 1992.

Literatúra

ČÚZY, L.: Konfrontácie Č/CH. Peter Repka: Že-lez-ni-ce. In: Romboid, roč. 28, 1993, č. 2, s. 70.

HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra, 2003, s. 158–159; 170–172.

CHROBÁKOVÁ, S.: Konfrontácie Č/CH. Peter Repka: Že-lez-ni-ce. In: Romboid, roč. 28, 1993, č. 2, s. 71.

JOHANIDES, J.: Málo pochopené Že-lez-ni-ce (Niekoľko poznámok k novej básnickej zbierke Petra Repku). In: Sme na nedeľu, 3. 6. 1993, s. 5.

KASARDA, M.: Osamelí bežci (Správy z ľudského vnútra). Levice, 1996, s. 114–122.

Autor hesla

Fedor Matejov