VEČNE JE ZELENÝ…

VILIKOVSKÝ, Pavel (1941 – 2020)

novela, 1989

Kratší text s voľne budovanou kompozíciou a rámcujúcou sujetovo-naratívnou situáciou vznikol na začiatku sedemdesiatych rokov.

Ide o Vilikovského v poradí tretiu knihu, ktorá v čase napísania nevyšla a publikovaná bola až v jednom roku s výberom Eskalácia citu a dvojnovelou Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Extrémna osamelosť. V kontexte slovenskej prózy toho obdobia Vilikovského výkon nemá analógiu. Okrem toho, že si nekompromisne presadzuje neopakovateľnú pozíciu už takmer cez tri desaťročia, obsahuje tiež nepopierateľné súvislosti s literárnou klasikou. V posunutej, dekonštruovanej podobe odkazuje na schému osvietenského výchovného románu (v domácom kontexte Bajzov román René mládenca príhody a skúsenosti) alebo na neskoroosvietenský didaktický žáner „násmešného listu a rozmluvy“ (v domácom kontexte je možný vplyv J. Záborského). Z hľadiska námetu, pomenovania postáv a základnej situácie rozprávania je možné usudzovať na blízky vplyv Egona Ervina Kischa a jeho beletrizovaných reportáží, ktoré vyšli v českom preklade roku 1962 pod titulom Tržiště senzací. Jedna z reportáží (Jak jsem se dovědel, že je Redl vyzvědač) zrejme Vilikovskému poslúžila ako východisko pre jeho originálnu textovú mystifikáciu.

Preberá z nej motív c. k. plukovníka Alfreda Redla, homosexuála, špióna a vlastizradcu, ktorý sa pravidelne stretával s mladým poručíkom – svojím milencom a je možné, že mu porozprával o svojom tajnom poslaní. Takáto je rámcujúca sujetová situácia Vilikovského novely. Dodržiavajúc jednotu miesta, času a deja, situoval autor svoje rozprávanie do bližšie neurčeného mesta a miesta, presnejšie interiéru, ktorý pôsobí ako pánsky budoár alebo hotelová izba. Tam sa počas bližšie neurčeného času stretávajú dvaja, a ako sa v závere rozprávania ukáže, v skutočnosti traja muži. Jeden z mužov rozpráva, druhý počúva a tretí odpočúva. Ten posledný je ukrytý v skrini a celým jeho verbálnym prejavom je neplnovýznamová polveta a bujaré zaerdžanie v závere novely. Druhý z mužov, najčastejšie rozprávajúcim titulovaný ako „mladý priateľ“, je objektom verbálnej exhibície, ktorú má chápať ako pokus o zasvätenie, výchovu alebo drezúru. Na posledné poukazuje hlavne fakt, že sa za celý čas nedostane k slovu, čitateľ sa presne nedozvie ani to, či rozprávať nechce, alebo nemôže. Celá jeho fyzická prítomnosť je mlčanlivosťou spochybnená, je možné, že je iba virtuálna a v istom zmysle supluje verbálnu neúčasť čitateľa.

O to agresívnejšie a nekompromisnejšie sa presadzuje dlhý, sebastredný, na náhodných asociáciách vedený monológ. Jeho bližšie neurčený autor, ktorý sa definuje ako „muž poverený tajnými úlohami“, však nie je rozprávačom, ale len generátorom slov, ktoré komicky, ironicky alebo aj s múzickým pôvabom „nechtiac“ produkujú zhluky myšlienok, postrehov, niekedy aj úvah a sentencií. V knižnom vydaní čitateľa v tomto zámerne nerozlíšenom štylistickom zlepenci okrem deviatich kapitol-scénických výstupov, pri ktorých sa však scéna nemení, orientujú hlavne poznámky na margu knižnej strany. Knižná grafika takto spoluvstupuje do deja rozprávania a sprevádza čitateľa po zákrutách a zákutiach neregulovaného rozprávania, ktoré má predovšetkým potešenie samo zo seba a samo v sebe. Postačí zopár strán takto zostaveného textu a azyl slova začne fungovať aj vo vedomí čitateľa. Dostavuje sa čitateľské potešenie podobné zážitku z čítania dobrodružnej, zábavnej alebo inak marginálnej literatúry. Len veľmi naivný čitateľ by však mohol pripustiť, že nevážnosť, nedôstojnosť a poklesnutosť štýlu (aj hrdinov) v tejto novele nemá svoju protiváhu v celkom opačnej zámernosti autorského úmyslu.

Vilikovského novela vznikala ako rezistentné, dobe vzdorujúce písanie. Všetky jej príznaky a vlastnosti odkazujúce na dobu vzniku majú však aj nadčasovú platnosť. Ich „večne zelenú…“ uchováva všadeprítomnosť autorovej spravodlivej irónie, zdravej sebairónie a predovšetkým potešenie z písania, kombinovania, generovania prekvapenia, estetického a jazykového potešenia pre čitateľa a tiež pre autora samého.

Vydania

Večne je zelený… Bratislava, 1989; Levice, 2001; Bratislava, 2005 (In: Prózy).

Literatúra

DAROVEC, P.: Násmešné rozmlúvanie. Levice, 1996.

DAROVEC, P.: Pavel Vilikovský. In: Portréty slovenských spisovateľov 3. Bratislava, 2003, s. 82-93.

MACURA, V.: Agenta Münchhausena príhody a skúsenosti. In: Slovenské pohľady, roč. 105, 1989, č. 8, s. 41-47.

MIKULA, V.: Krajnosťou k miernosti, obscénnosťou za lepšiu budúcnosť. In: Slovenské pohľady, roč. 105, 1989, č. 8, s. 41-47.

PETRÍK, V.: Dejiny z opačnej strany. In: Romboid, roč. 24, 1990, č. 2, s. 46-47.

POKRIVČÁKOVÁ, S.: Intertextové variácie v románe Pavla Vilikovského Večne je zelený… In: Intertextualita v postmodernom umení. Nitra, 1996, s. 153-162.

ZAJAC, P.: Inkognito, ergo sum. In: Literárny týždenník, roč. 2, 1989, č. 26, s. 4-5.

ZAJAC, P.: Od totálnej citovosti k autobiografickej pamäti. In: VILIKOVSKÝ, P.: Prózy. Bratislava, 2005, s. 814-873.

Autorka hesla

Zora Prušková