VALGATHA

KUBÁNI, Ľudovít (1830 – 1869)

historický román, 1872

Historický román Valgatha, tematicky sa viažuci k panovaniu Jána Jiskru z Brandýsa na Slovensku v rokoch 1451 – 1461, je jediné Kubániho prozaické dielo, v ktorom autor netematizuje aktuálne spoločenské problémy. V románe sa na historickej téme snaží umelecky vyriešiť ideu spolužitia národov Uhorska, a súčasne si na nej overiť politické skúsenosti z porevolučného desaťročia. Ako aktívny prívrženec Novej školy slovenskej propagoval Kubáni maďarsko-slovenské zblíženie, čo v koncepcii románu premietol do presvedčenia, že rozpory medzi huňadyovcami a jiskrovcami boli predovšetkým dielom intríg nemeckého cisára (v románe zastupovaného grófom Cilleym), aj do ideovej koncepcie románu, ktorej jadrom je spolupráca medzi Slovanmi a Maďarmi v Uhorsku. Podobne ako v epickej básni Radziwillovna, kráľovná poľská (Minerva, 1869) v románe presadzoval ideu dobrého panovníka a idealizáciu vlasti ako dobrej matky.

Prvú knihu dopísal Kubáni 6. apríla 1861 a na druhej knihe začal pracovať už 5. júla toho istého roku, no dokončeniu diela zabránila autorova tragická smrť (pri kartovej hre ho prebodol švagor, kraskovský farár Andrej Antalík). I napriek tomu, že dielo ostalo rozpracované, vynikalo nespornými literárnymi kvalitami, ktoré Kubániho súčasníci vysoko hodnotili: autor po prvýkrát v dejinách slovenského románu zobrazil historické prostredie na psychologicky prepracovaných charakteroch. Z korešpondencie s Pavlom Dobšinským je zrejmé, že mu nešlo iba o beletrizovanie historických faktov a ich ideovú interpretáciu, ale chcel napísať v pravom zmysle slova historický román v súlade s najaktuálnejšími koncepciami románu, ako ich poznal z európskej literatúry, čo sa mu podarilo. Už v roku 1872 publikoval v Orle prvý diel románu Andrej Sytniansky, ktorý dielo uzavrel odkazom na jeho neukončenosť.

Publikovaná podoba románu má šestnásť kapitol a úvod približujúci rámec historických udalostí – boj o politickú moc medzi Jánom Huňadym, dočasným správcom Uhorska, a Jánom Jiskrom, zastupovaným rytierom Zdenkom Valgathom, veliteľom predsunutej pevnosti Drienčany, ktorý je poverený presadzovať práva maloletého Ladislava Pohrobka; Slovensko spravované Huňadym sa usiluje získať nemecký cisár Fridrich prostredníctvom grófa Cilleyho. Dej sa začína cestou rytiera Mirka Krasku s pobočníkom Hrabinom na hrad Drienčany k Valgathovi, ktorého dcéra Milica bola Kraskovi zasľúbená. Tu zisťuje, že Milica sa tajne stretáva s Ladislavom Huňadym a pomáha im kňaz Brožko. Keď sa Valgatha dozvie o ľúbostnom vzťahu svojej dcéry s nepriateľom, prijíma Brožkov návrh odobriť vzťah ako vhodnú zábezpeku uzavretia mieru medzi jiskrovcami a huňadyovcami a vysiela Krasku s posolstvom k Jánovi Huňadymu. Plán Valgathovi prekazia intrigy grófa Cilleyho, ktorý nepriateľstvo oboch táborov chce využiť v prospech nemeckej nadvlády nad uhorskými krajinami: prostredníctvom podstrčených služobníkov (Vlčúr alias Wölfer, alias rytier Wolfenburg, Kaňúr, Krahulec, Sperber) doručí falošný list Huňadymu o pomere jeho syna k Valgathovej dcére a Milici o zrade Lacka, ktorého otec preklial po odhalení, že má pomer s dcérou lúpežného rytiera. Intrigami presvedčí Valgathu o zrade najvernejších spolupracovníkov, Krasku a Brožka. Dôsledky intríg sú pre hlavných aktérov fatálne: Milica zapochybuje o láske Lacka a Huňady odmietne Valgathom navrhované prímerie a vyhlási mu vojnu. Tragickým záverom románu je porážka drienčanského hradu a totálny rozvrat vzťahov medzi postavami zastúpený osudom Milice, ktorá po zistení, že je biologickou dcérou Jána Jiskru, v prezlečení za muža bojuje po boku rytiera Krasku a nepoznanú v maske bojovníka ju zraní sám Ladislav Huňady.

Kubáni dôkladne psychologicky prepracoval jednotlivé postavy, pričom ženské hrdinky zobrazil ako mimoriadne aktívne, v konaní i uvažovaní často významnejšie ako ich mužské protipóly. Milica sa v priebehu udalostí mení z poslušnej dcéry a zamilovanej romantickej hrdinky vnútorne zápasiacej medzi vernosťou k zásadám a očakávaniam otca, záväzkom k Mirkovi Kraskovi a láskou k milencovi na aktívnu bojovníčku; Meluzína Hrašková je od začiatku predstavená ako bojovná amazonka nekompromisne presadzujúca a všetkými prostriedkami obhajujúca svoje presvedčenie a svoju vieru. Koncentrát kladných vlastností ponúkol Kubáni v postave rytiera Krasku, ktorý je hrdinom navonok i v súkromí; kňaz Brožko predstavuje prototyp pokrokovo zmýšľajúceho husitského kňaza, ktorého kompetencie duchovného vodcu a rodinného dôverníka sa rozširujú na súkromné i politické intervencie (zaujímavý je na jednej strane romantický obraz Brožka ako prostredníka tajnej lásky medzi Milkou a Lackom a obraz Brožka – kňaza, ktorý poverčivosť jednoduchého človeka zištne využíva na plnenie svojich cieľov). Jasnosť kompozície a čistota charakterov plynú z koncepcie diela komponovaného ako historická dráma. Pôsobivý kolorit prostredia umocňuje autorova dôverná znalosť gemersko-malohontského kraja; charakter postáv funkčne zvýrazňuje ich jazyk štylizovaný v súlade s historickou témou románu.

O románe Valgatha sa hovorilo ako o diele, ktorým jeho autor predišiel dielo českého spisovateľa Aloisa Jiráska Bratstvo (1899). Pri zobrazení historickej epochy viažucej sa k panovaniu Jána Jiskru však Kubáni vychádzal z odlišnej koncepcie ako Jirásek a tiež ako maďarský prozaik Mikuláš Jósika, ktorý tieto udalosti spracoval v románoch A scehek Magyarországban (Česi v Uhorsku, 1839) a A hat Udersziki leány (Šesť dcér Uderského, 1857). Podľa Jána Ormisa práve Jósikova koncepcia Valgathu, ktorú Kubáni poznal a nesúhlasil s ňou, bola výrazným podnetom pre napísanie jeho románu; druhý podnet videl Ormis v oslave rodného Gemera, a zvlášť Drienčan (J. V. Ormis).

Najkritickejšie sa k románu vyjadril historik Július Botto, ktorý ho zhodnotil ako dielo plné historických bludov a omylov, dokazujúcich nedôkladné historické vedomosti autora, nezvládnuté vykreslenie postáv a topografie Drienčan, na ktorom „podivné je všetko: základná myšlienka, charakteristika osôb, stránok a všetkej politickej situácie Uhorska“ (J. Botto). Toto jednostranné hodnotenie odmietli už Bottovi súčasníci a ďalšia recepcia diela, nasledujúca hodnotenie J. Vlčka v Dejinách literatúry slovenskej (1889), bola pozitívna.

Popri hodnotnom umeleckom zobrazení skutočnosti zvýrazňovala predovšetkým spojenie idealizovanej historickej skutočnosti s jej aktualizáciou, komponovanie zložitých medziľudských vzťahov, charakter postáv a svieži dialóg, ktorými sa Kubániho próza líši od epigónskeho charakteru próz jeho súčasníkov (C. Kraus).

Román Valgatha sa hodnotí ako najvýznamnejšie Kubániho prozaické dielo a najúspešnejší pokus o historický román svojej doby, ktorý – hoci v torzovitej podobe – literárnou a ideovou koncepciou prevyšuje všetky predchádzajúce pokusy o historickú prózu (O. Čepan).

Vydania

Valgatha. In: Orol, roč. 3, 1872, č. 1-11.

Spisy Ľudevíta Kubániho I. Valgatha. Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1907.

Valgatha a iné prózy. Bratislava : SVKL, 1965, s. 249-396.

Valgatha. Bratislava : Tatran, 1968; 1971; 1972; 1976.

Literatúra

BOTTO, J.: Historicum povestí „Malkotenti“ a „Valgatha“. In: Slovenské pohľady, roč. 28, 1908, č. 8, s. 497-504.

ČEPAN, O.: Literárne dielo Ľudovíta Kubániho. In: Literárne postavy Gemera 1. Bratislava : Obzor, 1969, s. 222-254.

ČEPAN, O.: Ľudovít Kubáni a jeho prozaické dielo. In: Valgatha a iné prózy. Bratislava : SVKL, 1965, s. 9-33.

KRAUS, C.: Valgatha a iné prózy. In: Slovenské pohľady, roč. 72, 1956, č. 8, s. 824-826.

PRÍDAVKOVÁ, M.: Ľudovít Kubáni, Valgatha a iné prózy. In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, č. 6, s. 500-501.

ORMIS, J. V.: Kubáni a Jósika. In: Slovenská literatúra, roč. 12, 1965, č. 4, s. 359-375.

ŠKULTÉTY, J.: Valgatha. In: Slovenské pohľady, roč. 28, 1908, č. 1, s. 57-58.

ŠTEVČEK, J.: Kubániho nedokončená iniciatíva. In: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989, s. 71-76.

ŽEMBEROVÁ, V.: Medzi teóriou románu a stratégiou textu (Ľ. Kubániho Valgatha). In: Slovanský romantizmus – poetika romantična. Banská Bystrica : FF UMB, 2002, s. 88-95.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)