ŤAPÁKOVCI

TIMRAVA

(vl. menom Božena Slančíková, 1867 – 1951)

novela, 1914

Syntetická novela z dedinského prostredia je zrelým výsledkom Timraviných čiastkových prieskumov z kratších žánrov v oblasti vzťahov verejného a súkromného, spoločenského a individuálneho. Na jej základe sa pojem ťapákovčina stal v slovenskej kultúre synonymom skostnateného konzervativizmu, zaostalosti a nedvižnosti.

Ťapákovci sú v podstate veľmi „zadubená“ rodina – v jednej chalupe žijú spolu šestnásti ľudia. Nie pre chudobu, ale z pohodlnosti – o novom dome, ktorý ich Iľa, žena najstaršieho brata, nahovára stavať, nechcú ani počuť. Iľa, vyučená pôrodná babica, sa pokúša vniesť do zatuchnutého ťapákovského vzduchu nové „reformy“ – no z tých vznikajú neustále konflikty.

Timrava sa v próze Ťapákovci pokúša názorne zachytiť – na obmedzenej ploche novely takmer nezobraziteľné – rozklad jednej spoločenskej formácie a jej postupnú premenu na novú. Z toho dôvodu vytvára modelovú situáciu a v plnej miere využíva umeleckú kondenzáciu a skratku. Dej novely polarizuje do opozícií, kde sa na jednej strane nachádza celá konzervatívna, archaická ťapákovská rodina a na druhej strane nevesta Iľa, prezývaná posmešne „kráľovná“. Ťapákovci predstavujú proti Ili – novej kvalite – kvantitu. Zachytenie vývinovej logiky v tejto novele spočíva v tom, že nová kvalita „preváži“ kvantitu. Iľa predsa len dokáže muža Paľa, najstaršieho z Ťapákovcov, dostať na svoju stranu tak, že akceptuje jej príkazy a prispôsobí sa novému spôsobu života.

Postava Ile je mechanickým preberaním konvencií inej spoločenskej triedy smiešna, pretože ešte nedospel čas na to, aby ich vnútorne absorbovala. Timrava ju ironizuje za spreneverenie sa tradícii. Komickí sú však aj Ťapákovci, ktorí zase mechanicky a bezdôvodne trvajú na starých životných formách. Silný rešpekt pred tradíciou motivuje u nich viac pohodlnosť a fakt, že ich predkovia za nich už všetko rozhodli: „Role síce túžia už za pluhom – no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa nezačínali práce v iný deň.“ Tradícia zbavuje členov ťapákovskej rodiny nutnosti zaujať postoj. Nie sú s Iľou v konflikte, pretože sú príliš ľahostajní. V konflikte s nimi je len Iľa. Najviac je v rozpore s ich najstaršou sestrou – mrzáčkou Ančou, pre jej povahu zvanou „zmija“. Anča je pre svoju fyzickú deformáciu v opozícii takpovediac s celým svetom – je to predovšetkým jej súkromný hnev na vlastný osud, pre ktorý sa ale dostáva do hádok s Iľou. Prostredníctvom ich konfliktov Timrava dosiahla silný efekt kontrastu odlišných mentalít a temperamentov.

Ilino horlenie za „osvietenejší“ a „hygienickejší“ život Ťapákovcov sa stáva zjavným terčom Timravinej irónie, ktorá zároveň naznačuje triezvy odstup od hlasistického osvetárstva: „No ja vás nikdy na nič dobrého nenaučím. Ja by tu umrela. Jaj, jaj, keby sem vstúpili doktori, tí sobotskí, čo ma učili…“ Kým Iľa sa v ťapákovskej rodine pokúša apelovať na zdravý rozum, Anča apeluje na bratov z pozície starobylého matriarchátu. Nad jej rozkazmi sa neuvažuje, nepolemizuje sa s nimi – ale na rozdiel od Iliných sa plnia, lebo Anča nevyžaduje žiadne radikálne zmeny spôsobu života, iba sa s pátosom odvoláva na odkaz mŕtvych predkov. Iľa v porovnaní s Ťapákovcami, obrátenými do minulosti, predstavuje budúcnosť dediny, pričom prítomnosť akoby chcela obísť. Timrava ironizuje jej domýšľavosť – že by svojimi „hygienickými“ zásahmi mohla zmeniť stáročný poriadok. Postavu Ile možno interpretovať tiež ako ironický komentár voči hlasistickému programu pozdvihovania dedinského ľudu, ktorý sa odohrával na intelektuálnej rovine – bez ohľadu na to, čo sa už na slovenskej dedine skutočne dialo. Možno v nej vidieť aj signál vplyvu kapitalistického ideálu prosperity, ktorý pomaly prenikal z mesta na dedinu.

Ak chcela Timrava zachytiť proces rozkladu „starých čias“, musela sa vzdať popisnej realistickej metódy a uprednostniť model, schému – kondenzáciu sociálneho času (povedzme päťdesiat rokov) a redukciu sociálneho priestoru (na priestor jednej rodiny).

Zásadné autorkino posolstvo však celkom nečakane prináša posledná veta novely, radikálne rozrušujúca optimisticky sa uzatvárajúci príbeh (Ili sa podarí prinútiť svojho muža stavať dom, čím sú vyrušení z pokoja aj ostatní Ťapákovci) – je to Ančino lkanie: „Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie…!“ Timrava prekvapujúco vybočuje z predchádzajúcej modelovej koncepcie do celkom inej sféry – Ančino utrpenie je stále, nevyvíja sa ani nezaniká a relativizuje spoločenský vývin, ktorý je ľahostajný voči individuálnemu ľudskému osudu. Krivka nevyhnutnosti spoločenského vývinu naráža v Ťapákovcoch na nemennosť ľudského nešťastia, kontrastuje s nemožnosťou zmeniť subjektívnu tragickú situáciu.

Preferovaný modelujúci metonymický princíp v tejto neskororealistickej novele priviedla Timrava prostredníctvom konfliktu a kontrastu odlišných historických formácií, mentalít, svetonázorov i temperamentov k vrcholu v oblasti svojich dedinských prác a naznačila cestu presiahnutia možností realistického písania.

Vydania

Ťapákovci. Časopisecky: In: Živena, roč. 5, 1914, č. 6, s. 161-168, č. 7, s. 198-205, č. 8, s. 229-233, č. 9, s. 261-266, č. 10, s. 293-297; knižne: Martin, 1942; 1949; Bratislava, 1957 (In: Zobrané spisy 5); 1960 (In: Ťapákovci a iné poviedky); 1963 (In: Ťapákovci a iné poviedky); 1971 (In: Timrava 2); 1975 (In: Timrava 2); 1998.

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984.

MIKULOVÁ, M.: Próza Timravy medzi realizmom a modernou. Bratislava, 1993.

Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava, 1958.

Autorka hesla

Marcela Mikulová