ZA VYŠNÝM MLYNOM

URBAN, Milo (1904 – 1982)

novela, 1926

Autorova druhá knižne publikovaná próza, ktorá predstavuje jednu z jeho najdôležitejších novelistických prác z dvadsiatych rokov. V roku 1928 bola zaradená do zbierky Výkriky bez ozveny. Synekdochicky zastupuje celkové gesto, tematické okruhy (téma zločinu, trestu, v širšom zmysle skúmania pravdy a spravodlivosti) a tvarové postupy príznačné pre autorovu novelistiku.

V novele Urban zúročil postupy, ktoré si overil v predchádzajúcich krátkych prózach a dospel k výrazovo originálnemu stvárneniu citového rozpoloženia postavy vo vypätej životnej situácii. Vytvoril rozprávanie, v ktorom síce ešte tematicky a čiastočne i výrazovo nadviazal na tradíciu realizmu, no výrazne už použil postupy modernej prózy.

Ide o novelu s tajomstvom, ktorej dej sa začína v momente, keď kosci nájdu mŕtve telo milenca Katreny Zalčíkovej Jána Štelinu. Obsahom príbehu je pátranie starého Petra Štelinu po vrahovi svojho syna, zápas vraha Ondreja Zimoňa s vlastným svedomím a v širšom zmysle naplnenie motívu „vyššej“ spravodlivosti – potrestanie vinníka.

Proces odhaľovania vraha sa odohráva v rovine intuície (starého Štelinu a Ondreja Zimoňa k sebe priťahuje čosi neznáme), v rovine iracionálna (podoba Katreninho dieťaťa s mŕtvym), alebo sa naznačuje prostredníctvom náhody (epizóda o puške, ktorú nájde Zimoňov pastier). Vraha však napokon neusvedčuje rozum, cez logickú nezvratnosť dôkazov, ani náhoda, ale vnútorný mravný konflikt. Psychická dvojpólovosť protagonistu je napokon zdrojom jeho zmaru, ale aj nevyhnutným predpokladom naplnenia konečnej spravodlivosti.

Urbanov „lyrický“ text sa vyznačuje osobitým využívaním foriem bežného hovorového jazyka a špecifickými tvárnymi postupmi. Psychické rozpoloženie postáv, ktoré je predovšetkým predmetom rozprávania, sa nepomenúva priamo, ale autor neustále vytvára paralely medzi stavom vedomia a nejakým javom – telesným pohybom v charakteristike postavy alebo prostredím. Takéto ohlasovanie emócií má za následok neustále vytváranie napätia cez štýl. Výstavba novely spočíva v tom, ako autor rozmanito využíva obrazné pomenovanie a ako sa toto podieľa na tvorení významu. Urban využíva tradičné pomenovanie – z poézie symbolizmu, ľudovej slovesnosti, ale aj lexikalizované pomenovanie či motívy zo svojej skoršej tvorby – a regeneruje ho prostredníctvom opakovania. Na základe využitia figúry opakovania a kontrastu a prepojením metaforického výrazu, v ktorom sú potenciálne významy spojené asociačne, dospel k prepracovanejšiemu a významovo nasýtenému novelistickému tvaru.

Epický sled udalostí ustupuje postupne čoraz viac pred vnútorným prežívaním. Rýchle striedanie udalostí, v rozprávaní kontrastujúce s pomalým zdĺhavým opisom jedinej udalosti, je jedným aspektom kategórie času. Traktovanie času (to, koľko času je vymedzené pre tú-ktorú udalosť) je nesúrodé. Do popredia vystupuje aspekt postavy Štelinu. Zmenou psychického rozpoloženia a ťažkým zásahom do psychiky postavy, ktorá sa ocitá na prahu, prežívajúc smrť svojho syna, ale i na prahu vlastnej smrti, je potom daná zmenená perspektíva rozprávania, vystúpenie subjektívneho času proti sociálnemu času, ktoré sprevádza vytvorenie akéhosi nového, snového sveta v predstave postáv. Čas a jeho prežívanie sa začleňuje do priestoru, ktorý sa stáva akoby mierou, znakom tohto prázdneho obdobia. Štelina jasne pociťuje svoj blížiaci sa zánik, pričom jasným znakom toho je priestor, ktorý sa pred ním po smrti syna odrazu otvára ako niečo cudzie: neobývaný dom je elementárnym znakom zániku aj budúcnosti, ktorá sa Štelinovi smrťou jeho syna a vlastnou starobou odcudzila. Osobitný sujetový význam majú tiež napríklad chronotopy prahu a cesty. Motív prahu v rôznych obmenách sa metaforicky viaže k momentu životného zlomu postáv, ale v texte sa prostredníctvom opakovania ozývajú i jeho konotácie v spojení prah citlivosti, ako výraz ľudskej bolesti. Iným dominantným chronotopom je motív cesty. V ňom akoby sa skryté prežívanie postavy zhmotňovalo, obrazne konkretizovalo. Práve na ceste sa náhodne krížia osudy Zimoňa a Štelinu a tam zisťujú, že je medzi nimi vzdialenosť, ktorá sa nedá prekonať. Motív cesty sa metaforizuje najrôznejším spôsobom: aktualizuje sa napr. v spojení postaviť sa do cesty (Ondrejov úmysel dosiahnuť svoje, jeho uvzatosť), ale aj vo výraze „zísť na zlé cesty“ (motív Zimoňovho poblúdenia v lese za vyšným mlynom, ktorý sa zopakuje aj v jeho sne).

Situovaním deja do bodov prerušenia normálneho behu vecí, pretrhnutia reťaze „obyčajného“ života, sa v príbehu vytvoril priestor pre zobrazenie iracionálneho, subjektívneho. Predovšetkým v druhej časti novely sa svet stáva mierou hrdinovho vedomia. Ide o prejavy subjektívneho vedomia – blúzniacej Ondrejovej mysle, prvý raz v motíve novonarodeného dieťaťa, ktoré sa má podobať na mŕtveho Jana, tiež v motíve mátania za vyšným mlynom a sna o utopení. Obraz dieťaťa hovorí o zvrátenej Ondrejovej predstavivosti, ktorá je útočiskom hrdinu v narastajúcej nevraživosti dediny a v odcudzení s Katrenou, pričom hranice skutočného a subjektívneho (blúzniacej Ondrejovej predstavivosti) prestávajú byť zreteľné. Nejednoznačnosť videnia (nie je zrejmé, či podoba dieťaťa s mŕtvym je skutočná, alebo ide len o Ondrejovu predstavu) umocňuje moment tajomnosti a vytvára gradovanie deja v okamihu zdanlivého „zharmonizovania vzťahov“.

Na rozdiel od realistickej prózy sa v Urbanovej próze pod epizódou z dedinského života ukrýva absurdita sveta, ktorá je zdrojom diania. Protagonisti noviel sú s ňou permanentne konfrontovaní. V novele Za vyšným mlynom ide síce ešte o „starý“ svet, Urban však tematizuje porušenie jeho vierohodnosti, čo ho zbližuje s expresionizmom. Absurdita sveta a jeho iracionálnosť sú záležitosťou tragického hrdinovho vedomia a svedomia, plynú z prázdnoty jeho života a vnútorného rozvratu, nie sú však samou podstatou epického sveta novely.

Novela potvrdila, že v dvadsiatych rokoch sa relevantné tendencie v próze naďalej odohrávali na ploche krátkej prózy s dedinskou tematikou, v ktorých išlo o intímnu výpoveď o človeku. Z tohto hľadiska próza nadväzuje na moderné tendencie v dedinskej próze predchádzajúceho obdobia (Tajovský, Timrava) a predznamenáva aj štylisticko-kompozičné a naratívne postupy prózy naturizmu. Na jej základe vznikla opera Eugena Suchoňa Krútňava (1949).

Vydania

Za vyšným mlynom. Bratislava, 1926; 1928 (In: Výkriky bez ozveny); Martin, 1943 (In: Novely); Bratislava, 1965; 1989; Martin, 2004 (In: Za Vyšným mlynom a iné prózy).

Literatúra

Biografické štúdie 22. Martin, 1995, s. 5-172.

BŽOCH, J.: O niektorých znakoch Urbanových noviel. In: Slovenská literatúra, roč. 16, 1969, č. 6, s. 586-589.

ČEPAN, O.: Kontúry naturizmu. Bratislava, 1977.

K. (KRČMÉRY, S.): Milko Urban: Za vyšným mlynom. In: Slovenské pohľady, roč. 43, 1927, č. 1-2, s. 126.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Život v slove. Essay o diele Mila Urbana. Bratislava, 1939.

MRÁZ, A.: Milo Urban: Za vyšným mlynom. In: Ľudová politika, roč. 2, 7. 8. 1926, č. 175, s. 4.

NOGE, J.: Podoby realizmu v medzivojnovej próze. Bratislava, 1983, s. 62-87.

PAŠTEKA, J.: Urbanova tragická balada. (Doslov.) In: URBAN, M.: Za vyšným mlynom. Bratislava, 1965, s. 95-105.

RAKÚS, S.: Metóda a žáner. In: Romboid, roč. 20, 1985, č. 4, s. 73-80.

RAKÚS, S.: Sujetová komunikácia a vnútorný svet postáv. In: Romboid, roč. 21, 1986, č. 9, s. 41-47.

RAKÚS, S.: Personálne súvislosti času a priestoru v novelistike Mila Urbana. In: Slovenská literatúra, roč. 35, 1988, č. 3, s. 215-222.

RAKÚS, S.: Charakterizačný systém v novelistike Mila Urbana. In: Romboid, roč. 24, 1989, č. 2, s. 81-85.

SABOLOVÁ, O.: Jazykovo-kompozičné osobitosti Urbanovej novely Za vyšným mlynom. In: Slovenská reč, roč. 44, 1979, č. 1, s. 21-29.

ŠTEVČEK, J.: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava, 1969.

ŠTEVČEK, J.: Lyrizovaná próza. Bratislava, 1973, s. 63-91.

ŠTEVČEK, J.: Nezbadané prózy. Bratislava, 1971, s. 10-20.

Autorka hesla

Adela Žilková