ÚBOHÁ DUŠA NA ZEMI

SILAN, Janko (1914 – 1984)

básnická zbierka, 1948

Ako posledné dielo pred autorovým dlhoročným umlčaním dokumentuje vystupňovanie básnikovej spirituálnej meditatívnosti a sakrálnosti.

V duchu stredovekej duchovnej poézie celá skutočnosť má v tejto poézii symbolickú povahu, symbolickú nosnosť, ktorá básnikovi slúži na vyjadrenie duchovnej skúsenosti. Akýkoľvek obraz z prírody alebo dejový rudiment predstavuje východisko, konkrétnu, reálnu intenciu na vyjadrenie duchovnej, metafyzickej, transcendentálnej skúsenosti. Tento skúsenostný paralelizmus na dvoch rovinách skutočnosti, keď jedna skutočnosť je symbolom druhej, pričom si obidve zachovávajú svoju hodnotu, je zdrojom stupňovaného estetického zážitku, ktorý sa nestráca ani vtedy, keď Silanova báseň „nasleduje sakrálnu, liturgickú poéziu“ (J. Kútnik-Šmálov). Sakrálne, liturgické vyústenie Silanových básní v duchu moderne chápanej katolicity ju nezbavuje univerzálnosti veľkej poézie. Obrovským duchovným úsilím v sústredenej meditácii vzniká poézia tejto zbierky ako spev duše, zaiste inšpirovaná Augustínovými rozhovormi duše s Bohom.

Za Silanovými básňami je jasná „scientia crucis“ alebo „theologia crucis“, ktorá čerpá svoje podnety aj z reálnej skutočnosti sveta, čo prešiel vojnou a opäť sa dostáva do osídiel nového totalitného systému, na ktorý básnik veľmi skoro a veľmi citlivo reaguje. Bráni slobodu človeka i slobodu tvorby duchovných hodnôt, medzi ktoré patrí i spirituálna a sakrálna poézia. Viac ako v predchádzajúcej Silanovej tvorbe dochádza v týchto básňach k jednote básnika a kňaza, pričom sa vôbec neznižuje, ale naopak napĺňa básnická zvrchovanosť poézie. Predpokladom rozprávania o Bohu je rozprávanie božie, pred ktorým musí ľudská reč zmĺknuť, čo nemožno vyjadriť nijakou obraznou rečou. Preto sa jeho báseň oprosťuje. Tak ako cieľom teológie je uvoľniť cestu samému Bohu, tak cieľom duchovnej poézie je manifestácia tohto spojenia a zjednotenia. Cesta utrpenia je opäť najosvedčenejšou cestou k zjednoteniu s Bohom. Silan to vyjadruje najprenikavejšie v básni Lipa v zime spieva, v ktorej podniká akúsi mystickú cestu k Bohu ako k zdroju i cieľu duchovnej erotickej rozkoše. Je v nej čistota („raz bude všetko celkom biele“), nádhera („raz bude všetko len môj skvost“), sladkosť, tajomná hĺbka bytia a kríž ako vyvrcholenie a spojenie s Bohom. U nijakého iného slovenského básnika nedosiahla teológia lásky v našej poézii také výsostné vyjadrenie ako v básnických ilumináciách Silanových piesní. Teológia kríža ho viedla aj k tvorbe, v ktorej reagoval kriticky na dobovú politickú a spoločenskú skutočnosť, pričom bránil kresťanskú vieru a odhaľoval pseudoskutočnosť nastávajúceho totalitného komunistického systému.

Spomedzi kritikov hlboko interpretoval Silanovu poéziu (i poéziu tejto zbierky) J. Kútnik-Šmálov: „Smútok, a to je príznačné, časom opúšťa pôvodnú ťaživosť, horkosť a beznádejnosť, nadobúdajúc vyrovnanie, zmierenie, kresťanskú múdrosť, podloženú utešujúcou a blaženou nádejou. Spolu s tým išlo aj o väčšie vrastanie do zeme a času, vrúcnejšie zbližovanie sa s ľuďmi a vecami, až vyústilo v oslave, vďake a velebeniu stvorenstva (…) Silanovo kňazstvo vypĺňa, utužuje a zvrúcňuje jeho poéziu, ktorá sa často mení na spontánnu meditáciu o šľapajach Božích v srdci ľudskom a v prírode živej i neživej.“

Vydania

Úbohá duša na zemi. Košice, 1948; Bratislava, 1996 (In: Súborné dielo 3. Úbohá duša na zemi. Triptych 1 –  4. Oslnenie).

Literatúra

HAMADA, M.: Básnické iluminácie Janka Silana. In: Kultúrny život, roč. 27, 1993, č. 10, s. 11.

KRAUS, C.: Janko Silan: Úbohá duša na zemi. In: Tvorba, roč. 4 (13), 1994, č. 4, s. 63– 64.

KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Marginálie k poézii Janka Silana. In: Slovenské pohľady, roč. 82, 1966, č. 12, s. 37–39.

PAŠTEKA, J.: V jase i jasote. In: SILAN, J.: Súborné dielo 3. Bratislava, 1996, s. 5–31.

RUSNÁKOVÁ, Ľ.: Janko Silan. Personálna bibliografia. Poprad, 1994.

ZAMBOR, J.: Janko Silan. In: Portréty slovenských spisovateľov 1. Bratislava, 1998, s. 40–52.

Autor hesla

Milan Hamada