VERŠE

JESENSKÝ, Janko (1874 – 1945)

básnická zbierka, 1905

Knižný debut autora obsahoval okrem štyroch starších básní lyriku z rokov 1900 – 1904, zväčša už časopisecky publikovanú (Slovenské pohľady, Ľudové noviny, Černokňažník, Národné noviny). Zbierka, patriaca dnes k jadru slovenskej básnickej moderny zo začiatku 20. storočia, má štyri oddiely: Piesne, Pohľadnice, Verše sentimentálne a Bez nadpisu. Prvé tri časti obsahujú výhradne ľúbostnú poéziu (z toho dôvodu je do istej miery oprávnené tvrdenie o monotematickosti Jesenského knihy), posledná časť zahŕňa básne občianskej lyriky. Láska a citový vzťah muža a ženy sú však v Jesenského podaní zbavené akéhokoľvek romantického sentimentu a idealistického blúznenia. Jesenský odpatetizúva vysoký cit a zobrazuje ho v konfrontácii s pokryteckou morálkou a utilitarizmom meštiackej spoločnosti. Lásku ako svoju jedinú tému parodizuje a ironizuje, sám si dáva masku cynika a mystifikátora, napriek tomu je jeho ľúbostná poézia výpoveďou o vnútornej citlivosti a zraniteľnosti lyrického subjektu, ktorému je v láske cudzia rozumová kalkulácia. Odmietanie „prikázaného milovania“, t. j. opätovania citu muža až po svadbe, sa tu spája s básnikovým volaním po väčšej aktivite ženy v ľúbostnom vzťahu. Zbierka Verše zaujala nielen novosťou a nekonvenčnosťou chápania klasickej literárnej témy, subjektivizmom, ale aj kultivovanosťou výrazu a básnickou sugesciou. V prvej časti knihy Jesenský štylizoval básne ako ponášky na ľudovú pieseň, s uplatnením melodickosti verša. Vedome smeroval k prostote a jednoduchosti. Zjavný folklorizmus (Fujaru ja lacnú mám) bol pre neho len východiskom pre vyjadrenie melanchólie a nostalgie novoromantického lyrického subjektu. Ozveny piesňovej hravosti možno vybadať i v básňach druhej časti (Pohľadnice), ale už v najobsiahlejšom cykle Verše sentimentálne (vo veľkej miere inšpirovanom vzťahom básnika s Oľgou Kraftovou) dominuje reflexívnosť. V protiklade s názvom tu Jesenský odhaľuje úprimnú túžbu po ľúbostnom naplnení, odokrýva svoj vnútorný smútok, obávajúc sa pominuteľnosti a krátkej trvácnosti citu a vlastnej nestálosti. Rozsiahla báseň Rozpomienky z časti Bez nadpisu je akoby zhrnutím Jesenského ponímania lásky, po nej však už nasleduje poézia s národnou tematikou. Básnik v nej protestuje proti národnému útlaku, súdnym praktikám vládnucej moci, v cudzom prostredí túži za domovom. Posledná báseň Kam? je nielen spytovaním sa na vlastné smerovanie, ale vyjadruje aj túžbu po stíšení emocionálneho vypätia.

Za organickú súčasť zbierky Verše sa dnes považuje aj druhá Jesenského zbierka s rovnakým názvom z roku 1923 (Verše II). Básnik v nej zhrnul ďalšiu tvorbu spred roku 1918, pričom do vydania zaradil aj básne z obdobia Veršov I, vtedy nepublikované.

V zbierke Verše sa Jesenský predstavil ako modernistický novoromantický básnik, literárne inšpirovaný tvorbou Byrona, Puškina, Lermontova a Heineho, ktorý na umelecky vysokej úrovni dekanonizoval v slovenskej literatúre tradičné vysoké chápanie subjektívnej lyriky.

Vydania

Verše Janka Jesenského. Liptovský Mikuláš, 1905; Martin, 1922; 1923; Liptovský Mikuláš, 1944 (In: Sobrané spisy Janka Jesenského. Sv. 2); Bratislava, 1953; 1958 (In: Básne. Spisy 2); 1985.

Literatúra

GÁFRIK, M.: Poézia Slovenskej moderny. Bratislava, 1965, s. 80-131.

Janko Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1955.

MILKIN, T.: Verše J. Jesenského. In: Literárne listy, roč. 15, 1905, č. 9, s. 37-41.

ŠMATLÁK, S.: 150 rokov slovenskej lyriky. Bratislava, 1971, s. 160-179.

VAJANSKÝ, S. H.: Verše Janka Jesenského. In: Národnie noviny, roč. 36, 1905, č. 66, s. 3-4, č. 67, s. 3-4.

VOTRUBA, F.: Z novej literatúry. In: Sborník slovenskej mládeže. Budapešť – Praha, 1909, s. 81-117.

Autorka hesla

Dana Kršáková (Hučková)