VECIAM NA STOLE

STRÁŽAY, Štefan (1940)

básnická zbierka, 1966

Keď poéziu v čase zrýchleného formulovania a opotrebúvania poetík začala charakterizovať „únava zo seba samej“, kritika pri debute Š. Strážaya kontrastne ocenila „schopnosť vidieť svet v jeho samozrejmosti“ a vyzdvihla, že „čistota elementárneho básnického videnia (…) súvisí aj s ľudskou čistotou“ (M. Hamada). Autor za debut získal Cenu Ivana Krasku.

Zbierku tvoria bezmála štyri desiatky skôr kratších básní. Ich poeticky vyčírený svet je svetom zdržanlivých erotických kontaktov, priestorov domu a domova, svetom blízkych ľudí, elementárnych vecí, dvora, okolitej prírody v jej atmosférickej premenlivosti, cintorína… Vstupný lyrický scenár „snívania“: „myslíme si na zimu“, „sneh si ľahne na zem“, „budeme spolu spávať“ sa v intímnych rituáloch synekdochizuje na pôsobivo iluminačné „tlejúce dievčenské boky / ako dva oblúky luny“, „dve okrúhle silné kolená, / podobné jablkám“, „nahé nohy, rukou / by si tienil ich svetlo“. Zároveň však „ruka ako pavúk / hľadala vypínač“, čo je prienik latentnej „nevľúdnosti“ do intimity na spôsob J. Ondruša. Dostaví sa aj „špinavý úsvit a túžba / zvracať“, sklamávajúce gesto „nahou rukou / dozadu (…) do tmy, // až dohmatáš kameň“ alebo gesto medzi nehou a brutalitou „ruka nad stolom: na jej hrdlo / a dolu“. Táto Strážayova motivika ťaží z „temných spodných vôd snívajúceho tela“, na ich dne je „takmer nerozlíšiteľné splynutie erotického s postmortálnym“ (V. Mikula).

Veci u Š. Strážaya nebývajú ani tak človeku účelovo „poruke“, ako skôr sú zdrojom zmyslového vyžarovania – „pokojne dýcha lampa“, „podídeš k orechovej kasni / a zahrá ako husle“. Dom, domov, veci, blízka príroda, čo majú fungovať ako ochranná poetická fólia voči tušene rušivým momentom skutočnosti, ochotne poskytujú scénu a prostriedky pre elementárne lekcie básnickej obrazotvornosti: „na stene, kde opadala omietka, / vyrástla ruža“, dážď „vyšíva hlinu“, „vo vzduchu lietajú nožnice a lastovičky“, „vietor hrá na plote ako na hrebeni“.

Keď Ján Šimonovič nad súborom prvých piatich zbierok v roku 1978 označil Š. Strážaya za „pozorného a kritického čitateľa“, mal na mysli predovšetkým jeho debutantské prečítanie súdobej slovenskej poézie. Debutovať v bezprostrednej blízkosti telesne-textových exercícií J. Ondruša, obrazových „zážehov“ J. Stachu alebo príbehovo-obrazových meandrov J. Mihalkoviča, vôbec na pozadí dominancie voľného verša a básnického obrazu, znamenalo pre Š. Strážaya hľadať vlastnú, minimalizovanú verziu zážitkovo-obrazovej, úvahovej a fragmentárne príbehovej lyriky. Autor si sporadicky vyskúšal aj dobovo príznačné zvukové vystužovanie-motivovanie tematického diania a básnického obrazu: „Plynie polynkový potok / nad lyžičkami v plytčinách“; významovým ťažiskom značnej časti básní je však presné, nenásilné, veci rešpektujúce tvarové a širšie zmyslové asociovanie: „Tam, kde stúpila vyzutá, / zostalo miesto pre husle“ („erogénnosť“ tvaru husieľ, krehkosť a ušľachtilosť ich konštrukcie, resp. materiálu, ich „múzické“ určenie na jednej strane a na strane druhej básnikov vzťah k náznakovo skicovanej ženskej postave, to všetko zahŕňa vizuálne preľnutie tvaru husieľ a stopy, resp. šľapaje). „(…) aj sveter, ktorý ju má celú, / je zamyslený“; „(…) ale oblok / je plný zamysleného svetla“ – preto možno na pozadí lyriky druhej polovice šesťdesiatych rokov označiť zmyslovosť Š. Strážaya ako zmyslovosť zamyslenú. Aj Strážayov inventár vecí (lampa, stôl, jablko atď.), resp. lyrický rekvizitár, analogicky voči výtvarnému umeniu označovaný ako zátišia, skôr než „natura morte“ predstavuje „stilleben“ – tichý, stíchnutý život.

Čitateľsky obohacujúce tematicko-žánrové súvislosti s bezprostredne súdobou poéziou ponúkajú viaceré Strážayove básne – Kováč ako demiurgické podanie a oslava elementárnej remeselnej práce má paralely u J. Ondruša alebo J. Stachu; rituály „trúchlenia“ v básni Pohreb môžu evokovať zasa báseň J. Ondruša Okolo matky; snenie pri ohni v básni Večer pri okne asociuje so situáciou a vizuálnymi efektmi kľúčovej básne začínajúceho J. Mihalkoviča Priložím. Strážayovo pointovanie: „Zoťatý strom. A mesiac / ako ho ľutuje“ – vyznieva zároveň ako hutné zhrnutie motiviky debutu J. Ondruša Šialený mesiac z roku 1965. S priamo synekdochickou znakovosťou („ruka“, „most“, „výklady“, „chodníky“, „lampa“, „noviny“) podané urbánne ľúbostné stretnutie a „ona naozaj prišla ako vlak“ v rámci Strážayovej stíchnutej zamyslenosti má v sebe niečo z akčnej hybnosti Válkových erotických „dotykov“. Záverečná báseň debutu Cesta domov (s pointou „Doma, ale nakoniec / aj tak si hlavu na stôl položíš“) je Strážayovou verziou tematicky obdobných básní J. Ondruša, M. Válka, M. Kováča, J. Mihalkoviča, J. Stachu alebo dávnejšieho M. Rúfusa v znamení deficitného úsilia byť „doma“. Už v debute sa črtajúci Strážayov neskôr priebežný funerálno-cintorínsky žáner tu osciluje medzi mäkkou melanchóliou „Ďaleko sú hrany cintorína, / nepokojný dážď tam ustiela / zelenú vodu mäkko pod hlavou“ a brutalizujúcou pointou na spôsob poézie V. Holana „Ale kto vyberá klince z úst, / pomáha si kolenom, aby rakvu / nasilu zamkol?“ Mladistvý, debutantsky dráždivo vďačný chiazmus alebo oxymoron „láska“ a „smrť“ číro a klasicky exponuje zrejme vrcholná báseň zbierky Veciam na stole – Úzkosť z vyzliekania: „(…) vyzliekaš si košeľu: / tak budeš umierať. // Napadlo snehu až po ramená / nahých krížov…“

Texty debutu Š. Strážaya štylisticky predstavujú opis, fragmentárnu úvahu a fragmentárne rozprávanie, podané dôsledne voľným veršom. „Psychicky“ ide o „snívanie“ či „usínanie“, kde sa uvoľnená pozornosť necháva viesť túžbou alebo ešte častejšie priamo asociatívnym plynutím-splývaním bytostí a vecí; prevažuje však sústredené zrenie „obidvoma očami“ s aktívnym vyhľadávaním a kladením podôb a súvislostí. V situácii polovice šesťdesiatych rokov s ich vehementným úsilím o významovo autonómnu hermetizujúcu báseň ako uzavretý jazykový útvar (nábehy najväčšmi u J. Stachu) alebo vôbec o literatúru ako experimentujúci textový priestor poézia u debutujúceho Š. Strážaya je ešte vždy chápaná a koncipovaná ako rečovokomunikačná súčasť žitého, „prirodzeného sveta“ človeka. Preto od sedemdesiatych rokov a neskôr inšpirovala nielen k metodickým, vecným interpretáciám, ale aj k domýšľajúcim esejistickým parafrázam. Ako kľúč sa ponúkali od konca šesťdesiatych rokov známe, resp. prekladané práce francúzskeho filozofa a estetika G. Bachelarda – meditácie nad „plameňom sviece“, jeho miestom v samote zasneného, tvorivého človeka, a úvahy o „poetike priestoru“, dotované širokým okruhom európskej poézie a literatúry.

Zbierka Š. Strážaya Veciam na stole predstavuje vzácne koncízny debut aj v rámci celého desaťročia bohatého na iniciačné vstupy do poézie. Prináša portrét mladého muža zrkadlený poeticky spriehľadnenou každodennosťou s možnými margami skrytej úzkosti alebo náhleho zdesenia, intímny skicár váhavého debutanta erotických vzťahov, gesto človeka, pre ktorého navonok nedeklarovaná básnická existencia a tvorivosť je synekdochizujúcim pokračovaním konkrétnej zmyslovo-telesnej životnej skúsenosti. Zmyslové vyžarovanie a metaforické asociovanie „vecí na stole“ zostáva podnes esteticky platným počiatkom Strážayovej neskoršej cesty k básni ako metonymii obnažovaných životných situácií, existenciálnych stavov, obklopujúcich urbánnych a prírodných reálií. Dôsledné chápanie básnika ako „účastníka“ a „pozorovateľa“ životných situácií viedlo u Š. Strážaya v sedemdesiatych rokoch k diskrétnej rezistencii voči programovej ideologicko-politickej inštrumentalizácii literatúry a poézie. Napokon debut Veciam na stole svojím názvom zhodou náhod korešponduje s nateraz poslednou zbierkou Š. Strážaya Interiér (1992).

Vydania

Veciam na stole. Bratislava, 1966; 1978 (In: Básne).

Literatúra

BAGIN, A.: Hľadanie hodnôt. Bratislava, 1986, s. 101–105.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 165–176.

HEVIER, D.: Dorozumenie v jednej reči. Bratislava, 1988, s. 89–101.

MIKULA, V.: Literárne observatórium. Bratislava, 1989, s. 91–100.

PLUTKO, P.: Osobitý hlas. In: Slovenské pohľady, roč. 83, 1967, č. 6, s. 117–118.

ŠIMONOVIČ, J.: Veciam na stole. In: Pravda, roč. 48, 10. 3. 1967, s. 2.

ŠIMONOVIČ, J.: Účasť na syntéze. In: STRÁŽAY, Š.: Básne. Bratislava, 1978, s. 199–205.

ŠTRASSER, J.: Slovo čistej poézie. In: Mladá tvorba, roč. 12, 1967, č. 5, s. 52–53.

VAŠKO, I.: Básnické debuty 1966. In: Krok, 1967, č. 2, s. 42–48.

Autor hesla

Fedor Matejov