VAJÍČKO (Básne 1956 – 1963)

ONDRUŠ, Ján (1932 – 2000)

básnická zbierka, 1984

J. Ondruš začal sústredene publikovať v Mladej tvorbe v roku 1956. Ako účastník skupinovo-generačného nástupu mladej poézie (spolu s Ľ. Feldekom, J. Mihalkovičom a J. Stachom) mal už koncom päťdesiatych rokov pripravený na vydanie debut Vajíčko, ktorý však vtedy nevyšiel. Keď Š. Strážay pripravil k päťdesiatinám J. Ondruša výber z jeho poézie Pamäť (1982), zaradil doňho aj devätnásť časopisecky publikovaných básní spred autorovho oneskoreného debutu Šialený mesiac (1965). J. Ondruš, žijúci roky v literárnom aj občianskom ústraní, reagoval tak, že predložil vlastnú rekonštruovanú verziu svojej prvotiny – Vajíčka: texty v porovnaní s ich časopiseckou podobou sčasti prepracoval a doplnil o štyri ďalšie básne.

Názov zbierky odkazuje deminutívne na krehkú vecnosť Ondrušových raných veršov a na symboliku počiatku, zrodu, prvotiny; Vajíčko je zároveň názov Ondrušovej knižne nikdy nepublikovanej básne (Plamen 1964, č. 8), modelovo podávajúcej genézu básnikovho existenciálne vypätého sveta ľudskej telesnosti, ohrozujúco zraňujúcich predmetov a ľudského utrpenia.

Do súboru svojho básnického diela Prehĺtanie vlasu (1996) nezahrnul J. Ondruš texty z okruhu Vajíčka ako celok. Východiskové situácie jednotlivých básní predstavujú návraty domov a k blízkym – s náhlymi rozpakmi „a zrazu nemám ti čo povedať“; žánrové výjavy z civilnej každodennosti, pointované básnikovým deficitným „snom o životnom zdraví“ alebo vyčleňujúcim poznaním „si druhý“; smrť matky v zmierlivej spomienke alebo v naliehavých fyziologických detailoch odcudzujúceho sa mŕtveho tela; svet blízkych ľudí s ich prácou a vášňami, podaný v ódickom obdive; s tým kontrastné sebaproblematizujúce hľadanie vlastného miesta v živote a vlastnej poetiky; láska a intimita – v zdržanlivom dotyku i osudovom míňaní sa. Aj dobovo kanonizované témy vojny, fašizmu a Povstania sa u J. Ondruša menia na solidarizujúce inscenovanie ľudskej úzkosti a utrpenia.

Poézia J. Ondruša má vo Vajíčku väčšinou podobu rozprávaním sprítomňovaného príbehu (Báseň z dvoch rúk), harmonizačne koncipovaného lyrického monológu (Sonet) alebo výpovede lomiacej sa na problematizujúcich otázkach, kontaktovaných apostrofách, významovo nosných enumeráciách či náhlych zámlkách (Útek). S tým súvisí tvarové rozpätie od stroficky zastieraného rýmového štvorveršia (Dospelí) cez suverénny sonet (Spamäti) až po diferencovaný voľný verš, ktorý pružne slúži inscenačno-dramatickému podaniu udalosti (Nemecká prehliadka 1944) alebo rozohraniu básnickej fúgy (Hlasy). Zbierka Vajíčko predstavuje poéziu elementárnych ľudských gest a situácií, elementárnych podôb problematizujúcej reflexie. Gestám dotyku a komunikácie, citovým pohnutiam a životnému pohybu lyrického subjektu odpovedajú synekdochicky podávané veci svojou konkrétnou hmotnosťou a zmyslovosťou. Skutočnostne viazaná a dostredivá obraznosť Ondrušových raných veršov sa zakladá na rešpekte k veciam, na umeleckom zhodnocovaní ich synekdochizácie a metonymizácie. Miestami sa však trpnosti a činnosti subjektu, ako aj samozrejmé predmety začínajú uvoľňovať z vecne diktovaných súvislostí, naznačujúc tak Ondrušovo neskoršie exponovanie telesne nepríjemného, odpudivého, deštruovaného, groteskného (Okolo pohrebu, Civenie do ohňa, Mŕtva ruka).

Publikovanie pôvodne nerealizovaného debutu J. Ondruša Vajíčko bolo objavením a pripomenutím poézie, ktorá v druhej polovici päťdesiatych rokov dokázala zachytiť elementárny svet človeka mimo dobovo pôsobiacich ideologických predstáv a utópií; túto iniciatívu Ondrušovej časopisecky uverejňovanej tvorby vtedy však prekryli knižné debuty M. Válka, M. Kováča a ďalších. V osemdesiatych rokoch Vajíčko korešpondovalo s príklonom časti súdobej poézie ku každodennosti, s hľadaním poetiky všednosti; zároveň bolo lekciou zo zdržanlivej autentickosti lyrického gesta. Zbierka J. Ondruša Vajíčko svojimi edičnými peripetiami názorne dokumentuje nejednoduché osudy viacerých autorov a textov povojnovej slovenskej literatúry.

Vydania

Vajíčko (Básne 1956 – 1963). Bratislava, 1984.

Literatúra

FELDEK, Ľ.: Homo scribens. Bratislava, 1982, s. 32-40.

HOCHEL, I.: Počuté slová. In: Romboid, roč. 20, 1985, č. 11, s. 75-76.

Krížu je človek ľahký. Zborník statí k 65. narodeninám básnika Jána Ondruša. Bratislava, 1997.

NOVACKÁ, M.: Personálna bibliografia Jána Ondruša. In: Krížu je človek ľahký. Bratislava, 1997, s. 101–113.

RÉDEY, Z.: Ján Ondruš. Bratislava, 2003; S dlaňou v ohni. Básnické dielo Jána Ondruša a hodnotové kritériá v literatúre. Bratislava, 2002.

STRÁŽAY, Š.: (Doslov.) In: ONDRUŠ, J.: Pamäť. Bratislava, 1982, s. 133-135.

ŽILKA, T.: Opodstatnený návrat. In: Slovenské pohľady, roč. 102, 1986, č. 1, s. 105-107.

Autor hesla

Fedor Matejov