Výhody spoločenského života
Formovanie malomestského žánru
Od druhej polovice 19. storočia bolo prostredie malomesta v slovenskej literatúre také frekventované, že v literárnohistorických pohľadoch sa bežne hovorí o malomestskom žánri ako o svojbytnej žánrovej štruktúre v rámci krátkej prózy. Dobový slovenský literárny obraz malomesta mal pritom dve základné hodnotovo-významové polohy: idealizácia a zosmiešnenie. Kým na jednej strane išlo o výrazne idealizovaný a schematický pohľad (S. H. Vajanský, E. Maróthy-Šoltésová, S. Bodický, J. Čajak), na druhej strane sa malomestské pomery a morálne kritériá malomestskej spoločnosti stávali predmetom viac alebo menej rozpracovaného prehodnocovania, karikatúry a ironizovania (J. Záborský, M. Ferienčík, V. Pauliny-Tóth, G. K. Zechenter-Laskomerský, L. Nádaši-Jégé, G. Maršall-Petrovský, J. Jesenský, Timrava, I. Lilge-Lysecký), keď malomesto vystupuje v zhode so svojou slovníkovou definíciou ako mesto s bezvýznamným spoločenským a kultúrnym životom, ako symbol provinčnosti a zaostalosti. Prehodnocujúci postoj bol aj základom Jégého autorského gesta v jeho novele Výhody spoločenského života.
Ladislav Nádaši-Jégé (1866 – 1940) je autorom, ktorý do slovenskej literatúry vstupoval, ako svojho času skonštatoval už František Votruba, akoby na dvakrát. Prvý raz na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 19. storočia, keď v Národných novinách a v Slovenských pohľadoch uverejnil sériu satirických próz zo života malomestskej spoločnosti (Žart, 1889; Vada, 1889; Výhody spoločenského života, 1889; Omyl, 1890; Kúra, 1890; Nero, 1891; Pomsta, 1897), druhý raz až v roku 1919, opäť sériou novinovo publikovaných krátkych próz (Národné noviny). Z prvého obdobia je najznámejšia novela Výhody spoločenského života, druhé obdobie, charakteristické Jégého príklonom k historizmu a k veľkým románovým prácam (napr. Adam Šangala, 1923), vo svojom závere znamená ešte dôraznejšie a koncíznejšie prehĺbenie a rozvinutie ironického modu Výhod…, a to v románe Cesta životom (1930).
Novelu Výhody spoločenského života napísal Ladislav Nádaši ako študent medicíny v Prahe a súčasne agilný člen tamojšieho slovenského vysokoškolského spolku Detvan. Podľa zachovaných zápisníc spolku čítal svoju literárnu prácu členom Detvana na dvoch stretnutiach (18. a 25. februára 1888), na ďalšom stretnutí (3. marca 1888) potom bola o nej diskusia. Výhrady k nej mali najmä Michal Ursiny a Matej Bencúr (M. Kukučín): Ursiny jej vytýkal „nejednotnosť, preťaženie epizódami, kostrbatosť slohu“, Bencúr „neprepracovanosť niektorých partií práce i malú pozornosť slohu“. Opakovalo sa konštatovanie o samoúčelnom šermovaní satirou.
Napriek pripomienkam kolegov ju Nádaši o rok neskôr bezo zmien či ďalších úprav poslal na posúdenie a prípadné publikovanie S. H. Vajanskému, ktorý v danom čase redigoval Slovenské pohľady a súčasne bol redaktorom Národných novín.
V liste z 8. marca 1889 Nádaši vysvetľoval Vajanskému svoj autorský zámer i postup nasledovne: „Chcel som v nej podať obrázok – vidím teraz, že silne karikovaný – prázdnoty duševnej, na akú trpí spoločnosť našich menších miest. Mám také tušenie, že sa mi vyrazenie tej prázdnoty tak podarilo, že to aj celú prácu charakterizuje. Daktorým pridlhým opisom, vlastne líčeniam, najmä v prostriedku, pripisujú moji druhovia nepeknú vlastnosť zdĺhavosti. Opraviť to niet už chuti, ani času.“[1]
Vajanský prácu prijal a uverejnil ju v 2. čísle Slovenských pohľadov v roku 1889. Bola to Nádašiho vôbec prvá publikovaná próza. Uverejnil ju pod menom Ján Grób (z iniciál J. G. sa neskôr vyvinul jeho stabilný literárny pseudonym), pričom dané literárne meno sa v obrátenom poradí mien môže čítať aj ako Grobian, čo zdanlivo vysvetľuje optiku autorského podania.
Jégé v nej s výrazným ironickým gestom kritizoval spôsob malomestského života, praktiky malomestskej spoločnosti, za pomoci karikatúry odhaľoval jej pokrivenosť, pričom do istej miery jej obraz i sám parodicky deformoval. Ako dávnejšie konštatoval Jégého monografista V. Petrík, už v tejto novele „badať v podtexte dôkladné autorovo opovrhovanie stavovskými výsadami a spoločenskou nadradenosťou zemanov, meštiakov a džentríkov“.[2] Jégého témou sa stalo odhaľovanie nízkych pohnútok ľudského konania. Veď župné mesto Dolný Kubín, kde Jégé vyrastal a neskôr ako lekár tiež pôsobil, poskytovalo vnímavému pozorovateľovi jeho kvalít mnoho materiálu. Morálny profil štandardnej malomestskej literárnej postavy tak spoluvytvárali prízemnosť záujmov, ohováranie a klebety, egoizmus, pokrytectvo, malichernosť. Typickou pózou takéhoto literárneho „hrdinu“ bolo povyšovanie sa a snaha preniknúť do vyššej spoločnosti, byť „pánom“.
Ľudská obmedzenosť a tuposť však neboli jediným zdrojom pre Jégého zosmiešnenie, resp. ironické karikovanie. Jégé použil stabilné motívy súdobej národno-obranne koncipovanej slovenskej literatúry, no v inej konfigurácii a v inom svetle, čím ich hodnotovo prevrátil a radikálne spochybnil. Išlo o také motívy ako nacionálna identita, národné presvedčenie, národná ľahostajnosť (Slováci verzus Maďari, panslavizmus – maďarónstvo, národná vlažnosť), to všetko v kontexte situácie, v ktorej práve prihlásenie sa k maďarskému etniku a fungovanie v štruktúrach uhorskej štátnej ideológie bolo zárukou spoločenského postupu a zabezpečenia spoločenských výhod (čo neskôr dôsledne rozvinul v románe Cesta životom). Jégé nielenže „svoje literárne postavy zbavoval prepiatej nacionálnej ideológie“,[3] ako konštatoval už O. Čepan, ale vedome ich nacionálnu angažovanosť zľahčoval a nivelizoval.
Aj preto názov, ktorý si Jégé zvolil pre svoju novelu – Výhody spoločenského života – možno chápať ako ironické poukázanie na zištné a utilitárne konanie príslušníkov malomestskej society. Veď získať kontakty, známosti, mať „svojich“ ľudí na tých správnych miestach, vedieť, kto je „náš“ a kto nehodný pozornosti, to sa vždy „oplatí“. Rovnako ako vedieť bez akýchkoľvek zábran použiť v spoločnosti získané informácie na svoj prospech.
V tomto zmysle je názov Jégeho novely vyslovene názorný a vlastne až didaktický: vysvetľuje sociologickú kategóriu spoločenského života ako jednu zložku celkového spôsobu života. Celkom symptomaticky sa dotýka činností, ktoré sú vlastné človeku ako bytosti sociálnej. Spoločenská orientácia Jégého postáv (ktoré sú v tomto zmysle veľmi blízke postavám z dobovo blízkej novelistiky Kálmána Mikszátha a ktoré akoby anticipujú postavy malomeštiakov z próz Janka Jesenského) je primárne určená sledovaním vlastných cieľov. Jégého, povedané s O. Čepanom, „protokolárne pozorovania komických indiskrétností malomestskej spoločnosti“[4] sa sústreďujú na moment predstierania, na demaskovanie neúprimných postojov, falošných gest, prázdnych póz, ktoré spoločne pramenia v túžbe byť niečím viac, byť väčším pánom, než aká je skutočnosť, na podobu kompromisov medzi túžbou a realitou, nepravých náhrad vysnívaného či želaného stavu.
V novele sa dej síce odohráva v mestečku Chvalovce, no v rozpore s vlastným menom si toto malomesto chválu vôbec nezasluhuje: charakterizujú ho „ošarpané domky“, „zákernícka dlažba“, „biedne osvetlenie“ a „blato bez dna“: „A ako je oprávnené príslovie: podľa šiat poznáš človeka, tak je i táto veta oprávnená: podľa domu poznáš domáceho pána.“ Výzor mesta sa tak prezentuje ako vonkajší znak, ktorý vyjadruje jeho (vnútorný) charakter. V prenesení rozprávačovej charakteristiky na obyvateľov Chvaloviec sú aj títo teda ošarpaní, zákernícki, biedni, špinaví…
Novelou Výhody spoločenského života sa sústredenejšie zaoberali Štefan Krčméry,[5] Andrej Mráz,[6] Vladimír Petrík[7] či Ivan Kusý.[8] Ak sa v súvislosti s touto novelou konštatuje, že Jégé v nej „demaskoval pokrytectvo malomestskej spoločnosti, jej životný štýl i mravné princípy“,[9] pojem demaskovania je naozaj výstižný, pretože je až doslovný: východiskom textu je totiž situácia maškarného plesu, kde každá maska je akoby maskou na druhú: masky jednotlivých protagonistov majú síce byť zábavným prestrojením na zakrytie pravej totožnosti, v skutočnosti sú len maškarným falzifikátom, ktorý sa len tvári, že je niečo viac, ako naozaj je. Sú to masky naoko, alebo – povedané Jégého slovami – „pračudesné maškary“, pretože rekvizity, ktoré ich vytvárajú, sú iba náhradkami akéhosi „nižšieho stupňa“: Milosťpani Zdieracká je (absurdne možno aj vzhľadom na vek) španielske dievča, ktoré si „do čiernych vlasov vsype jemné sklo, ktoré má nahradiť diamanty“, pričom namiesto plesového plášťa vznešene označovaného ako sortie použije obyčajný, tzv. „kávový“ obrus. Jej manžel advokát Zdieracký, ktorý je viac bez masky ako s ňou, je volská hlava, podsudca Aladár Kortessi má byť maďarský magnát, na preoblečenie však použil svoju uniformu honvédskeho poručíka, a tak viac než veľmož je niečo medzi husárom a honvédom. Statkárska dcéra Jolana Markovská, správajúca sa v súkromí podľa nelichotivej mienky jej snúbenca viac sedliacky/dedinsky než pansky/mestsky, zas predstavuje slovenskú sedliačku, a drobná, tučná manželka daňového inšpektora pani Roztočilová pôvodom z Moravy vystupuje ako Grätchen, t. j. mladé naivné dievča, typovo odkazujúce na Margarétku z Goetheho Fausta.
Maskujú sa však nielen ľudia, ale aj samotný priestor celej spoločenskej udalosti: „Terem bol skvostne ozdobený svrčinou a umelými kvetmi. Na daktorom mieste bolo síce priveľa tejto ozdoby, treba to však pripočítať špine na múroch, ktorú bolo treba maskovať, a nie nedostatku vkusu poriadateľov.“ Maskovanie tak síce mení výzor (rovnako ľudí i prostredia), podstata však ostáva rovnaká – stále sú to len lokálne Chvalovce (ktoré sú síce východiskovo označované za mestečko, no o pár riadkov ďalej pokojne vystupujú len ako obec) a jeho lokálni obyvatelia, ktorí sa vystatujú niečím, čím sa vlastne ani chváliť nemajú: „Pán podsudca Kortessi povedal, že ani v Pešti taký [ples, dopln. D. H.] nevidel. Čo mu, pravda, i my uveríme, lebo on v Pešti vôbec ani na plese nebol.“
Dej novely je jednoduchý a rozvíja v podstate banálnu príhodu známu aj z dobovej sentimentálnej lektúry: rozpráva príbeh, ako sa pôvodní snúbenci, maďarónsky fešácky podsudca Kortessi („pekne urastený švihák s čiernymi vlasmi a s takou istou bradou a fúzmi“) a slovenská statkárska dcéra Jolana Markovská (sirota vychovávaná iba otcom a medzi 12. – 15. rokom penzionátom, v ktorom sa naučila „len málo dobrého a hrôzu nerozumného“, vedúca otcovo hospodárstvo, ktorá „bola v dvadsiatom druhom roku dievča, ktoré sa vedelo výborne vadiť so sluhami a jednať so Židmi, ale v salóne sa cítila nevoľne“) rozídu, lebo Kortessi sa pred priateľom, daňovým úradníkom Kolčekom preriekne (a ten informáciu, z obavy, že sa v spoločnosti strápni mlčaním, posunie ďalej) a vyjadrí sa, že Markovská je iba kravská dievka a berie si ju iba pre peniaze: „Ale braček, len si predstav, ako by som ja tú mohol milovať? Bol si dakedy u nich? Videl si ju, ako doma chodí? Sukne má vydvihnuté, zababrané topánky, do každej maštale pozrie, na sluhov kričí a hreší, azaňátuje ako kočiš. Eh, daj mi pokoj! Potrebujem groše, to je všetko.“ Pre Kortessiho zištný vzťah, pre Markovskú uposlúchnutie otca (detinská povinnosť pomáhať otcovi; muž ako muž a manželstvo ako manželstvo) predstavuje ďalší kamienok v mozaike pragmatického správania sa postáv. Rozídu sa a súčasne si každý z nich nájde iného partnera – Kortessi sa dostane do osídiel pani Roztočilovej, ktorá „myslí“ na budúcnosť svojej 16-ročnej dcéry Eufrozíny a Jolana sa vydá za mladého inžiniera („Prišiel odkiaľsi mladý inžinier, ktorý si svojím spôsobným správaním podmanil celú chvalovskú spoločnosť. Neopovážili sa mu ani to vyčítať, že je Slovák. Tento pýtal Jolanu a starý Markovský mu ju dal.“)
Jégé kladie dôraz – rovnako ako jeho kolega z pražského spolku Detvan Martin Kukučín – na zachytenie detailov života, na realistické stvárňovanie skutočnosti. Tie detaily, ktoré si vyberá, však potvrdzujú, že vlastne všetko je inak, ako sa zdá – že vlastne ide len a len o predstieranie, o ilúzie. Ako keď úradník Kolček na návšteve u Roztočilovcov nezbadá v izbe ich dcéru Eufrozínu: „Pretože ju Kolček neskoro spozoroval, robil sa, že ju nevidí, aby ospravedlnil, prečo sa jej vôbec nepozdravil.“ Alebo ako keď učiteľ z meštianky Ďula Rečičkaj spozná (v rámci sentimentálne gradovanej scény potenciálnou partnerkou nepochopeného vyznania), že jeho city k Jolane Markovskej nebudú opätované: „On hádam ani nemiloval tak Jolanu, ako tie ilúzie, ktoré na ňu viazal.“ Iluzórne je aj prostredie, v ktorom sa kvázi malomestská elita stretáva: „Izba, v ktorej je poriadnejší nábytok, medzi ktorým miesto jednej lebo dvoch postelí zaujíma klavír, volá sa salón“, resp. „Prišli do salónu, príjemnej chyže opatrenej starým, trocha nepohodlným nábytkom.“ Všadeprítomné dekórum možno odhaliť aj v pasáži o pánskom kasíne: „I dnes možno vidieť celé chvalovské panstvo svorne pri víne a pri kartách. V kasíne majú i noviny, pravda, len maďarské a nemecké, nie síce preto, že by daktorý člen bez nich nemohol jestvovať, viac len pre ozdobu Kortessi číta pri jednom stole Egyetértés [v preklade Svornosť, pozn. D. H.] … Človek by myslel, že to nad tými panslávmi, ktorých Egyetértés maľuje, je v takom rozochvení. Ale nie je tak, lebo Kortessi noviny len tak pre parádu drží v rukách.“
Žiadne tragédie sa nekonajú, lebo „nakoniec ani nešťastie netrvá dlho, lebo ideál sa ustavične mení, prispôsobuje“. Rečičkaj sa spamätá zo svojej melanchólie, povadení Kolček a Kortessi sa opäť stanú najlepšími priateľmi a intrigami rozdelená spoločnosť sa nanovo zmieri a usporiada v nových konfiguráciách momentálnych vzťahov (ako keď pani Roztočilová je „nateraz [zdôraznila D. H.] najdôvernejšou priateľkou pani advokátovej“). Aj Slováci a Maďari sa zhodnú – hoci vlastne otvorených národnostných rozporov v próze ani niet. Páni sedia svorne pri víne a pri kartách a národnostné napätie pripomenú (či oživia) iba nacionálne podfarbené nadávky z plesu (pansláv, maďarón). Jégé nepridáva k hlavnému dobovému motívu – národnému útlaku – v zmysle národno-obrannej alebo národno-reprezentatívnej funkcie literatúry – ďalší literárny príklad. Jeho postup je celkom odlišný: zobrazuje nacionálnu ľahostajnosť. Takže nie národné presvedčenie, ale národná indiferentnosť. Dokladá to aj záverečné maďarské isten ucsem písané po slovensky (v slovenskom preklade: namôjdušu, pravdu má) po chaotickej postsvadobnej reči Markovského: „Markovský, vzal pohár vína a pripil mladomanželom, pričom akosi zavadil do politiky a potáral všeličo konfúzne o Maďaroch a Slovákoch. Jeho reč hýrila výrazmi ako hlúposť, na hlavu padnutie, prenasledovanie. Koniec bol, že nás i tak všetkých čerti vezmú.“
Jégého novela sa vyznačuje uvoľnenou kompozíciou s dôrazom na živé rozprávačstvo. Tento moment posilňuje polohu bezprostrednosti a osobnej zasvätenosti rozprávača, ktorý vystupuje aj v množnom aj v jednotnom čísle (my, ja). Rozprávač vystupuje nielen ako štylizovaný zástupca autora, priamy účastník príbehu, pozorovateľ malomestských pomerov, ale predovšetkým ako jeho ironizujúci analytik i komentátor zároveň („Teraz máme výbornú príležitosť obzrieť si celú spoločnosť, lebo páni práve len pijú a fajčia, takže žiadnu znamenitú výpoveď nevynecháme.“). Jej štýl, ako konštatoval už Krčméry, je kostrbatý, trhaný, úryvkovitý – Krčméry hovorí dokonca o akomsi klebetárskom spôsobe.
Jégého inakosť spočíva v nezakrytom a priamom odkrytí iluzórnosti šablón spoločenského styku, ktoré v dovtedajšej literatúre fungovali iba vo svojej idealizovanej podobe. Dôraz kladie na analýzu charakterov, ktoré sú v základe odpozorované zo života ako isté typy – k tomuto aspektu „odpozorovanosti“ (teda priamej životnej inšpirácie, realistického východiska) pridáva prehnané emócie a prepiate kontextové správanie postáv v zveličenom podaní. Jeho postavy sú však viac-menej figúrky, ktoré vystihujú už ich mená: advokát Zdieracký, profesor Rečičkaj, podsudca Kortessi (Hruška), doktor Pischkot (v nemeckom prepise)… Túto figúrkovitosť vystihuje aj pôvodný podtitul – „Tiež povesť bez hrdinu“, ku ktorému je na vysvetlenie, ako poznámka pod čiarou, priamo dodaný zdrojový odkaz: „William Makepeace Thackeray: Trh márnosti, román bez hrdinu.“ Jégého próza je teda žánrovo predstavená ako „povesť“ (čo bol podľa súdobej literárnej tradície žáner kratšej prózy s uzavretým príbehom), navyše povesť bez hrdinu (teda bez postavy s oceňovanými morálnymi kvalitami), lebo v celom texte niet nikoho, koho by bolo možno obdivovať, kto vyniká ušľachtilosťou či kto koná veľké činy a môže byť predmetom obdivu (azda až na v závere iba spomínaného neznámeho mladého slovenského inžiniera, ktorý si – ako už bolo uvedené, „svojím spôsobným správaním podmanil celú chvalovskú spoločnosť“). Každá z postáv má nejakú morálnu „slabosť“ (vypočítavosť, škodoradostnosť, úbohosť, darebáctvo a pod.), nikto nie je predstavený ako vzor či príklad. Žáner povesti však Jégé celkom nenapĺňa: dôležitejšia než ústredná dejová línia (rozídenie sa snúbencov) sa ukazuje rad samostatných, groteskne anekdotických epizód, ktoré dokladajú presvedčenie o malomestskej prízemnosti.
Žánrovo sa Jégé pohybuje na pomedzí satiry a grotesky, pričom jeho rozprávač vystupuje ako portrétista zachytávajúci ľudí v ich vlastnom malom priestore počas sviatku (maškarný bál) i počas efemérnej každodennosti. Namiesto tradičného „obrázku zo spoločenského života“ ponúka celý rad „obrázkov“ (teda namiesto singularity plurál), pričom tento žánrový typ chápe ako prostriedok na vyjadrenie životnej pravdy: jeho hlavným cieľom je demaskovanie lži, klamstva, pretvárky (v kontexte názvu to znamená odhalenie skutočného významu spojenia „výhody spoločenského života“).
Jégého zaujímajú ľudské typy a charakteristické situácie. Neduhy a poklesky zveličuje, čím pripomína postupy frašky. Zaujímavý je jeho zmysel pre humorné pointovanie žartovných príhod a radenie a reťazenie jednotlivých anekdot, ktoré v súhrne vytvárajú burlesku na tému plytkosti dobového slovenského malomestského života.
Pri satirickom spracovaní témy malomesta nevstupoval Jégé v kontexte tradície slovenskej literatúry do nového priestoru, pretože, ako v inej súvislosti konštatoval Oskár Čepan, „motívy malomestského filisterstva, klebetníctva, manželskej nevery, flirtu, majetkových bankrotov a iného pestrého spoločenského príživníctva“ boli už súčasťou repertoáru satiricky vyhrotených poviedok Mikuláša Štefana Ferienčíka aj Viliama Paulinyho-Tótha z päťdesiatych až sedemdesiatych rokov 19. storočia.[10] Jégé však na rozdiel od nich nechápal literatúru ako prostriedok agitácie na aktivizáciu spoločenského života Slovákov a celkom rezignoval na zobrazenie antagonistického vzťahu medzi Slovákmi a Maďarmi. Nacionálne napätie v podstate bagatelizoval a hoci ho motivicky do svojho textu zaradil, svojím spôsobom ho prezentoval ako zbytočnosť (už citovaný záverečný výrok „i tak nás všetkých čerti vezmú“). Chvalovskú spoločnosť nedelil primárne na jej slovenskú a maďarskú časť, aj keď takéto rozdelenie existovalo, ale chápal ju v celistvosti, pričom viac než národnú príslušnosť zdôrazňoval ľudské správanie – veď aj v prípade inžiniera, ktorý nakoniec dostane Jolanu Markovskú za ženu, bolo v rámci jeho akceptácie „celou chvalovskou spoločnosťou“, teda aj miestnymi Maďarmi, rozhodujúce jeho „spôsobné správanie“.
Jégého próza už hneď po publikovaní vyvolala búrlivú reakciu, čo súviselo s dovtedy nevídaným kriticizmom a polemickou otvorenosťou jeho textu. Jégé využil konvenčné motívy súvisiace s témou, no inak ich akcentoval: svojím prístupom ukázal na otvorené možnosti ďalšieho rozvíjania témy. Komický a ironický pohľad na malomestské prostredie dosiahol svoj vrchol v tvorbe Janka Jesenského, najmä v jeho prozaickom súbore Malomestské rozprávky (1913).
DANA HUČKOVÁ
Vydania
JÉGÉ: Výhody spoločenského života. In: Slovenské pohľady, roč. 9, 1889, č. 2, s. 126-186.
JÉGÉ: Spisy IV. Bratislava : SVKL, 1957, s. 7-46.
Pramene
JÉGÉ: Výhody spoločenského života. Bratislava : Tatran, 1979, s. 9-43.
Literatúra
BACHTIN, M. M.: Čas a chronotop románu. Studie z historické poetiky. In: BACHTIN, M. M.: Román jako dialog. Praha : Odeon, 1980, s. 222-377.
ČEPAN, Oskár: Próza M. Š. Ferienčíka, postromantizmus a literárny realizmus. In: KOCÁK, Michal (ed.): Mikuláš Štefan Ferienčík, Jozef Horák a Banská Štiavnica. Martin : Matica slovenská, 1984, s. 33-44.
ČEPAN, Oskár: Stimuly realizmu. Bratislava : Tatran, 1984.
ČEPAN, Oskár: Próza medzi romantizmom a realizmom (Sentimentálna poviedka D. M. Bacháta-Dumného). In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, č. 1, s. 17-36.
HAMAN, Aleš: Proměny žánrové prózy v druhé polovině 19. století. Od „obrazů života“ k parnasistní novele. In: Kontexty a konfrontace. Praha : ARSCI, 2010, s. 79-87.
Korešpondencia S. H. Vajanského. Výber z listov z rokov 1860 – 1890. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967.
KUSÁ, Mária: Literatúra a mesto, mesto a literatúra. Niekoľko príbehov. In: ONDREJOVIČ, Slavomír (ed.): Mesto a jeho jazyk. Bratislava : Veda, 2000, s. 103-108.
KOVÁČOVÁ, Anna: Umelecká reflexia mestského fenoménu. Geografické motívy Budapešti. In: Kontexty identity. Jubilejný zborník na počesť Anny Divičanovej. Az identitás összefüggései. Köszöntő könyv Gyivicsán Anna tiszteletére. Békešská Csaba – Békéscsaba, 2010, s. 418-428.
KRČMÉRY, Štefan: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1926.
KREKOVIČOVÁ, Eva: Sociálna/kolektívna pamäť a stereotypy (K niektorým metodologickým a terminologickým problémom). In: Civilizačno-kultúrne procesy v transformujúcej sa slovenskej spoločnosti. Nitra : ÚLUK FF UKF, 2006, s. 132-149.
LUTHER, Daniel: Etnicita a mesto (zhrnutie problematiky). In: SALNER, Peter – LUTHER, Daniel (eds.): Etnicita a mesto. Bratislava : Ústav etnológie SAV, 2001, s. 227-236.
PETRÍK, Vladimír: Literárna činnosť Nádašiho v 80. a 90. rokoch. In: Jégé v kritike a v spomienkach. Bratislava : SVKL, 1959, s. 117-150.
PETRÍK, Vladimír: Literárne prvotiny Jégého 1889 – 1897. In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, č. 4.
PETRÍK, Vladimír: Maliar a karikaturista. In: JÉGÉ: Výhody spoločenského života. Bratislava : Tatran, 1979, s. 551-557.
[1] List 326. L. Nádaši S. H. Vajanskému. In: Korešpondencia S. H. Vajanského. Výber z listov z rokov 1860 – 1890. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967, s. 379.
[2] PETRÍK, Vladimír: Literárna činnosť Nádašiho v 80. a 90. rokoch. In: Jégé v kritike a v spomienkach. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1959, s. 136.
[3] ČEPAN, Oskár: Stimuly realizmu. Bratislava : Tatran, 1984, s. 264.
[4] Tamže, s. 278.
[5] KRČMÉRY, Štefan: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1926.
[6] MRÁZ, Andrej: Literárne práce dra L. Nádašiho z 90. rokov predošlého storočia. In: Slovenský denník, 1930, č. 296.
[7] PETRÍK, Vladimír: Literárne prvotiny Jégého 1889 – 1897. In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, č. 4; PETRÍK, Vladimír: Literárna činnosť Nádašiho v 80. a 90. rokoch. In: Jégé v kritike a v spomienkach. Bratislava : SVKL, 1959, s. 117-150; PETRÍK, Vladimír: Maliar a karikaturista. In: JÉGÉ: Výhody spoločenského života. Bratislava : Tatran, 1979, s. 551-557.
[8] Dejiny slovenskej literatúry IV. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1975, s. 128-131.
[9] Dejiny slovenskej literatúry 3. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1986.
[10] ČEPAN, Oskár: Próza M. Š. Ferienčíka, postromantizmus a literárny realizmus. In: KOCÁK, Michal (ed.): Mikuláš Štefan Ferienčík, Jozef Horák a Banská Štiavnica. Martin : Matica slovenská, 1984, s. 43.