VETERNÁ RUŽICA

ŠIKULA, Vincent (1936 – 2001)

román, 1995

Súčasť rozsiahlejšieho epického podujatia, ktoré tvorí jednu líniu spisovateľovej tvorby v deväťdesiatych rokoch (okrem románov vydal v tomto období aj súbory kratších próz a zbierku básní).

Tematicky, žánrovo, zasadením do dobového kontextu i postavou rozprávača a hlavného hrdinu Mateja Hóza nadväzuje na prózu Ornament (1991), ktorá bola v čase vzniku (prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov) ideovo neprijateľná a s výnimkou časopiseckých úryvkov nepublikovaná. Ornament a Veterná ružica tvoria voľnú dilógiu, v ktorej individuálny, do istej miery autobiograficky dotovaný osud na pozadí živej, v mozaike výrečných detailov a situácií zachytenej každodennosti päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov nadobúda spoločensky príznakovú podobu.

Veterná ružica rozvíja príbeh, ktorý sa začal v próze Ornament, keď jeho protagonista Matej Hóz v prvej polovici päťdesiatych rokov niekoľko mesiacov ukrýval bohoslovca na úteku Joža Patúca. Bolo to v čase, v ktorom sa komunistický režim snažil ateizovať spoločnosť a tvrdo utláčal cirkvi (likvidácia reholí, zatváranie kláštorov, internácie kňazov, inscenované procesy s vrcholnými predstaviteľmi kléru). Patúc neskôr záhadne zmizol. Hóza vyšetrovala Štátna bezpečnosť, no celý prípad sa pre neho skončil zdanlivo dobre, bez trestnoprávnych i spoločenských následkov. Udalosti Ornamentu osudovo vstupujú do životov protagonistov aj vo Veternej ružici: tá sa síce začína optimistickým predpokladom Mateja Hóza, že všetky nepríjemnosti patria už minulosti („Aké sa mi zdalo spočiatku všetko jednoduché!“ – hovorí emfaticky už v prvej vete knihy), no ide o minulosť, ktorá sa – nechcená – stále pripomína.

Novým začiatkom by mohla byť pre Mateja Hóza svadba, tradične jeden zo životných medzníkov, otvárajúca román Veterná ružica. Hrdina si berie Evu, sesternicu Joža Patúca. Zle skrývané podozrenie Evinej matky, podľa ktorého by mal Matej Hóz vedieť o Jožovom osude viac, ako prezradil rodine, alebo mal mať dokonca účasť na jeho zmiznutí či likvidácii, je príčinou prvých sporov v mladom manželstve. Postupné odcudzovanie neprestane ani po narodení syna a ani po tom, čo sa rodina odsťahuje od svokrovcov do domčeka nad mestom. Kríza vzťahu vyvrcholí Hózovou neverou a pobytom vo Vysokých Tatrách, kde strávi s milenkou niekoľko dní a míňa svoj prvý literárny honorár. Mateja Hóza opäť navštívia príslušníci Štátnej bezpečnosti a snažia sa získať ho pre spoluprácu. Všetky peripetie protagonistu, rodinné i spoločenské, akoby mali jedinú príčinu – záhadné zmiznutie a tajomstvo ďalšieho osudu Joža Patúca. Matejovi Hózovi sa jeho známy z rodnej obce a pracovník Štátnej bezpečnosti Heribán prizná, že to bol on, kto pred rokmi poslal Patúca za Hózom. Zároveň mu poradí, kde by sa o Patúcovi mohol niečo dozvedieť. Pri bizarnom putovaní východom Slovenska si Hóz vypočuje príbeh o čudnom mládencovi v americkej leteckej bunde, ktorý navštevoval cigánske osady a slúžil tam omše. Zistí, že išlo o Patúca a podarí sa mu nájsť človeka, ktorý sa o chorého Joža staral predtým, ako definitívne zmizol: ostal po ňom prestrelený klobúk, breviár a zápisky. V závere knihy sa práve s touto „pozostalosťou“ po nezvestnom skúša Hóz vrátiť k manželke a synovi.

Nápadnou a príznakovou vlastnosťou Veternej ružice je spontánnosť rozprávačského gesta, charakteristická pre celé autorovo prozaické dielo. Účinok bezprostredného rozprávania sa dosahuje častou frekvenciou neplnovýznamových slovných druhov (častice), opakovacími figúrami či použitím dlhých súvetí, kde výpoveď akoby sa ešte korigovala a spresňovala priamo vo výdychovom prúde rozprávača. Dojem hovorovosti podporujú aj časté odbočenia od hlavnej rozprávačskej línie. Ide však o kontrolovanú spontaneitu: aj digresie, na prvý pohľad bezvýznamné či nemotivované, sa postupne zapájajú prostredníctvom niektorého z motivických plánov do prepracovanej významovej štruktúry románu. Šikula aj v lineárne vedenom, chronológiu príbehu zachovávajúcom rozprávaní dokáže vrstviť a striedať niekoľko motivických línií a dať im primeranú rozprávačskú modalitu.

Do centra pozornosti je postavený príbeh Hózovho manželstva: má podobu podrobnej „rodinnej kroniky“ s dôrazom na deficitné stránky vzťahu, ktorého úpadok začal skôr, než sa vyskytli konkrétne dôvody (napr. nevera). Na túto líniu je naviazaný epizodický sled obrazov dobovej každodennosti, prekresľujúci a kolorujúci epický priestor románu. Každodennosť tu má podobu profesijnú (učiteľskú), malomestskú a cez Hózove návraty k rodičom alebo návštevy u svokrovcov aj dedinskú; svetonázorovo ju dotuje Hózova permanentná neschopnosť vyrovnať sa s problémom viery, kultúrne s celou Šikulovou tvorbou späté motívy hudby, ale aj portrét hrdinu ako začínajúceho umelca-spisovateľa: dobovú sociálnu rozpoltenosť vo výrečnej skratke predstavuje Hózov rozptyl medzi „tvorbou“ pod tlakom spoločenskej objednávky (písanie angažovaných žatevných častušiek) a privátnou, z vnútorných zdrojov pochádzajúcou kultúrou (hranie v kostole či inštrumentácia duchovnej piesne).

Paralelný s aktuálnymi osudmi hlavného hrdinu je príbeh s tajomstvom, ktorý sa začína už v Ornamente záhadným zmiznutím Joža Patúca. Dôsledky tejto udalosti prenasledujú Mateja Hóza aj v novom živote: toto tajomstvo ako erozívna ponorná rieka preteká pod zjavnými udalosťami románu, pričom sila jej prúdu rozkladá manželstvo i osobnosť protagonistu. Spomínaná motivická línia sa stane explicitnou až v závere diela, pričom riešenie tajomstva nie je úplné, iba naznačené. Jej stopovosť, zatajenosť súvisí s tvárou doby, ktorú charakterizovala snaha o vytesnenie pre režim nepríjemných skutočností. Cez osud Joža Patúca sa román dotýka „veľkých dejín“, podstatných celospoločenských pohybov päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, ako aj ich negatívnych, ale veľmi aktívnych „hrdinov“ – príslušníkov Štátnej bezpečnosti.

Pendantom k románovému dianiu je reflexívno-lyrická vrstva knihy. Tlak aktuálnej situácie privádza Mateja Hóza k spomienkam na detstvo, k úvahám o rodovej spriaznenosti, kde má dôležitú úlohu vzťah k otcovi a najmä k synovi: ten je vyjadrený v postupnej symbolizácii kľúčového motívu veternej ružice, predmetu-hračky, ktorý protagonista zmajstruje svojmu synovi pre potešenie, aby mu napokon pripomínal jeho absenciu; ten istý predmet možno chápať aj ako obraz Hózovej prelietavej povahy a nestáleho údelu v neistej dobe. Reflexie hlavného hrdinu sú charakteristické aj tápavými presahmi od privátneho k „veľkým“ problémom viery a kultúry, pričom tento všeobecnejší rámec uzemňujú prírodné prvky, prítomné napríklad v cykle ročných období, v krajinomaľbe, v pomedznej polohe domu na kopci (vinohrad ako priestor kultivovanej prírody medzi lesom a mestom) či v drobných motívoch vtáčikov a rastlín, podaných s františkánskou vnímavosťou pre všetko živé. Prírodno-krajinná motivika aj vo svojej „ornamentálnej“, estetickej bezúčelnosti je hrdinovi zdrojom úľavných presahov, chvíľkového oslobodenia od pobabranej skutočnosti, ktorá ho obklopuje, smerom k vytesňovanej kultúrnej a náboženskej tradícii: „Najprv som nehybne stál, potom som zdvihol pravicu, ani čo by sa mi zažiadalo pozdraviť, požehnať zasneženú krajinu, zdvihol som zrak k oblohe a tak ako kedysi v detstve, nábožne som sa prežehnal…“

V slovenskej literatúre deväťdesiatych rokov predstavujú romány Ornament a Veterná ružica ojedinelý a úspešný pokus o „terapeutické“ vyrovnanie sa s následkami veľkého sociálneho experimentu, ktorý predovšetkým v päťdesiatych rokoch svojím totalitným charakterom materiálne, no ešte viac mentálne zasiahol a radikálne zmenil slovenskú spoločnosť. Šikula pred brachiálne spektakulárnou, publicisticky už vyťaženou podobou čias (justičné vraždy, vyvlastňovanie, násilná kolektivizácia a pod.) uprednostnil literárne primeranejšiu, „slovensky rozmazanú“ (F. Matejov), civilnú verziu, keď na rube živo predvedenej každodennosti sa objavuje postupná kontaminácia vzťahov nedôverou, podozrievaním, nenápadný morálny a kultúrny úpadok rozkladajúci aj celkom privátnu sféru.

Vydania

Veterná ružica. Bratislava, 1995.

Literatúra

HALVONÍK, A.: Veterná ružica. In: Knižná revue, roč. 6, 1996, č. 6, s. 1.

MATEJOV, F.: Vincent Šikula. In: Čítame slovenskú literatúru III (1970 — 1997). Bratislava, 1998, s. 386.

ŠABÍK, V.: Hľadanie autentickej identity. In: Slovenské pohľady, roč. 4 + 112, 1996, č. 5, s. 154–158.

ŠIKULA, B.: Modlitba ako duchovný ornament. In: Literika, roč. 1, 1996, č. 2, s. 180–181.

Autor hesla

Vladimír Barborík