VDOVSKÉ DOMY

LAZAROVÁ, Katarína (1914 – 1995)

román, 1977

Román je poňatý autobiograficky a v kontexte Lazarovej prozaického diela má dominantné postavenie. Autorka patrí k tzv. povstaleckej generácii slovenských prozaikov a jej tvorba od vstupu do literatúry (1949) až takmer do polovice šesťdesiatych rokov tematicky vychádza prevažne z vojny a Slovenského národného povstania či sleduje osudy povstaleckých hrdinov v búrlivom povojnovom období. Neskôr sa autorka zriekla „vysokých“ tém a venovala sa zábavnému žánru detektívky.

V románe Vdovské domy rezignovala na ideologicky presýtené povstalecké témy i oddychové čítanie napínavých príbehov a vrátila sa do vlastnej mladosti. Dielo má charakter rozsiahlej románovej fresky. S detskou hrdinkou (skrýva sa za ňou sama autorka) sa ocitáme v posledných rokoch prvej svetovej vojny. Následky vojny dramaticky prežívajú aj obyvateľky veľkého domu kdesi na Hornej Nitre, hospodáriace bez mužov, ktorých pohltila vojna a čas. Tri generácie žien v rozličnom príbuzenskom vzťahu predstavujú vlastne spoločnosť v malom. Mužský živel vstupuje do príbehu len cez vonkajší svet dediny či vojnových zajatcov – Rusov. Ženská societa je sebestačná, aj keď životné podmienky sú čoraz ťažšie.

Autochtónny svet hornonitrianskej dediny reprodukuje autorka cez vnímavé vnútro malej hrdinky, ktorá neobyčajne bystro sleduje a registruje všetko, čo sa okolo nej deje, hoci niektorým veciam nerozumie – a práve z týchto momentov ťaží autorka pôvabné situácie. Váha románovej výpovede nie je v tomto prípade na zážitkoch malého dievčaťa, ako to býva v prózach s detským hrdinom bežné, ale na jej pozorovaní okolia, takže ťažisko sujetu sa jednoznačne prenáša zo subjektu na objekt. Príbeh sa skladá z drobných epizód zodpovedajúcich detskému charakteru a postupne sa v nich odrazí celý dedinský život s typickým zvykoslovím (Vianoce a i.), ročnými obdobiami i každodenným borením sa o chlieb i osobné šťastie.

Zo všetkých slovenských autobiograficky poňatých románov tých čias obsiahli Vdovské domy najviac spoločenskej reality. No je to skôr realita zážitkov ako poznania; prepis skúsenosti, ktorá svojou prítomnostnou povahou neberie zreteľ na chronológiu vecí a na ich historicitu. Možno to bol aj zámer, že román by mal vypovedať predovšetkým o ľudskom čase, nie o historickej epoche, ktorá je tu len pozadím, hoci mnoho ráz určujúcim ľudské konanie. Kritika (I. Kusý) vyčítala Lazarovej malú schopnosť prepojiť konkrétny životný detail (ako rezultát zážitku) s filozoficko-historickou koncepciou, pričom táto požiadavka vyrastala z historicky podmienenej predstavy o tom, ako má vyzerať „socialistický“ historický román.

Vo Vdovských domoch sa autorka vypla k nebývalej obsažnosti a faktografickej nasýtenosti sujetu a dokázala potlačiť ideový apriorizmus, ktorý deformoval jej tvorbu s povstaleckou témou. Dá sa pokladať za vrchol jej prozaickej aktivity. Idea, ktorou svoj román vyplnila, nemá dejinnú dimenziu, skôr tu demonštrovala ženskú vôľu k samostatnosti a skepsu k mužskému elementu.

Vydania

Vdovské domy. Bratislava, 1977.

Literatúra

KUSÝ, I.: Katarína Lazarová: Vdovské domy. In: Romboid, roč. 12, 1977, č. 9, s. 82-86.

NOGE, J.: Katarína Lazarová: Vdovské domy. In: Slovenské pohľady, roč. 93, 1977, č. 9, s. 131-133.

Autor hesla

Vladimír Petrík