TAJNÍ BOHÁČI

TAJOVSKÝ

(vl. menom Jozef Gregor, 1874 – 1940)

črta, 1904

Tento krátky text je pozoruhodný svojím citovým záberom, dotýkajúcim sa „posledných vecí človeka“ a reprezentuje Tajovského prístup k zobrazovaniu jednoduchých ľudí. Text má – ako všetky ostatné Tajovského prózy – oporu v realite: v črte vystupuje lekár Ivan Hálek, syn českého básnika Vítězslava Hálka, veľký ľudomil a Tajovského priateľ, ktorý do roku 1905 pôsobil v Čadci.

Črta Tajní boháči svojím univerzálnym záberom bezpochyby patrí medzi klasické Tajovského prózy – napríklad so starootcovskou tematikou. Je to próza písaná v ja-rozprávaní na spôsob príbehu v príbehu. Línia autora-rozprávača je odpočiatku prezentovaná vecne, referujúco, čo vždy u Tajovského spoľahlivo indikuje závažnosť témy: „Navštívil som priateľa lekára na Čadci. Zavolali ho k nemocnému. Šiel som aj ja s ním. Po ceste vo vagóne a zo stanice do dediny rozprával nám posol, starík okolo šesťdesiatročný, nízky, zarastený…“ Tu sa dozvedáme príbeh pútnika, ktorý po rokoch príde do rodnej dediny a slobodná matka s dcérou mu nezištne poskytne strechu nad hlavou. Tajovský opäť volí alúziu na biblické výjavy, aby zdôraznil nezvyčajnosť chvíle – a za takú považuje prejavenie ľudskosti k neznámemu. Príbeh štylizuje ako ústrednú scénu, keď boží posol, ktorý tu pôsobí vo funkcii mediátora spájajúceho protiklady, privádza pocestných z mesta k zjaveniu. Ľudskosť ženy k umierajúcemu pocestnému, ktorá bola pre svoj poklesok odvrhnutá z dedinskej pospolitosti, sa prejavuje s takou samozrejmosťou, že lekár so spisovateľom sú ohromení. „Prišiel zo sveta chorý a že už nevládze sa túlať, dýchať nedá… ‚Veď sme hádam ľudia‘, hovorí ona, ‚a keď ste ku mne mali dôveru, zostaňte, opatrím vás‘.“ Keď sa dedinčania dozvedeli, že pocestný má nejaké peniaze, „viac ľudí by sa chytilo na tú opateru, keby tak do týždňa, za dva, a čo za pol roka, no… Lenže smrť istá, ale hodina neistá.“

Príbeh v príbehu je rozprávaný starým poslom ľudovým jazykom, v ktorom akoby bol zakódovaný veľmi prijateľný a prirodzený spôsob „podávania správy“ o prvých a posledných veciach života. Posol rozpráva príbeh človeka s príznačným menom Adam, ktorý sa neoženil, hoci bol statočný, lebo mal ťažkú prácu a ledva zgazdoval čosi pre seba: „Viete, v tej poslednej chvíľočke, aby si mohol pokojne (…) že totiž neťahajú handry spod teba, že nie sú tvoje…“; „Ale robotník že bol dobrý! Ktože ho vie. Vravia, čo ho vo svete stretali, lebo on vždy sám, ako ten palček, že takto poriadne žil. Lebo domov len aj za päť-šesť rokov raz došiel. Nie je to pekne, tak zabudnúť na svoju dedinu, neprísť sa podívať na tú vežičku, pod ňou ťa krstili, a tú chalúpku, kde si sa zrodil.“ Expresívne vety – nedopovedané, zvolacie, krátke – sa striedajú so súvetiami, jednočlenné s gramaticky nekorektnými, aby tak evokovali ľudovú dikciu, podporenú hojnými deminutívami, prísloviami, porekadlami, ktoré opäť zabezpečujú kontrast domáckosti, familiárnosti, intímnosti oproti monumentálnosti „poslednej chvíle“. Lekár vyšetril chorého a povedal, že umiera. „Adam sa zodvihol, pozrel naň, ako by nemohol pochopiť, a lekár položil ho naspäť na posteľ. (…) Náš posol už bol tíško došiel, teraz pristúpil k nemu a, vidiac, čo sa robí, vzal mu ruku do svojej a prihováral sa mu: ‚Tak už ideš, Adamko náš? Pozdrav tam moju Katru, ženu, aj kmotra, Jana brata, aj celú rodinu od všetkých nás aj detí. Že sa opatrujeme s trápením… Tak v mene božom‘, a bral mu ruku do svojej a oči podliali mu slzy.“ Ďalej Tajovský ešte podrobne popisuje odobierku ženy s dieťaťom a susedy od umierajúceho. Obe mu bozkávajú ruku, suseda sa modlí, žena „vzala z kozúbka svätenú vodu, suseda priniesla horiacu sviecu, vtisli mu ju do ruky, kľakli a začali sa modliť za umierajúcich… Suseda vstala, otvorila dvere, aby duša mohla vyletieť.“

Poslom v skratke sprostredkovaný príbeh je kontrastne postavený voči konkrétnemu zomieraniu, dosahujúcemu dimenzie takmer reálneho času. Čitateľský zážitok Tajovský generuje aktivizovaním mytologickej vrstvy príbehu, ktorý črtu obohacuje o univerzálne rozmery. V týchto intenciách sa potom dá čítať i názov textu ako pointujúci: skryté, utajené bohatstvo týchto „najbiednejších“ znamená oveľa väčšiu hodnotu než bohatstvo materiálne – je to dar vnútorného pokoja, vyrovnania sa so svojím údelom. Biblické alúzie paradoxne príbeh univerzalizujú a zároveň individualizujú, čím sa text interpretačne „otvára“.

Aj táto črta reprezentuje jeden z variantov ľudovej predstavy záhrobného života ako cesty bez návratu spojenej s obradnosťou, ritualizáciou „posledných vecí“ – až v tejto krajnej situácii si ľudia „bez Boha“ – lekár a spisovateľ – uvedomujú, čo znamená pre týchto ľudí „dar“ viery. Tajovský si jednak uvedomuje a umelecky zdôvodňuje túto stratu viery, jednak ju považuje za „civilizačnú daň“, ktorá však nie je preňho nikdy adekvátne hodnotovo kompenzovaná a racionálne konštatuje deštruktívny vplyv jej absencie. Jeho písanie je preto vždy tak trocha i pokus o rekonštrukciu stratenej harmónie.

Tajovského spájanie eschatológie mužského zomierania s mýtom indukuje tomuto aktu zároveň isté „vyššie“ významy – podporené napríklad symbolickým príchodom zomrieť do rodnej dediny (alúzia na biblický príbeh návratu strateného syna), aby sa tak uzatvoril kruh života. Tajovský si nezvolil popisnorealistický folkloristický obrázok dedinskej odobierky s mŕtvym s koloritom profesionálnych plačiek, ale celkom prekvapivo koncipuje túto nepatrnú črtu ako fascináciu „veľkým tajomstvom smrti“, ktoré necháva i pozorovateľov „zvonku“ v pohnutom dojatí – ale mimo rituálu a jeho magickej translácie.

Vydania

Tajní boháči. Časopisecky: In: Slovenský týždenník, roč. 2, 1904, č. 35, s. 2-4. Knižne: Liptovský Mikuláš, 1907 (In: Smutné nôty); Martin, 1921 (In: Spisy Gregora Tajovského 3); Praha, 1931 (In: Slovenský literárny almanach); Martin, 1947 (In: Do konca. Rozprávky); Bratislava, 1953 (In: Dielo 1); Brno, 1958 (In: Dvanáct duší); Martin, 1965 (In: Tajní boháči); Bratislava, 1974 (In: Jozef Gregor Tajovský 1); 2005 (In: Prózy).

Literatúra

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu. Bratislava, 1984, s. 309-368.

GREGOROVÁ, D.: Život musí mať cveng. Bratislava, 1963.

GREGOROVÁ, H.: Spomienky. Bratislava, 1979.

LESŇÁKOVÁ, S.: Cesty k realizmu (Jozef Gregor Tajovský a ruská literatúra). Bratislava, 1971.

LUKÁČ, E. B.: Liber amicorum. Jozef Gregor Tajovský. Bratislava, 1934.

Literárny archív 31/94, Martin, 1995, s. 97-224.

MIKULOVÁ, M.: Problematický realizmus Jozefa Gregora Tajovského. In: Slovenská literatúra, roč. 6, 2000, s. 401-417.

MIKULOVÁ, M.: Tajovského obrodenecká moderna. Bratislava, 2005; Tajovský v kritike a spomienkach. Bratislava, 1956.

VYDROVÁ, H.: Jozef Gregor Tajovský. Personálna bibliografia. Martin, 1977.

Autorka hesla

Marcela Mikulová