VERŠE

KRASKO, Ivan

(vl. menom Ján Botto, 1876 – 1958)

básnická zbierka, 1912

Kraskova druhá a zároveň posledná básnická zbierka vyšla v Martine nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku za redakčnej pomoci S. H. Vajanského a obsahovala dvadsaťšesť básní (okrem veršovaného venovania) z obdobia rokov 1906 – 1912. Väčšina z nich bola už predtým časopisecky publikovaná (Prúdy, Dennica, Slovenské pohľady). Len sedem básní bolo uverejnených prvý raz. Na prosbu S. H. Vajanského vynechal Krasko zo zbierky pôvodne zaradenú báseň Vy ženy! V neskorších vydaniach básne ďalej štylisticky upravoval, menil poradie básní a v niektorých prípadoch (Eremita) pôvodné verše nahradil inými.

Zbierku venoval Krasko svojej snúbenici Ilone Kňazovičovej. Citový vzťah k neskoršej manželke bol výrazným stimulom novej tvorivej aktivity básnika, ktorý sa po uverejnení prvej zbierky Nox et solitudo (1909) a následných publikačných aktivitách v roku 1910 takmer na rok smerom k verejnosti odmlčal. Aj preto možno Verše chápať ako výraz dvoch etáp básnikovho tvorivého vývinu.

Ťaživé intelektuálne reflektovanie vlastného bytia, univerzálne bytia človeka nového moderného veku, sa odzrkadlilo v básňach v próze Noc a Ja. Obe sú výrazom osobnej krízy a zobrazujú zápas o nájdenie viery a prekonanie neurčitosti a chaotickosti bytia. V štyroch zachovaných variantoch básne v próze Ja pritom zreteľne vidieť Kraskov tvorivý proces, ktorý sa netýkal len hľadania adekvátneho výrazu, ale sú preň príznačné aj výrazné myšlienkové zmeny. Okrem intelektuálnej skepsy a existenciálneho pesimizmu sú pre prvú v zbierke zachytenú fázu typické pocity citovej depresie, subjektívnej osamelosti, sklamania. Nenaplnená erotická túžba sa spája s pocitmi viny a časovej oneskorenosti. Snaha o prekonanie daného stavu zostáva často len na úrovni deklarovania vôle.

Poézia obnaženej duše, pre ktorú boli v prvom období príznačné krajne vypäté psychické stavy, akoby až na pokraji šialenstva, dostáva po ročnej publikačnej pauze o niečo pokojnejší a harmonickejší tón. Zmierňuje sa intenzita životných kríz, nastupuje stlmenie. Aj preto druhú časť zbierky Verše možno charakterizovať ako isté „zjasnenie“, hoci miestami viac chcené než skutočné (prelomovo naznačené básňou Život). Zdrojom novej životnej sily sa stáva nový citový vzťah, ani on však radikálne nemení básnikov názor na život. Dochádza len k pochopeniu tragiky bytia, čo spolu s prijatím životných strát a prehier vedie k zmiereniu a k pokore. Sféru intimity a vlastného emocionálno-intelektuálneho individuálneho bytia Krasko presahuje gestom poetickej angažovanosti smerom k národu. Ako básnik sociálneho protestu sa prejavuje v básňach výrazne profeticky komponovaných. Otrok, Otcova roľa, Baníci vyslovujú cez využívané symboly vzbury a revolty príklon k sfére činu.

Vo svojej poézii, tak v intímnej subjektívnej lyrike, ako aj v objektívne ladených básňach, Krasko stavia na existencii symbolickej roviny poetického textu, významovej otvorenosti a z toho vyplývajúcej mnohoznačnosti, na momente štylizácie a autoštylizácie. Prírodno-psychickým paralelizmom sa zdôrazňuje sféra ľudského, v ktorej sa práve cez návratnosť motívov spriehľadňujú myšlienkové konštanty autora. Význam nadobúdajú postavy-symboly a prvky alegórie.

Z hľadiska formálnej kompozície smeruje Krasko vo Veršoch k zložitejším strofickým útvarom. Vo väčšej miere uplatňuje sonet, vyskytujú sa však tiež balada a pieseň. Žáner básne v próze je v kontexte Kraskovej tvorby novým prvkom. Z metrických systémov prevláda jamb, štyri básne sú daktylotrochejské a jedna (Baníci) čisto daktylská. V trocheji sú napísané iba tri básne. Prítomná je tendencia k veršovej uvoľnenosti.

Po uverejnení zbierky Verše, ktorú recenzne v Národných novinách nadšene privítal S. H. Vajanský, sa Krasko publikačne odmlčal, hoci poéziu sporadicky písal aj naďalej. To, že rezignoval na verejnú prezentáciu svojho básnického diela, možno vysvetľovať ako logický dôsledok charakteru jeho poézie a eticky maximalistického tvorivého gesta.

Vydania

Verše. Martin, 1912; Praha – Bratislava, 1936 (In: Básne); Martin, 1948 (In: Básne); Bratislava, 1954 (In: Dielo); 1956 (In: Lyrické dielo); 1960 (In: Poézia. V uhľokresbách Jozefa Šturdíka); 1966 (In: Súborné dielo. Zv. 1. Poézia); 1976 (In: Nox et solitudo. Verše); 1980 (In: Plachý akord); 1980 (In: Dielo); 1985 (In: Nox et solitudo. Verše); 1993; 2005 (In: Básnické dielo).

Literatúra

BAKOŠ, M.: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Bratislava, 1949.

BREZINA, J.: Ivan Krasko. Bratislava, 1946.

BRTÁŇ, R.: Poézia Ivana Krasku. Martin, 1933.

ČAPEK, J. B.: Čas v poesii Kraskově. In: Slovenské smery, roč. 4, 1936, s. 89-96.

ČEPAN, O.: K typológii literárnych smerov. In: Litteraria 7. Z historickej poetiky 1. Bratislava, 1964, s. 116-131.

GÁFRIK, M.: Poézia Slovenskej moderny. Bratislava, 1965.

Litteraria 20 – 21. Ivan Krasko 1876 – 1976. Bratislava, 1978.

KRUPA, V.: Metafora u Krasku. In: Metafora na rozhraní vedeckých disciplín. Bratislava, 1990, s. 79-81.

MATUŠKA, A.: Medailóny. Bratislava, 1960, s. 62-74.

MIKULA, V.: Dva jazyky Ivana Krasku. In: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava, 1987, s. 30-43.

ŠMATLÁK, S.: Vývin a tvar Kraskovej lyriky. Bratislava, 1976.

ŠMATLÁK, S.: 150 rokov slovenskej lyriky. Bratislava, 1971.

ŠTEVČEK, J.: Kraskova tematika a motív viny. Tematika symbolistickej poézie (reinterpretácie). In: Skice. Bratislava, 1977, s. 32-44; 45-54.

TURČÁNY, V.: Kraskova metafora. In: Slovenská literatúra, roč. 11, 1964, č. 2, s. 105-128.

TURČÁNY, V.: Rým v slovenskej poézii. Bratislava, 1975.

ZAMBOR, Ján: Ivan Krasko a poézia českej moderny. Bratislava, 1981.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)