Z TICHÝCH I BÚRNYCH CHVÍĽ

RÁZUS, Martin (1888 1937)

básnická zbierka, 1917

Rázus bol jediným slovenským básnikom, ktorý v čase prvej svetovej vojny vydal básnickú zbierku. Jeho knižná prvotina bola zhrnutím dovtedajšej bohatej – predvojnovej i vojnovej – časopisecky uverejňovanej básnickej tvorby (Cirkevné listy, Dennica, Národnie noviny, Prúdy, Slovenské pohľady, Slovenský denník, Slovenský týždenník, Stráž na Sione, Vydrove besiedky, Živena). Na jej základe bol súčasníkmi hodnotený ako najpopulárnejší a najplodnejší básnik tohto obdobia.

Zbierka je početne veľmi rozsiahla a aj žánrovo a tematicky rôznorodá. Zo širokého záberu, na ktorý upozorňuje už jej názov, čiastočne vyplýva aj istá umelecká nevyrovnanosť, čo Rázus neskôr odôvodňoval svojou obavou z prípadného zásahu cenzúry, z jej zákazu uverejnenia „polovice prác“. Zbierka obsahuje básne osobnej, rodinnej, prírodnej, sociálnej, protivojnovej i náboženskej lyriky, verše úvahového, didaktického, baladického, apelatívneho typu. Napriek tomu však má zreteľnú kompozíciu: jej deväť častí (Elenino album, O mne i o vás, Hej, pod Kriváňom!, Nad morom ľudských duší, Z neresti života, Za pomalého svitu, Čierne roky, Žalmy, Epigramy) je rámcovaných básnickým prológom (báseň Chcel by byť vašim!) a epilógom (Hodno bolo spievať?), ktoré odhaľujú Rázusovo vysoké chápanie poézie ako chrámovej piesne i jeho túžbu byť básnikom národa.

Rázus sa štylizoval do roly „spevca úbohých“, ktorý prináša nádej a radosť, čo sa v kontexte básnickej symboliky mení na prinášanie svetla a jasu do temnôt. Predstavoval sa ako utešiteľ, ktorý má „tešiť piesňou rod“, hoci on sám sa cíti slabý, biedny a nehodný. Obracia sa k ľudu, programovo chce byť jeho súčasťou, nie je však autorom ľahkého, jednoduchého výrazu. Je to príklon viac ideový, pretože blízkosť s ľudom znamená národnú a všeobecne aj ľudskú spolupatričnosť. Čitateľa upozorňuje na to, že sám pochádza z biednych pomerov a že ani vzdelanie a skúsenosti zo sveta ho „neodcudzili“ od „svojete“ (Na výslní…, Hospody Múz a Vied). Týmto momentom odkazuje na svoje osobné intelektuálne krízy, v rámci ktorých prešiel od počiatočného intenzívneho osobného filozoficko-existenciálneho hľadania sa (rané prozaické práce, Prúdy 1910, 1911) k zaujatiu pre veci národa a ľudského spoločenstva vôbec.

Základom jeho básnického gesta je dôraz na morálne hodnoty, humanizmus, etické cítenie a vieru. Básnik je v jeho ponímaní svedomím národa. Zdrojom harmónie je rodina, spomienky na detstvo, príroda. Pokoj v dobe plnej chaosu čerpá z prírodných krás rodného kraja (Liptov, Tatry), kde ako kňaz od roku 1913 pôsobil (Pribylina). Útočiskom je tiež viera v Boha, ktorú však vojna značne sproblematizovala. Jeho reakcia na krutosť a nezmyselnosť vojny nie je priama, ale skrytá v symbolickom a alegorickom výraze. Didaktická jednoznačnosť sa najviac prejavila v epických žánroch – v baladách a sociálne ladených príbehoch, ktoré ukazujú, ako vojna – prípadne bieda, chudoba, sociálna nespravodlivosť, vysťahovalectvo, národný útlak  – zasiahli do života jednoduchých dedinských ľudí. Hoci je Rázus za jednoduchosť vyjadrenia myšlienky („mnohá reč hlavu len popletie“) a za návrat k prostote (túto ideu neskôr rozpracoval v románe Svety, 1926), jeho básnický výraz je knižný, miestami až preťažený kazateľskou rétorikou, je preňho príznačná eruptívnosť a tvrdosť. Na druhej strane sú však v zbierke aj básne vyslovene jednoduché. Najmä popevkové nápodoby ľudových piesní vyznievajú umelecky nepresvedčivo.

Poézia zbierky má síce reflexívny charakter, je to však úvahovosť konfrontovaná s výrazovou údernosťou. Poézia nie je stíšením, ale morálnym apelom, proklamáciou postoja a výzvou k aktivite a boju. Je plná dizonancií a silných, rušivo pôsobiacich zvukov. Tomu zodpovedá aj časté používanie citosloviec, ktoré zvýznamňujú zvukovú rovinu básní (o. i. sa objavuje motív jazdy vlakom, resp. fučania rušňa, ktorý je frekventovaný aj v neskoršej Rázusovej poézii – napr. básne Vlakom zo Štrby a Vlakom do Štrby zo zbierky sonetov Kresby a hovory, 1926; s motívom života ako unášania prúdom rieky zas zvukovo súvisí básnický obraz hučiacej vody a pod.). Z hľadiska poetiky predstavuje zbierka skĺbenie tradičného básnenia, ako ho reprezentovali Hviezdoslav a Vajanský, s poetikou Slovenskej moderny. Ide o spojenie jednoznačného, priameho výrazu so symbolistickou náznakovitosťou. Básne sú však v duchu básnickej tradície písané viazaným veršom (jamb, daktyl, daktylotrochej), základom je pevné metrum s presne určeným počtom stôp vo verši. V strofickej výstavbe Rázus uprednostňoval štvorveršové strofy, prípadne nestrofické členenie.

Súbežne so zbierkou vznikal cyklus C’est la guerre! (To je vojna!), ktorý však knižne vyšiel až v roku 1919. Na poetiku prvotiny nadviazala aj tretia Rázusova kniha Hoj, zem drahá (1919). Rázusova „vojnová“ poézia bola svedectvom autorovho ideového zápasu o človeka nového veku v mene humanity a kultúry. Bola obohacovaním tradície modernistickými (symbolistickými) impulzmi, takže na jej základe je Rázus hodnotený ako básnik, v tvorbe ktorého, rovnako ako u Š. Krčméryho, svojím spôsobom doznievali tvorivé úsilia slovenskej básnickej moderny.

Vydania

Z tichých i búrnych chvíľ. Martin, 1917; 1942; 1948.

Literatúra

F. R. (RUPPELDT, F.): Kniha Rázusových básní. In: Národnie noviny, roč. 49, 26. 1. 1918, č. 11, s. 1–3.

GÁFRIK, M.: K poetike Rázusovej zbierky Z tichých i búrnych chvíľ. In: Slovenská literatúra, roč. 16, 1969, č. 6, s. 553–570.

GÁFRIK, M.: Martin Rázus 1. Osobnosť a dielo (1888 – 1923). Bratislava, 1998, s. 108–124.

GÁFRIK, M.: Poézia Slovenskej moderny. Bratislava, 1965, s. 358–365.

KRČMÉRY, Š.: Martin Rázus: Z tichých i búrnych chvíľ. In: Živena, roč. 9, 1918, č. 2, s. 29–30.

„Prvá knižná sbierka…“ (Inc.). In: Cirkevné listy, roč. 32, 1918, č. 1–2, s. 46.

VONGREJ, P.: Básnik Rázus a vojna. In: Literárny archív 29/30. Martin, 1994, s. 309–314.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)