VÍNO

VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ, Lýdia (1932 – 1999)

básnická skladba, 1982

Keď autorka vydávala svoju vecno-slávnostnú poému, mala už za sebou úspešný debut Pohromnice (1965) a ďalších päť básnických kníh, ktorými bezprostredne nadviazala na novátorskú poetiku skupiny konkretistov. Vždy sa však prejavovala predovšetkým ako samouk s citom pre tajomstvo folklórnych zaklínadiel i pre rytmus dvojdielnych, symetrických prísloví. Raz drsne prozaizovanou a inokedy precízne viazanou básňou dopĺňala svoju panorámu rodinných portrétov. Spomienku na matku nachádzajúcu istotu domova v pevnej vápencovej pôde modranských viníc vložila už do zbierky Totožnosť (1970). V širšie koncipovanej knihe – pásme Víno sa podujala básnicky spracovať návod zdedený po predkoch a adresovala ho všetkým, ktorí by chceli byť pokračovateľmi v rodovom umení dorábania vína.

Kompozícia skladby je inšpirovaná prírodným kolobehom. Člení sa na dvanásť častí zrkadliacich „epickú osnovu nekonečného vinohradníckeho roka“ (M. Šútovec). Ich názvy zároveň naznačujú kolísavé ľudské šťastie v sínusoide vzostupov a pádov: napríklad To najkrajšie a vzápätí To najhoršie. Sprostredkujúci hlas sa vžíva do úlohy sprievodcu, vykladača i radcu, aby priblížil, ako sa dá pri dorábaní vína naučiť boju s prekážkami. Všetko pritom treba prežiť bez akýchkoľvek zjemnení, nevyhýbať sa radosti ani bolesti. Cesta životom niekedy pripomína bludisko, takže pri ohrození úrody si treba pomôcť hoci čarami. Okrem roľníckeho času ročných období tu platí čas baladických, obavami opradených osudových momentov. Od povier nie je ďaleko k básnickej viere v magickú silu slov – v to, že čo sa podobá slovným „obalom“, musí ukazovať k spoločnému zmyslu. Zrejme preto poetka pozorne vyhľadáva rovnako znejúce mená, a to i za cenu ich falošnej príbuznosti, úporne sa snaží preniknúť k skrytým súvislostiam medzi životnými situáciami. Ušľachtilé víno konfrontuje so psím vínom, s divým popínavým porastom. Láka ju prívlastok „psí“, lebo ten znamená v iných prípadoch skrotený, dokonca biedny, a tak vystihuje, ako ľahko môžu nedávne omyly spôsobiť zvrat neželaným smerom: „víno (…) vyženie ťa na psí tridsiatok.“

Premena viniča a potom vína na bytosť s ľudskými vlastnosťami poslušnosti, priateľskosti, plachosti, ale aj útočnosti celkom prirodzene vychádza z presvedčenia, že vo vzťahu človek – príroda jedno berie životodarnú energiu od druhého. Aj nasávanie živín môže prebúdzať nádeje v srdci, čo pripomína paralelizmus ľudových pesničiek. Dobromyseľnú radu nestrihať pri štepení konáre na viac očiek, „aby ti réva nezaslzila / Lebo vinič by víno vyplakal“, možno čítať buď ako rozprávkové zosobnenie cítiacej rastliny, alebo ako „dokresanie“ bežného výrazu spätého s pracovnými reáliami. O „slzení“ sa totiž zvykne hovoriť, keď sa na jar ohreje pôda a z rán po reze na viničnom konári vyteká miazga. Skladba Víno má hodnotu obrazovo zdokonalenej a svojho druhu jedinečnej zásobárne vinárskej terminológie, ktorá vznikala počas stáročí z intímneho vzťahu k pestovanej plodine.

Autorka priam vychutnáva možnosti vystupňovať zvukovú krásu jazyka. Ľudovo expresívne, niekedy až výsmešné sú len jednotlivé elementy jej ornamentálnej reči – nadávky („zopsuť sa“) alebo žartovné prekáračky („začnú s tebou šiť“), ktoré sa potom s estétskym cítením dotvárajú. V tom istom priestore prebiehajú aj dve zvukové hry a ich variácie, „cifry“ sa rozvíjajú na viaceré strany. Hladké plynutie úsečného voľného verša je podporené minimalizáciou interpunkcie i pravidelnými bilanciami toho, čo sa stihlo urobiť. Naopak, dynamickým účinkom pôsobí princíp oživovania, t. j. doslovné chápanie ustrnutej metafory. Najzákladnejší telesný význam dokáže Vadkerti-Gavorníková uvoľniť v slovesách, v ktorých sa už pevne zaužíval skôr význam abstraktný, zväčša prenesený a v ktorých si už ani neuvedomujeme označenie pohybu, gesta či mimiky: víno sa zlomí – človek sa tacká. Pokyn „vykúr“ sa objavuje nielen v ráznejšej verzii slova „vyžeň“, nabáda ešte aj k zadymovaniu, čo znamená, že treba páliť na zemi oheň, aby poohrieval hrozno a ochránil ho pred mrazom. Navyše cez úkaz dymu spomenutý proces pripomína dezinfekčné sírenie sudov zabezpečujúce dezinfekciu: „Varuj vinohrad pred opitou patrónkou / aby ti vinič nevyničila / Vyčiň jej i ty a vykúr ju z pivnice / dymom po vlaňajšom víne.“

Majestátna a v hĺbke napätá, iba zriedka príliš priamočiara skladba priniesla do slovenskej poézie nóvum tým, že pretvára žáner vecnej literatúry v rozsahu celej knižky, inak nadväzuje na osvietenstvo 18. storočia, na jeho „veršovanú odbornú spisbu“ (S. Šmatlák). Lenže na rozdiel od fándlyovsko-gavlovičovského didaktického zamerania ju znepokojuje aj záhada, ako vzniká báseň, čo je vlastné konkretistom. Pre zápal vysloviť všeobecnejšiu múdrosť sa vo Víne neocitá žiadna z autorkiných biografických postáv, no i tak jej svet ostáva výrazne epický. Zakladá sa na gnómickosti, ktorej zvláštnosť spočíva v tom, že je pružná, prispôsobivá. Odporúčané úkony ani nemôžu byť stabilné, lebo závisia od meniacich sa podmienok, najmä počasia či kvality pôdy. Prostredníctvom kolektívnej návodovej podstaty akoby sa zvýrazňovala nezameniteľná trasa každého ľudského príbehu. Nejde teda o otrocky normatívnu, ale o tvorivú činnosť. Víno si vyžaduje tvrdú fyzickú robotu, no práve tak i pohotovú reakciu na neplánované zmeny, dokonca akúsi psychologizáciu, osobitne „tú najúnavnejšiu“ schopnosť odhadnúť, ako sa zachová počas záverečnej fázy, keď kvasí. Len vtedy, ak vinár zohrieva sud vlastným dychom, uvidí z neho vyletieť znamenie motýľa, ktoré mu určí vhodný okamih pre stáčanie moku. Kultúrny symbol duše zhmotnenej do motýlieho letu pomáha zavŕšiť podobenstvo o zrastenosti tvorcu s výsledkom jeho dennodenného snaženia.

Ponukou sprostredkovať skúsenosť všetkým generáciám si autorkina „skladačka nezmieriteľných kontrastov“ – lebo žiť znamená zladiť zdanlivo nezlučiteľné kompromisy – vyslúžila spontánny ohlas v čitateľských radoch. Diskusia literárnych kritikov jej zasa udelila pochvalu za posun od metaforickej zložitosti k „priezračnejšiemu posolstvu“ (J. Noge). Menej povšimnutá ostala zašifrovanejšia paralela vinárskej práce s umeleckou tvorbou. Upozornila na to Anna Valcerová, ktorá v mnohovrstvovej básnickej štruktúre odkryla „symbolickú geografickú mapu malokarpatskej oblasti, cez pomenovanie charakteristických hornín a zemín tohto kraja (vápenec, láva, piesok)“. Ďalším, celkom osobným rozmerom je presvedčenie, že aj partnerstvo medzi mužom a ženou treba neustále pestovať a vyrovnávať sa s odlišnosťou toho druhého.

Náznakmi vážneho a nanajvýš trpko ironického tónu sa poetke podarilo zvečniť príležitostnú, pôžitkársko-anakreontskú tematiku. Holdom kráľovskému vinohradu sa kontrastne primkýna k cyklu J. Smreka Písané na sude (1964), odľahčenému veselou atmosférou výletu na vinobranie. Aktualizáciou námetu putujúceho storočiami predznamenáva čitateľsky príťažlivú antológiu Chvála vína (1984), do ktorej Š. Moravčík so zmyslom pre návraty tradície zahrnul umelé verše i folklór, zvlášť svadobné reči, od veľkomoravských čias po súčasnosť. L. Vadkerti-Gavorníková uplatnila predstavu viniča ako tvaru rozloženého do postupného rastu a produktu určeného na spotrebu a zachovávajúceho pre večnosť skúsenosti z jeho šľachtenia. Potvrdila, ako silno sa spája s J. Mihalkovičom a s prozaikom lyrického založenia V. Šikulom, a to cez hĺbkový ponor do estetiky ľudového umenia. Práve ono vytvára predmet remesiel, a teda i ospevované „vínečko“ ako dielo rúk nie iba pre úžitok. Okrem toho do nich pridáva niečo navyše – či už ornament, alebo jedinečnosť duchovnej cesty, preto sa ani jeden tanier, dom, ba ani jeden vinohradnícky rok nepodobá úplne na druhý.

Organicky skomponované Víno jasne preukázalo zvláštne nadanie autorky, jej potrebu vyvažovať do tvarovej symetrie povzbudivé i znepokojujúce, skrátka, „asymetrické“ vzťahy medzi najbližšími. Žánrové útvary šťavnatej reči sem vstupujú už opracované ústnym tradovaním a poetka ich modeluje do sviatočného hovorového prejavu vhodného na prednes. Paradoxne, vďaka tomu sú v nich badateľnejšie pôvodné stopy po živej gestikulácii tela, ale i po prejavoch duše: „dostať celý život pod strechu“. Oživujúcim magickým princípom sa autorka dotýka básnického materiálu, aby sa mohla odvážne, s chápavou intuíciou a cez komplex vedmy zaoberať podielom jednotlivca na vlastnom osude.

Vydania

Víno. Bratislava, 1982.

Literatúra

ANDRIČÍK, M.: Doslov. In: VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ, L.: Zrkadlenia. Bratislava, 1999, s. 101-103.

BOKNÍKOVÁ, A.: Báseň otvorená času (O tvorbe Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej). In: Romboid, roč. 32, 1997, č. 2-3, s. 75-82; Tiež In: Portréty slovenských spisovateľov 1. Bratislava, 1998, s. 41-63.

BUZÁSSY, J.: Doslov. In: VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ, L.: Precitnutia. Bratislava, 1982, s. 173-176.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Ľudový substrát v poézii Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej. In: Nárečia a národný jazyk. Bratislava, 1999, s. 241-251.

GAVURA, J.: Pohansky obradná, kresťansky čistá. In: Romboid, roč. 35, 2000, č. 3, s. 69-70.

HEVIER, D.: Slovo na pozadí ticha. Dorozumenie v jednej reči. Bratislava, 1988, s. 9-21.

Kritici diskutujú o L. Vadkerti-Gavorníkovej. (Prispeli: S. Šmatlák, J. Števček, V. Marčok a V. Handzová.) In: Romboid, roč. 19, 1984, č. 1, s. 27-35.

MARČOK, V.: Poézia životnej múdrosti. In: Pravda, roč. 64, 7. 7. 1983, s. 5.

MIHALKOVIČ, J.: O Vadkertiovej, ružiach a vínnej réve. In: Modranské reflexie. Bratislava, 2000, s. 41-43.

NOGE, J.: Víno života, víno poznania. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 6, s. 79-81.

ŠMATLÁK, S.: Hodnoty desaťročia (K problémom slovenskej literatúry sedemdesiatych rokov). Bratislava, 1989, s. 41-63.

VALCEROVÁ, A.: To podstatné. In: Slovenské pohľady, roč. 100, 1984, č. 6, s. 117-122; Tiež In: Text ako inšpirácia. Prešov, 2000, s. 70-84.

Autorka hesla

Andrea Bokníková-Tóthová (Bokníková)