VÝHODY SPOLOČENSKÉHO ŽIVOTA

JÉGÉ, Ladislav Nádaši (1866 – 1940)

novela, 1889

Novela vznikla počas Nádašiho štúdia medicíny v Prahe, kde ju vo februári 1888 čítal členom spolku Detvan. V časopise Slovenské pohľady bola publikovaná v roku 1889: bola to Nádašiho vôbec prvá publikovaná próza. Uverejnil ju pod menom Ján Grób; z iniciál J. G. sa neskôr vyvinul jeho stabilný literárny pseudonym.

Jégé v nej s výrazným ironickým gestom kritizoval spôsob malomestského života, praktiky malomestskej spoločnosti, za pomoci karikatúry odhaľoval jej pokrivenosť, pričom do istej miery jej obraz i sám parodicky deformoval. Morálny profil štandardnej malomestskej literárnej postavy tu spoluvytvárajú prízemnosť záujmov, ohováranie a klebety, egoizmus, pokrytectvo, malichernosť. Okrem toho Jégé ironizoval stabilné motívy národno-obranne chápanej literatúry (motívy nacionálnej identity: Slováci verzus Maďari, panslavizmus – maďarónstvo, národná vlažnosť). Jégé otázku národnostných vzťahov nerieši, iba ju eviduje a berie ako fakt.

Názov novely je názorný, až didaktický, je to ironické poukázanie na zištné a utilitárne konanie príslušníkov malomestskej spoločnosti. Miestom deja je malé mestečko Chvalovce, dej je jednoduchý a rozvíja v podstate banálnu príhodu známu aj z dobovej sentimentálnej lektúry: rozpráva príbeh, ako sa pôvodní snúbenci, maďarónsky fešácky podsudca Kortessi a slovenská statkárska dcéra Jolana Markovská rozídu, lebo Kortessi sa pred priateľom preriekne, že sa žení iba pre peniaze. Snúbenci sa rozídu a súčasne si každý z nich nájde iného partnera: Kortessi sa dostane do osídiel pani Roztočilovej, ktorá ho chce pre svoju dcéru Eufrozínu, a Jolana sa vydá za mladého slovenského inžiniera.

Východiskom textu je situácia maškarného plesu, kde každá maska je akoby maskou na druhú: masky jednotlivých protagonistov majú síce byť zábavným prestrojením na zakrytie pravej totožnosti, v skutočnosti sú len maškarným falzifikátom, ktorý sa len tvári, že je niečo viac, ako naozaj je. Maskujú sa však nielen ľudia, ale aj samotný priestor celej spoločenskej udalosti. Maskovanie tak síce mení výzor (rovnako ľudí i prostredia), podstata však ostáva rovnaká – stále sú to len lokálne Chvalovce a jeho lokálni obyvatelia, ktorí sa vystatujú niečím, čím sa vlastne ani chváliť nemajú.

Kompozícia novely je uvoľnená; dôležitejšia než ústredná dejová línia (rozídenie sa snúbencov) sa ukazuje rad samostatných epizód, ktoré dokladajú presvedčenie o malomestskej prízemnosti. Výrazný je dôraz na živé rozprávačstvo, čo posilňuje polohu bezprostrednosti a osobnej zasvätenosti rozprávača, ktorý vystupuje nielen ako štylizovaný zástupca autora, priamy účastník príbehu, pozorovateľ malomestských pomerov, ale predovšetkým ako jeho ironizujúci analytik i komentátor zároveň. Štýl prózy je kostrbatý, trhaný, úryvkovitý, Š. Krčméry ho označil pojmom „klebetársky spôsob“.

Jégého inakosť spočíva v nezakrytom a priamom odkrytí iluzórnosti „šablón spoločenského styku“ (O. Čepan), ktoré v dovtedajšej literatúre fungovali iba vo svojej idealizovanej podobe. Dôraz kladie na analýzu charakterov, ktoré sú v základe odpozorované zo života ako isté typy – k tomuto aspektu „odpozorovanosti“ (teda priamej životnej inšpirácie, realistického východiska) pridáva prehnané emócie a prepiate kontextové správanie postáv vo zveličenom podaní.

Jégého literárne postavy sú veľmi blízke postavám z dobovo blízkej novelistiky K. Mikszátha a do istej miery predchádzajú postavy Jesenského malomeštiakov. Sú to však viac-menej figúrky, ktoré vystihujú už ich mená: advokát Zdieracký, profesor Rečičkaj, podsudca Kortessi (Hruška), doktor Pischkot. Túto figúrkovitosť vystihuje aj pôvodný podtitul – „Tiež povesť bez hrdinu“ (s odkazom: „William Makepeace Thackeray: Trh márnosti, román bez hrdinu“). Jégého próza je teda žánrovo predstavená ako „povesť“ (čo bol podľa súdobej literárnej tradície žáner kratšej prózy s uzavretým príbehom), navyše povesť bez hrdinu, lebo v celom texte niet nikoho, koho by bolo možno obdivovať, kto vyniká ušľachtilosťou či kto koná veľké činy a môže byť predmetom obdivu (azda až na v závere sa ocitnutého neznámeho mladého slovenského inžiniera).

Dôležitý je Jégého zmysel pre humorné pointovanie žartovných príhod a radenie a reťazenie jednotlivých anekdot, ktoré v súhrne vytvárajú burlesku na tému plytkosti dobového slovenského malomestského života. Próza hneď po publikovaní vyvolala búrlivú reakciu, čo súviselo s kriticizmom a polemickou otvorenosťou Jégého textu.

Pri satirickom spracovaní témy malomesta nevstupoval Jégé v kontexte tradície slovenskej literatúry do nového priestoru, pretože obdobné motívy boli už súčasťou repertoáru satiricky vyhrotených poviedok Mikuláša Štefana Ferienčíka aj Viliama Pauliniho-Tótha z päťdesiatych až sedemdesiatych rokov 19. storočia. Jégé však na rozdiel od nich nechápal literatúru ako prostriedok agitácie na aktivizáciu spoločenského života Slovákov a celkom rezignoval na zobrazenie antagonistického vzťahu medzi Slovákmi a Maďarmi. Využil konvenčné motívy súvisiace s témou, no inak ich akcentoval. Komický a ironický pohľad na malomestské prostredie dosiahol svoj vrchol v tvorbe Janka Jesenského, najmä v jeho prozaickom súbore Malomestské rozprávky (1913).

Vydania

Výhody spoločenského života. In: Slovenské pohľady, roč. 9, 1889, č. 2, s. 126-151.

Výhody spoločenského života. Bratislava : Tatran, 1979.

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava : Tatran, 1984.

ČEPAN, O.: Próza medzi romantizmom a realizmom (Sentimentálna poviedka D. M. Bacháta-Dumného). In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, č. 1, s. 17-36.

KOREŠPONDENCIA S. H. Vajanského. Výber z listov z rokov 1860 – 1890. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967.

KRČMÉRY, Š.: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1926.

MRÁZ, A.: Literárne práce dra L. Nádašiho z 90. rokov predošlého storočia. In: Slovenský denník, 1930, č. 296.

PETRÍK, V.: Literárna činnosť Nádašiho v 80. a 90. rokoch. In: Jégé v kritike a v spomienkach. Bratislava : SVKL, 1959, s. 117-150.

PETRÍK, V.: Literárne prvotiny Jégého (1889 – 1897). In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, č. 4, s. 381-405.

Autorka hesla

Dana Hučková