TATRANSKÁ MÚZA S LÝROU SLOVANSKOU

ŠAFÁRIK, Pavol Jozef (1795 – 1861)

básnická zbierka, 1814

Básnická zbierka vydaná v roku 1814 v Levoči obsahuje dvadsaťtri básní, ktoré mladý Šafárik napísal ešte počas svojho štúdia v Kežmarku (1810 – 1814). Neskôr, počas univerzitného štúdia v Jene, publikoval ešte niekoľko básní, ale už iba časopisecky (napr. Oběť šetrnosti a lásky, Oldřich a Božena, Lel a Lila, Jahody, Štedrý večer, Teokritova selanka III). Potom sa už básnicky odmlčal.

Tatranská múza vyvolala veľký záujem v slovenskej spoločnosti: Juraj Palkovič (1769 – 1850), profesor na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, ju dokonca považoval za pokračovateľku tých ideí, ktoré prezentoval on sám vo svojej básnickej zbierke Muza ze slovenských hor. U oboch básnikov možno sledovať podobný, ak nie priam identický zámer dokázať kvality domáceho jazyka prostredníctvom jeho presadenia sa v literárnej tvorbe. (Podobný záujem o rozvoj národnej literatúry, resp. literatúry v domácom literárnom jazyku možno badať aj u ďalších básnikov pôsobiacich v približne rovnakom období: u Samuela Rožnaya, Viliama Šimku, Bohuslava Tablica a i.)

Zbierka obsahuje básne rozmanitého charakteru: od takých, ktoré sú poznačené prísnym moralizátorským tónom a motívmi pominuteľnosti sveta, cez básne s jasnou racionalistickou koncepciou formovania dokonalej osobnosti čitateľa po mravnej aj intelektuálnej stránke, až po také, ktoré prezentujú vznešené ideály klasicistickej poetiky. Sú v nej tiež básne plné neviazanej hravosti, anakreontiky a myšlienok o bezstarostnom užívaní si života, no i také, ktoré majú znaky predznačujúce nástup nových, už romantických umeleckých tendencií, ako napr. využívanie motívov tajomnosti a zachytávanie vnútorného myšlienkového aj citového sveta autora. Tieto prvky sa pritom vzájomne kombinujú aj v rámci jednotlivých textov. Šafárikove básne sa tak nedajú celkom jednoznačne priraďovať výlučne k jednému literárnemu smeru, prúdu či tendencii. Je pre ne typický tzv. literárny (smerový, žánrový, motivický) synkretizmus.

Básne sú napísané podľa pravidiel prízvučnej (sylabotonickej) prozódie. Šafárikovo básnické majstrovstvo dokazuje aj využitie rozmanitých veršových a strofických foriem. (K časomernej prozódii sa prihlásil až neskôr, niekoľko rokov po vydaní Tatranskej múzy.)

Ako úvodné motto si Šafárik zvolil citát zo Strateného raja Johna Miltona, ktorý preložil Josef Jungmann. Potvrdzuje to veľký vplyv Jungmannových názorov na formovanie Šafárikovho národného povedomia i umeleckej orientácie. Viaceré básne dosvedčujú výraznú inšpiráciu nemeckou poéziou (Jitro, Napomenutí, Zašlý a vzešlý ráj), konkrétne poéziou F. G. Klopstocka a G. A. Bürgera (Šafárik zaradil do zbierky preklad Bürgerovej básne Píseň), no tiež F. Schillera. Schillerov vplyv podnecujúci k novým poetickým postupom potvrdzuje báseň Jiskra božstvi, ktorá je plná mladíckeho odhodlania, nádeje a chuti do života; nová je aj forma sonetu, ktorú v nej Šafárik použil.

Intenzita citu a emócií dominuje v básňach Láska, Sen, Toužení, Zašlý a vzešlý ráj. V nich Šafárik posúva hranice básnického výrazu, resp. zobrazovania básnického subjektu do intímnejšej roviny. Silnými emóciami obohacuje aj rokokové obrazy v básňach Napomenutí a Potůček. V básni Lýdia nimi dokonca dáva nový rozmer jej erotickému ladeniu. Prítomné sú tiež v oslavnej básni Na lípu a v záverečnom, s klasicistickou vznešenosťou štylizovanom príhovore Na Umku.

Šafárikova poézia však súbežne vykazuje i typické znaky dobovej literárnej konvencie. Napr. v básni Časové sa pasáže s výrazným emocionálnym napätím a nepopierateľnou túžbou vzoprieť sa predurčenému osudu prelínajú s množstvom efektných prírodných obrazov znázorňujúcich plynutie času, ktoré poukazujú na nestálosť sveta, v dôsledku čoho celá báseň pôsobí skôr moralizátorským dojmom; dôraz na ideály mravnosti a múdrosti znemožnil plné literárne rozvitie subjektívnych pocitov autora. Motívy smrti a pominuteľnosti víťazia aj v básni Život a smrt, mravoučnosť zas charakterizuje básne Lenoch, Cnost, Já a Ty.

Osobitnú hodnotu majú dve Šafárikove básne Slavení slovanských pacholků a Poslední noc s motívmi zbojníctva. Prvá z nich je oslavou zbojníckeho života s dôrazom na motív slobody a voľnosti, ktorých zosobnením je postava Jánošíka. Rezonuje v nej hlboký vnútorný pocit túžby po spravodlivosti a pravde. Romantické ladenie narúša až záverečná úvaha o márnosti zbojníckeho života. V druhej Šafárik spracúva motív nešťastného zlapania Jánošíka. Má charakter ľúbostnej básne s tragickým koncom, keď zaľúbenci dobrovoľne volia smrť pred životom bez toho druhého.

Úvodnú báseň zbierky s názvom Loučení s Můzou možno spoločne s nasledujúcou básňou Zdáni Slavomilovo charakterizovať ako Šafárikove programové básne. V Loučení s Můzou mladý básnik – hoci len symbolicky, ale s veľkým odhodlaním – posiela svoje básne do sveta. Spoločne ich zahrnul pod alegorický obraz Múzy, topickú postavu klasicistickej literatúry označujúcu rôzne druhy umenia. Chce, aby jeho básne potvrdili kvality a schopnosti domáceho jazyka. Zároveň Šafárik vyratúva aktuálne problémy domácej spoločnosti, ktorá si sama neváži svoj vlastný jazyk a nestará sa oň. Neúctu voči jazyku odsudzuje nadovšetko.

Meno hlavnej postavy druhej programovej básne Zdáni Slavomilovo, s ktorou sa Šafárik stotožňuje, možno vnímať ako vyjadrenie autorovho súhlasu s ideami Josefa Jungmanna. (Meno Slavomil má jeden z hlavných protagonistov Jungmannovej rozpravy O jazyku českém.) Zaujímavá je aj podobnosť samotného názvu Šafárikovej básne s názvom programovej básne Juraja Palkoviča Vidění Dobromyslovo z jeho zbierky Muza ze slovenských hor (1801).

Veľkú pozornosť venuje Šafárik opisu Slavomilovej vlasti – hovorí o mieste, ktoré leží pri úpätí skalnatých vrchov Tatier. Hlavným kompozičným postupom je ale forma dialógu, je to rozhovor Slavomila s Apolónom, ktorý Slavomilove pochybnosti o správnosti jeho pôvodnej voľby vyvracia slovami: „Což bude ze světa? To co je, – oudolí bídy! – / Svobodná umění nebudou-li a umění pěkná / sladiti života los, což bude s životem lidským?“

Báseň nie je iba obhajobu slobodných umení ako takých, básnik ňou vyzýva k ich pestovaniu v domácom jazyku (teda v jazyku, ktorý by bol nielen zrozumiteľný v slovenskom prostredí, ale ktorý by zároveň zachoval čo najviac pôvodných znakov, aby nimi dosvedčoval svoju osobitosť). Takáto obrana poézie, resp. obhajoba rozhodnutia sa pre ňu je presvedčivým dôkazom, že Šafárik aj napriek svojmu mladému veku nielenže intenzívne uvažoval o význame umenia a o jeho potrebe pre všeobecný rozvoj človeka, ale bol si vedomý toho, že prostredníctvom kvalitného umenia v pôvodnom jazyku môže prispieť k zvýšeniu možnosti daného jazykového spoločenstva presadiť sa medzi ostatnými národmi, a tak demonštrovať jeho danosti, schopnosti i práva.

Vydania

Tatranská múza s lýrou slovanskou. Levoča : J. Mayer, 1814.

Tatranská múza s lýrou slovanskou. Praha : F. Borový, 1886.

Tatranská múza s lýrou slovanskou. Praha : F. Bačkovský, 1903.

Tatranská múza s lýrou slovanskou. Bratislava : Tatran 1986 (preklad Ľ. Feldek).

Básnické dielo. Bratislava : Kalligram, 2005.

Literatúra

DORUĽA, J.: Pavol Jozef Šafárik a slovenčina. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Zost. Imrich Sedlák. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 219-229.

DZUBÁKOVÁ, M.: Pavel Jozef Šafárik a ľudová slovesnosť. In: Pavol Jozef Šafárik. Litteraria IV. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1961, s. 79-118.

FELDEK, Ľ.: O básnika viac. In: ŠAFÁRIK, P. J.: Tatranská múza s lýrou slovanskou. Bratislava : Tatran, 1986, s. 8-9.

HAMADA, M.: Na prahu modernej lyrickej poézie P. J. Šafárika a J. Kollára. In: Zrod novodobej slovenskej kultúry. Bratislava : Veda, 1995, s. 277.

JUNGMANN, J.: O jazyku českém. Rozmlouvání první. In: Hlasatel český, roč. 1, 1806, č. 1, s. 43-49.

JUNGMANN, J.: O jazyku českém. Rozmlouvání druhé. In: Hlasatel český, roč. 1, 1806, č. 3, s. 321-344.

KÁŠA, P.: Paradoxy, peripetie, impulzy tvorivosti. In: KÁŠA, P. – RUSNÁK, J.: Dve štúdie o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Prešov : FF UPJŠ, 1995, s. 8-18.

KÁŠA, P.: Raná poézia medzi invenciou a zručnosťou. In: KÁŠA, P. – RUSNÁK, J.: Dve štúdie o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Prešov : FF UPJŠ, 1995, s. 19-35.

KÁŠA, P.: Medzi estetikou a ideológiou. Literárnohistorické a komparatistické štúdie. Prešov: FF PU, 2001.

KRAUS, C.: O „historickej iniciatíve“ Šafárikovej poézie. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Zost. Imrich Sedlák. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 161-168.

KRČMÉRY, Š.: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1943.

PALKOVIČ, J.: Šafárikova Tatranská múza s lýrou slovanskou. In: Týdenník, roč. 4, 1815, č. 40-41, s. 238-240, 254-255.

PAUL, K.: Pavel Jozef Šafárik. Život a dielo. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1961.

ROSENBAUM, K.: Pavol Jozef Šafárik. Bratislava : Osveta, 1961.

SEDLÁK, I.: Vplyv prostredia na formovanie profilu Pavla Jozefa Šafárika. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Zost. Imrich Sedlák. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 319-332.

ŠTRAUS, F.: Strofa a metrum v poézii P. J. Šafárika. In: Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie. Zost. Imrich Sedlák. Martin : Matica slovenská, 1989, s. 171-198.

TIBENSKÝ, J.: Pavol Jozef Šafárik – život a dielo. Bratislava : Osvetový ústav, 1975.

Autorka hesla

Lenka Rišková