VLASTNÝ HORORSKOP

KADLEČÍK, Ivan (1938 – 2014)

zbierka úvah a esejí, 1991

Kniha Vlastný hororskop je po Tvárach a osloveniach (1974, knižne 1990) v poradí druhou prácou, ktorá vyšla Ivanovi Kadlečíkovi v oficiálnom vydavateľstve na Slovensku. Autor mal v období normalizácie zakázané publikovať a bol politicky perzekvovaný. Do roku 1989 preto vydával svoje práce v samizdate, pričom spolupracoval najmä s českým disentom – v tejto súvislosti mali podstatný vplyv na jeho tvorbu literárne a priateľské kontakty s Ludvíkom Vaculíkom. V autorovej tvorbe sú silno zastúpené autobiografické momenty, ktoré sú späté s konkrétnym miestom, krajinou. Tento moment „ukotvenosti“ možno geograficky ohraničiť: je tvorený oblasťou Štiavnických vrchov, ich geologickou stavbou, obcou Pukanec a vrchom Sitno, s ktorým sa spájajú mytologické predstavy (sitnianski rytieri). Takto modelovaná príroda a krajina sa stávajú súčasťou autorovho „literárneho panteizmu“ a „naturalizmu“, pričom sú úzko prepojené s vedomím „generačnej kontinuity“.

Vlastný hororskop tematicky nadväzuje na prácu Rapsódie a miniatúry (1. zväzok 1981, 2. zväzok 1987). Dielo tvoria dve relatívne samostatné časti: rovnomenný text Vlastný hororskop a text Dvanásť, ktorý autor samostatne vydal v samizdate (1989).

Text Dvanásť sa skladá z dvanástich kapitol, pričom začiatočné písmená jednotlivých kapitol (Iskry, Výňatky, Autodafé, Netafory, Kremičitany, Apokryfy, Drobky, Lomy, Echá, Čriepky, Ívery, Kúsky) tvoria anagram spisovateľovho mena. Názvy jednotlivých kapitol zároveň akoby symbolicky označovali autorove motivicko-tematické priority: sebaspaľujúce gesto vzdoru (Iskry, Autodafé), motív ametystu (Kremičitany), nekanonický spôsob myslenia a tvorby (Apokryfy) a na ňu nadväzujúca fragmentarizácia textu (Drobky, Lomy, Čriepky, Ívery), tvorba vlastného jazyka (Netafory), prítomnosť citácií a alúzií (Výňatky). Rovnako množstvo symbolických významov má aj číslo dvanásť (kalendárne členenie roka na dvanásť mesiacov je spojené s obrazmi zvieratníka, v kresťanskej a biblickej tradícii označuje počet Kristových apoštolov a pod.). Podľa autorovho prológu má názov tejto časti starozákonný pôvod, je odvodený od písmen hebrejskej abecedy, ich symbolickej funkcie.

Dvanásť má charakter koláže zostavenej z množstva fragmentov, alúzíí a citácií, pričom v texte na seba asociatívne nadväzujú protichodné témy a motívy. Ich vrstvenie a spájanie pozorujeme aj na relatívne malom priestore jedného odstavca. Napríklad komentovanie všedných reálií vystrieda erotický motív, po ňom nasleduje historický exkurz, príhoda so včelami a odkaz na hudbu J. S. Bacha, ktorý je opäť vystriedaný všednou realitou a opisom rutinných činností: „V tento deň som sa / kedysi / oženil, prišiel mesačník Slovenské pohľady a revízor do kníhkupectva / dnešná tržba 17,50 Kčs, / zomrel starý otec Ján, s frajerkou č. 4 som sa výdatne pozhováral o počasí a pobozkal jej vlahoslavenú šušurku / žiaľ iba v tomto texte a aj to len cez texasky, / lietadlom smrteľne havaroval generál Štefánik, včely sú zlostné – dobodali ma malými oštepmi a šípmi ako svätého Šebastiána blahoslaveného, s Williamom Styronom-Stingom / angl. žihadlo / sme si štvorručne zahrali Bacha / Stingo na písacom stroji, ja na klavíri, / syn dostal v poslednej triede gymnázia štvorku zo slovenčiny, prečítal som si zopár starých fejtónov a čosi z denníka, dcéra odvrávala učiteľke Rúth, napísala mi stará pani učiteľka, zasial som semená slnečnice atakďalej.“

Kadlečík tak stiera hranice medzi žánrami (epištolárna literatúra, esej, poézia). Toto rozostrovanie je sprevádzané aj špecifickým jazykovým inventárom, ktorý je zložený z rôznych foriem slovných hier, zvratov a prešmyčiek (dôkazom je aj samotný názov knihy Vlastný hororskop). Prejavuje sa to aj v lexike, kde nachádzame množstvo novotvarov. Z hľadiska žánrovej typológie vyznačujúcej sa synkretickou štruktúrou by sa takýto spôsob písania dal označiť ako brikoláž („domáce majstrovstvo“), ktoré C. Lévi-Strauss dáva do protikladu k práci odborníka – špecialistu.

Osobitú funkciu v texte plnia poznámky pod čiarou, ktoré sú akýmsi prídavným ironickým komentárom k textu: na jednej strane parodujú vedecký spôsob argumentácie (prejavuje sa tu Kadlečíkov dešpekt voči akademizmu a odborníctvu – medzi citovanými dielami sa nachádzajú rôzne vzájomne nesúvisiace dobové dokumenty a príručky), na strane druhej tiež mystifikujú, stierajúc rozdiel medzi originálnym autorským textom a citáciou. Zároveň v rôznych dovetkoch a errátach parodicky „dovysvetľováva“ svoje autorské stratégie, poskytujúc čitateľovi „dodatočný interpretačný kľúč“.

Text Dvanásť osciluje medzi snahou o určité štylistické ozvláštnenie (tvorba osobitého autorského jazyka, spájanie protichodných tém a motívov, narúšanie a striedanie žánrových polôh, útržkovitosť) a snahou o myšlienkovú vyváženosť (prítomnosť „tradičných tém“ charakterizujúcich autorovu tvorbu). Preto aj napriek žánrovej neurčitosti nemožno hovoriť o nezáväznej slovnej hre, ktorá je charakteristická pre rôzne postmoderné jazykové hry.

Druhá časť knihy pod rovnomenným názvom Vlastný hororskop má zreteľnejšie štýlové kontúry, text je koncíznejší a žánrovo „čistejší“. Kadlečík sa vo väčšej miere orientuje na komentovanie kultúrnej a politickej situácie na konci osemdesiatych rokov (problém autocenzúry a politickej sebakritiky, situácia okolo samizdatového časopisu Fragment K, policajné prehliadky a výsluchy na odbore vyšetrovania Štátnej bezpečnosti, reakcie oficiálnej propagandy na vyhlásenie Niekoľko viet, protestné vystúpenie Ivana Hoffmana na Bratislavskej lýre, zaistenie H. Ponickej, M. Kusého a J. Čarnogurského v lete a na jeseň 1989 atď.). V názve sa prelínajú dva hlavné motívy: okrem temporálneho motívu („horoskop“) je to tiež motív strachu („horor“), resp. zbavovania sa obáv prameniacich z politickej represie prostredníctvom slobodnej tvorby. Každá kapitola sa začína stručnou charakteristikou jednotlivých znamení, ktoré sú okrem ironizovania jazyka „vešteckých textov“ tiež alúziou na vlastný životný údel a aktuálnu kultúrnu, spoločenskú a politickú situáciu: „Chlapec narodený v znamení Kozorožca vyznačuje sa povahou nestálou, náklonný je viac na zlé ako na dobré. Bude ho trápiť pichanie v prsných kostiach a raz ho okradnú o písací stroj. Nech sa vyhýba snehu, ľadu, alkoholu, rusalkám, vykričaným domom a nezávislým spisovateľom; nech sa pri chôdzi obratne vyhýba obratníkom, rovnobežkám a poludníkom, aby sa na nich nepotkol a nepadol.“

Vlastný hororskop zaujíma v Kadlečíkovej tvorbe osobitnú pozíciu. Spolu s dielami Rapsódie a miniatúry a Taroky (1997) sa nachádza mimo dominantného tematického rámca Kadlečíkovho písania, pre ktoré je charakteristická konzervatívno-romantická optika s prevahou pátosu. Špecifické výrazové prostriedky prítomné v týchto dielach možno dať do súvislosti s „líniou odporu“ (písanie ako výraz slobodného autorského gesta), ktorá je jednou z dominantných čŕt autorov vstupujúcich do literatúry v šesťdesiatych rokoch (Sloboda, Johanides, Šikula, Hrúz, Mitana, Dušek, Kužel, Vilikovský). „Línia odporu“ má u Kadlečíka podobu rehabilitácie prirodzeného jazyka stojaceho v opozícii voči jazyku umelému. Zatiaľ čo prirodzený jazyk je spätý s celou prírodnou realitou („chvejúce sa jazero“, „senzibilné rozprávajúce stromy“), neprirodzený a umelý „druhý“ jazyk je pripisovaný metajazyku ideológie a rôznym podobám scientistickej terminológie („deformovaný metajazyk ptydepe“, „autonómny metajazyk“). Autor sa voči takejto podobe jazyka vyhraňuje, odmietajúc jeho manipulačné ambície.

Vydania

Vlastný hororskop. Bratislava, 1991; Levice, 2002.

Literatúra

EIS, Z.: Poutník se ohlíží. In: Lidové noviny, roč. 4, 18. 6. 1991, s. 7.

CHMEL, K.: Dr(o)bky, čr(ie)pky, v(ý)ňatky… In: Fragment K, roč. 5, 1991, č. 8, s. 120.

CHROBÁKOVÁ, S.: Tristné ametysty Ivana Kadlečíka. In: Slovenské pohľady, roč. 107, 1991, č. 9, s. 130-132.

MATEJOVIČ, P.: Ivan Kadlečík. Bratislava, 2001.

PETRÍK, V.: Svedectvo a vyznanie. In: Tvorba T, roč. 1 (10), 1991, č. 6, s. 29-30.

PETRÍK, V.: Tvoriť sa dá len autobiograficky. In: Desaťročie nádejí a pochybností. Bratislava, 2000, s. 126-130.

Autor hesla

Pavel Matejovič