VLASTNÝ ŽIVOTOPIS

FRANCISCI, Ján (1822 – 1905)

memoáre, 1909

Memoárová próza Jána Francisciho, píšuceho aj pod pseudonymom Rimavský, vyšla v Martine nákladom Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku ako odtlačok Slovenských pohľadov, v ktorých bola v rokoch 1909 – 1910 publikovaná za redakčnej pomoci Jozefa Škultétyho. V súčasnosti je známejšie jej novšie vydanie z roku 1956. Autor sa v diele zameral na časový úsek asi tridsiatich rokov (1822 – 1852). Všíma si detstvo, školské roky, obdobie štúdií na bratislavskom lýceu. Najviac priestoru venoval udalostiam rokov 1848 – 1849. Chronologicky naň nadväzuje memoárová próza Črty z doby moysesovskej (1897), ktorú autor vydal pri príležitosti 100. výročia narodenia prvého predsedu Matice slovenskej Štefana Moysesa. Vracia sa v nej k obdobiu Memoranda národa slovenského (1861). Obe diela Jána Francisciho sa zaraďujú do kontextu memoárovej prózy 19. storočia. V popredí ich záujmu boli udalosti celonárodného významu, ktoré autor oživil osobnejšími epizódami.

Vlastný životopis svojou rámcovou ucelenosťou zodpovedá štandardnému chápaniu žánru v danom období. V prirodzenej chronologicko-kronikárskej postupnosti autor spomína na detstvo, kde hľadá svoje korene a istoty, školské roky (so zastávkami v Ožďanoch, Levoči, Bratislave a opäť Levoči) a slovenské povstanie 1848/1849. Jednotlivým životným etapám Francisci nevenuje rovnakú obsahovú ani rozsahovú pozornosť. Z tohto hľadiska sa text pamätí primárne koncentruje na dva momenty autorovho životopisu – štúdium na bratislavskom lýceu a účasť na slovenskom povstaní. Takáto koncentrácia rozprávania súvisí s autorovým chápaním vlastného života, s jeho sebareflexiou a s akcentom na charakter situácií. Zároveň prezrádza kľúčové body z jeho biografie. Z obdobia detstva dominuje v pamätiach zážitok rimavskej prírody. Francisci ho interpretuje ako intímny až mystický pomer. Zmienku o tom, že za gemerskými vrchmi tušil už vtedy panorámu Tatier, však treba pokladať za dodatočnú významovú interpoláciu, ktorá má svoj pôvod v štúrovskej ideológii. Druhým formotvorným činiteľom v detstve sa pre autora stal vzťah k ľudovej slovesnosti, najmä k rozprávkam. Tento impulz sa neskôr rozvinul do intenzívneho zberateľstva a publikovania ľudových rozprávok.

Vlastný životopis prináša veľa materiálu i pre dejiny školstva na Slovensku v 19. storočí. Autor informuje o vtedajšom školskom systéme, dogmatických učebných metódach, intenzívnej maďarizácii a telesných trestoch. Najkritickejšie sú v tomto zmysle zmienky o škole v Ožďanoch. Levočské študentské roky už charakterizuje proces Francisciho národného uvedomovania. Sám uvádza ako východiskový podnet tohto procesu Československú gramatiku z roku 1805 od Pavla Šramku (1743 – 1831), ktorú gemerský seniorát predpísal ako učebnicu pre slovenské školy, s ktorou sa oboznámil cez prázdniny roku 1836. Skutočnosť bola pravdepodobne zložitejšia. V časti venovanej levočským štúdiám autor využíva striedavo pojmy „slovanský“ a „slovenský“. Táto oscilácia presne odzrkadľuje stav, aký bol na lýceu koncom tridsiatych rokov a ktorý potvrdzuje aj orientáciu almanachu Jitřenka. Zároveň sa zdá, akoby táto dvojpólovosť nevyhovovala najprogresívnejším príslušníkom mládeže. Pôsobenie v bratislavskom Ústave reči a literatúry československej pokladá Francisci v pamätiach za rozhodujúce pre celý ďalší život. Jednotlivé sídla škôl, na ktorých študoval, sú zároveň indexmi jeho národného formovania.

Udalosti druhého levočského pobytu a právnických štúdií v Prešove reflektuje autor v próze pomerne stručne. Iba naznačuje napätie medzi levočským a bratislavským lýceom i svoje rozpory s Ľudovítom Štúrom, pričom takmer nevysvetľuje zdroje týchto rozporov. Veľmi rýchlo prechádza v rozprávaní k udalostiam revolučných rokov 1848/1849, hoci ani v tomto prípade neodkrýva problematiku rozporov v dobrovoľníckom zbore, ktoré vrcholili početnými dezerciami a otvoreným konfliktom medzi Štúrom a Hodžom. V tejto časti sa jeho rozprávanie člení na dve vrstvy: osobnú a spoločenskú. Osobnú líniu predstavujú udalosti, na ktorých sa Francisci bezprostredne zúčastňoval, t. j. príprava Žiadostí slovenského národa (1848), aktivizácia gemerského ľudu, plešivské väzenie a transport do Pešti a potom účasť na tretej výprave slovenského povstania s armádou generála Šimuniča. V spoločenskej línii zachytáva ďalšie udalosti slovenského vystúpenia a najmä ich začlenenie do širšieho historicko-politického kontextu v stredoeurópskom priestore. Najcennejšie sú v tomto smere úvahy o protirečivosti národnej situácie. Vojenské a politické účinkovanie po boku Viedne hodnotí ako paradox a tragickú nevyhnutnosť dejín.

Autorove memoáre plnia okrem autobiografickej a historickej funkcie aj celý rad čiastkových funkcií. Výrazné miesto v nich zaujímajú portréty autorových súčasníkov – príbuzných, profesorov, spolužiakov a literárnych i politických spolupracovníkov. Francisci si pritom vyberá metódu priamej vonkajšej a vnútornej charakteristiky, ktorá súvisí s deskriptívnymi tendenciami v štýle jeho písania. Cennou vlastnosťou takýchto subjektívnejších náčrtov je kriticizmus a diferencované chápanie portrétovaných osobností. Na druhej strane podáva próza pisateľov autoportrét. Vytvára ho osobitý naratívny vzorec a k slovu sa tu dostáva skôr nepriama charakteristika. Francisciho obraz si čitateľ postupne skladá z jednotlivých záberov, z častí a detailov, predovšetkým zo spôsobov reagovania na vonkajšiu skutočnosť. Dokladuje to autorov dôraz na dôkladne spracovanú pramennú dokumentáciu jednotlivých údajov a snaha o objektívnosť ich podania. Nevychádza však pri tom z denníkov alebo korešpondencie, spolieha sa na vlastnú pamäť a dobové dokumenty. Na mnohých miestach memoárov na tieto pramene priamo upozorňuje. Vlastný životopis tak tvoria viaceré štruktúrne heterogénne fragmenty. Hoci sa v procese písania tieto časti do istej miery zrovnoprávňujú, ich vzájomnú rôznorodosť autor v texte neprekonáva. Faktografia v jeho memoárových prózach jednoznačne prevláda nad interpretáciou i hodnotením. Platí to napriek skutočnosti, že v texte sa nachádzajú dve už spomínané obšírne reflexie o formovaní slovenského národného hnutia a stredoeurópskej politickej situácii pred marcovou revolúciou. Súvisí s tým autorova snaha o zachytenie kontextových špecifík národno-spoločenskej problematiky.

Francisciho koncepcia písania memoárov má veľa spoločných čŕt s dobovou publicistikou a historiografiou. V čase žánrovej a funkčnej nerozvinutosti literatúry mali tieto oblasti k sebe oveľa bližšie ako dnes. Na druhej strane sa v pamätiach prejavujú miestami beletristické elementy. Patrí sem pozorovateľský talent, konkrétne pamäť a umenie „povahokresby“. Súbor týchto vlastností uplatnil autor najmä tam, kde vložil do textu anekdoty a úsmevné historky. To všetko potvrdzuje, že diferenciácia vecnej prózy na konci 19. storočia bola ešte len v zárodočnom štádiu. Žánre neboli vyhranené v dnešnom zmysle slova a neprejavovala sa ich tvarová a funkčná špecifickosť. Osobný prvok sa výraznejšie presadzuje na niektorých stránkach textu, kde autor exponuje osobitný zorný uhol rozprávača. Z hľadiska štýlu dochádza vo vnútornej výstavbe textu k prechodu od úvodných statických opisov a náčrtu charakterov k dynamickejšiemu rozprávaniu. Aj v kompozícii sú pôvodne monotematické kapitoly čoraz kratšie a rapsodickejšie. Pri výpovedi o porevolučnej situácii sa výraz znovu umŕtvuje a rozkladá v obšírnych enumeratívnych opisoch. Frekventovaným prostriedkom sú pasívne konštrukcie, no nevyhýba sa osobnejším a emocionálnejším výrazom.

Absencia podrobnejších vysvetlení dobových a generačných napätí predstavuje v diele niekoľko prázdnych miest. Môžeme predpokladať, že spomenuté elipsy majú spoločného menovateľa v autorovom úsilí predstaviť slovenské hnutie ako jednotný nediferencovaný organizmus. Generačné hnutie tak dostáva podobu pevného monolitu, ktorý dokumentuje vlastnú odolnosť a silu. V mene celkom určitých vonkajších a vnútorných cieľov dochádza k úprave a zahladeniu rozličných názorových rozdielov. Dielo podáva svedectvo skôr o dobe než o autorovi, umožňuje nazrieť do uzlových bodov vývinu v 19. storočí a sugeruje predstavu o jednotnosti národného hnutia. Francisci v memoárovej próze skôr napĺňa ideové a žánrové požiadavky doby, no ich rámec nepresahuje. Vďaka opisu dôležitých dobových centier slovenskej histórie (Bratislava, Levoča, Martin) zostáva Vlastný životopis pomerne platným autentickým prameňom.

Vydania

Vlastný životopis. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1909.

Vlastný životopis. Bratislava: SVKL, 1956.

Literatúra

BAGIN, A.: Memoárová próza Jána Francisciho. In: Literárne postavy Gemera 3, Janko Francisci-Rimavský. Rimavská Sobota, 1980, s. 137-147.

BAGIN, A.: Pokus o charakteristiku memoárovej literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 24, 1977, č. 2, s. 170-179.

BOKES, F.: Ján Francisci-Rimavský. In: FRANCISCI, J.: Vlastný životopis. Črty z doby moysesovskej. Bratislava : SVKL, 1956, s. 9-36.

Autor hesla

Karol Csiba