Svetský víťaz
Svetský víťaz ako exaltovaná vízia revolučného činu
Jána Bottu, generačne najmladšieho romantického básnika (1829 – 1881) a reprezentatívneho básnika tzv. levočského okruhu, literárna historiografia tradične hodnotí ako autora, ktorý „najhlbšie vyslovil porevolučné sklamanie svojej generácie a ktorý sa práve básnickou tvorbou postupne vymaňoval z osobnej i dobovej depresie k postojom nového vzdoru a novej životnej viery“.[1] Uvedené platí predovšetkým pre Bottovu profilovú tvorbu, ako je známa z jeho bilančnej zbierky Spevy Jána Botto z roku 1880. V nej básnik ponúkol poéziu, ktorú Ľubomír Kováčik v doslove k Bottovmu súbornému básnickému dielu (2006) charakterizoval takto: „Poézia Jána Bottu je syntézou slovenského romantizmu, má rozmer pragmatický i mesianistický. Jeho hrdina je raz chalupkovským junákom a bojovníkom, inokedy jankokráľovským prorokom či vozárovským zúfalcom. Jeho verše sú plné tmy a noci ako Kráľove, ale tma je v nich len preto, aby po nej prišlo svetlo – vzkriesenie – ako v básňach Hodžových. Jeho text je alegorický, ale je to alegória, ktorá nezostáva pri jednoduchom prvoplánovom inotaji, ale prerastá do symbolických, významovo zložitejších rozmerov.“[2] Kováčikova – nateraz posledná, najaktuálnejšia a najpregnantnejšia – literárnohistorická charakteristika Bottovej poézie, na rozdiel od vyššie uvedeného staršieho výkladu Stanislava Šmatláka a ďalších interpretov Bottovej tvorby (Andrej Mráz, Milan Pišút, Cyril Kraus), platí pre celé básnikovo dielo – teda i pre jeho ranú tvorbu z bezprostredne predrevolučného obdobia (1846 – 1847), keď Ján Botto študoval na evanjelickom lýceu v Levoči.
Necelé dve desiatky básní (Hrob, Duma pri Dunaji, K Životu, Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, K Holubici, Oj, borový háj zelený, Svetský víťaz, Pieseň Jánošíkova, Povesť Maginhradu, Piesne slovenské, Povesti slovenské, Vojenské piesne, Z javora ožltlé lístočky padajú, Duma, Duma d. 1. lipňa, Syn minulosti, Tajný šuhaj), ktoré napísal mladý, sotva sedemnásťročný adept poézie a ktoré vysoko oceňovali už jeho súčasníci, ako o tom svedčí hojný realizačný priestor, ktorý mu ponúkli redaktori levočských rukopisných zábavníkov Život, Holubica a Považja (Pavol Dobšinský, Mikuláš Dohnány), pochvalné referencie z kôl Jednoty mládeže slovenskej, zápisy do Pamätníc najlepších prác, ocenenia v literárnej súťaži o najlepšie študentské práce spolku Tatrín i skorý časopisecký debut v Orle tatránskom (báseň Hrob publikovaná 22. januára 1848), totiž vyjadrujú celkom iné nálady, idey a koncepcie ako Bottova porevolučná tvorba. A to dokonca i napriek tomu, že Ján Botto sa vo všeobecnosti chápe ako básnik s pozoruhodne ustálenou „krivkou kvality“ (už Svetozár Hurban Vajanský upozornil, že „u Bottu nebolo žiadnych periód vývinu: on bol hneď s prvou svojou tvorbou dokonalý, zakončený a vyvinutý ako Minerva vyskočený z hlavy Jupiterovej“).[3] Charakter Bottovej poézie zásadným spôsobom ovplyvnila nielen inšpirácia folklórnou poetikou, ale predovšetkým ideové zázemie „novej“ Levoče, Levoče rokov 1844 až 1848, ako ju charakterizoval Oskár Čepan: „bez utiahnutého Hlaváčka, bez opatrného Štúra, bez pragmatizmu, Levoča s Franciscim, Dohnánym a s mesianistickými perspektívami“, ktorá sa nestala „len čírym inkubátorom druhej generačnej vlny slovenského romantizmu“, ale priamo „ohniskom novej diferenciácie názorov na náplň, taktiku a ciele národného hnutia“.[4]
Pri charakteristike predrevolučnej Levoče, ako sa javí z diela svojich odchovancov, Oskár Čepan uvažuje o „novom type romantizmu“, ktorého „povolaným básnikom“ sa stal práve Ján Botto,[5] a to najreprezentatívnejšie a básnicky najprimeranejšie zvlášť vo svojich prvotinách. V nich sa koncentrovane spájajú tendencie, ktoré sú príznačné pre tvorbu levočských básnikov ako celok: na jednej strane transformácia folklórnej slovesnosti, ktorej prostriedkami sa Ján Botto snažil „vyjadriť dobové pocity i kontrastné polohy medzi vidinou a skutočnosťou, protichodnými morálnymi princípmi sveta dobra a zla“,[6] na druhej strane koncept nového hrdinu, „nádejného víťaza nad predmetno-telesným svetom“,[7] ktorého levočskí romantici našli v hrdinovi „hrdinských“ čarovných rozprávok. Bojovného romantického hrdinu, ktorý porazí nepriateľské sily a zabezpečí poriadok (O. Čepan ho interpretuje ako hrdinu asketického, čo úzko zodpovedá jeho výkladu levočského ovzdušia),[8] predstavil Ján Botto najmodelovejšie v básňach Orol, Poklad Tatier a Svetský víťaz. Z hľadiska artikulácie najaktuálnejších romantických ideí predrevolučnej Levoče sú tieto skladby – zvlášť Svetský víťaz, ktorú Oskár Čepan označil priamo za najinštruktívnejšiu báseň levočského prostredia“[9] – kultúrnohistoricky najvýznamnejšími básňami Jána Bottu.
Skladbu Svetský víťaz napísal Ján Botto pravdepodobne v roku 1846, do ktorého je datovaná väčšina jeho prvotín. Na pokračovanie 9. až 24. novembra toho roku ju pod značkou J. Mskí (Janko Maginhradský, ako sa podpisoval v levočských zábavníkoch) uverejnil na stránkach Holubice, ktorá začala vychádzať 13. októbra, a už 16. novembra za ňu získal druhú cenu v súťaži spolku Tatrín o najlepšiu študentskú prácu. Rovnako priaznivá bola i reflexia skladby Bottovými vrstovníkmi. Vo štvrtom čísle Sokola, prílohe k Holubici (1847), o nej vyšla pochvalná recenzia pravdepodobne od Pavla Dobšinského (ako recenzenta ho menovite uvádza iba O. Čepan), ktorý báseň vysoko ocenil, pričom vyzdvihol jej ideový zámer a zinterpretoval jej symboliku. Z charakteru tejto recenzie i ostatných dobových ohlasov na Bottove prvotiny je zrejmé, že súčasníci oceňovali na Bottovej tvorbe najmä spôsob, akým odráža charakter „národného básnictva“, jeho prostriedky obrazotvornosti, alegorickú formu vyjadrovania prostredníctvom rozprávkovo-fantastickej hrdinskej básne i nadšený historický optimizmus. Podstatnú zásluhu na príťažlivosti Bottovej poézie mal práve originálny spôsob transformácie folklórnej poetiky do básnického textu, akým básnik vyjadroval najaktuálnejšie pocity svojej generácie súvisiace s predstavami o Slovensku, slovenskom národe a riešení jeho aktuálnej kultúrno-politickej situácie, ktorú táto generácia v polovici štyridsiatych rokov 19. storočia obrazne reflektovala ako situáciu zakliateho národa.[10] Hoci alegorický obraz Slovenska ako zakliatej krajiny postuloval iný Levočan, Mikuláš Dohnány, v rovnomennej básni prednesenej 26. októbra 1844 a spôsob odklínania slovenského národa prostredníctvom rozprávkového hrdinu – Popolvára – projektoval v úvode k zbierke Slovenské povesti Ján Francisci o rok neskôr, bol to práve Ján Botto, kto vo svojich básňach predstavil revolučného literárneho hrdinu bojujúceho v službách vyššej idey proti nepriateľským silám ako alegorické riešenie národnej situácie.
Projektovanie predrevolučného modelu vyrovnávania sa s nepriaznivou situáciou národa v tvorbe mladých Levočanov odráža istú koncepčnosť: zakliata krajina ako paralela k stavu národa (M. Dohnány) – riešenie v abstraktnom modeli čarovnej rozprávky (J. Francisci) – konkretizácia možného (rozprávkového) hrdinu v literárnom vzore (J. Botto). I v inom zmysle bol Svetský víťaz ako literárna udalosť správne „načasovaný“: ako uvádza Oskár Čepan, práve v roku 1846 „vyvrcholili snahy vytvoriť záväzný model ‚mládenca slovenského‘ ako prototyp romantického subjektu“[11] – v tomto roku Ľudovít Štúr na stránkach Orla tatránskeho kanonizoval ideálne cnosti slovenskej mládeže, Ján Kalinčiak v poviedke Mládenec slovenský zobrazil revolučného aktivistu a podobného „muža činu“ vytvoril i Mikuláš Ferienčík v poviedke Slovenskí ochotníci. Spoločným znakom týchto postáv (či už literárne stvárnených, alebo iba teoreticky postulovaných) bolo sledovanie cieľa, ktorý nie je subjektívny ani objektívny, ale „absolútny, t. j. nekompromisný a riskantný“.[12] A práve takéhoto hrdinu vytvoril Ján Botto v básni Svetský víťaz.
Vzhľadom na pozitívnu dobovú recepciu i aktuálny kultúrnohistorický význam sú zaujímavé ďalšie osudy tejto básne. Podobne ako ostatné prvotiny, ani Svetského víťaza Ján Botto nezaradil do svojich Spevov. Knižne báseň vyšla až v roku 1943, keď ju ako samostatnú tlač s minimálnou úpravou pravopisnej normy publikoval Ján Marták. V doslove k zbierke ju označil za najvýznamnejšiu prvotinu z viacerých neznámych rukopisov z levočských zábavníkov, pričom zdôraznil, že jeho edičným zámerom „nie je len sprístupnenie neznámeho dokumentu slovenskej romantiky, ale predovšetkým estetické a hodnotové hľadisko, nakoľko skladba je skutočným umeleckým dielom, ktoré ani po sto rokoch nestratilo na svojej hodnote“.[13] Ján Marták tiež ako prvý charakterizoval skladbu v intenciách, ktoré sa ďalej viac-menej iba štylisticky varírovali: „dielo úplne abstraktné, ktoré treba chápať tak, že tu vlastne básnikovo mládenecké ‚ja‘ vybojovalo apokalypticky príšerný rozprávkový boj so svetom, na hlavu ho porazilo a stvorilo nový – imaginárny, zmierený s Bohom. Prvky, motívy a celý arzenál ľudovej rozprávky s nadprirodzenými živlami, všetko je tu zažité výlučne symbolicky a organizované podľa mesianisticky veľkej idey o dejinnom určení Slovanstva, ako ho až metafyzicky chápalo toto pokolenie.“[14] Po Martákovom zverejnení sa Svetský víťaz stal súčasťou všetkých nasledujúcich výberov z Bottovej poézie a žiadna reflexia jeho tvorby sa nezaobišla bez jeho – mimoriadne pozitívneho – literárnohistorického hodnotenia (J. Marták, M. Pišút, S. Šmatlák, O. Čepan, C. Kraus, Ľ. Kováčik). Ako však upozornil Oskár Čepan: „Napriek obdivu k detailom literárna kritika vždy od Bottu čakala čosi iné, než bolo to, čo práve robil. Svetský víťaz sa už súčasníkom videl byť nedokončený.“[15] Aká je teda báseň, ktorá v slovenskej literatúre predstavuje temer ojedinelú ukážku všeobecne vrelo prijatého diela tak súčasníkmi, ako aj viacerými generáciami literárnych historikov a v čom spočíva jej zdanlivá „nedokončenosť“?
Svetský víťaz je epická skladba – poéma, ako ju typologizoval Oskár Čepan (ostatní interpreti hovoria jednoducho o básni). Tematizuje boj vyvoleného, očakávaného a prorokovaného hrdinu – mládenca čistého srdca – s nepriateľskými silami, personifikovanými v postavách Tmy a Tajnosti, o prinavrátenie pôvodného, archetypálneho (no možno ho vysvetliť aj ako budúceho, očakávaného a zatiaľ nerealizovaného) poriadku sveta (Ľ. Kováčik v tejto súvislosti hovorí o „naplnení existencie univerza tak, aby v ňom triumfovalo dobro“).[16] Celá skladba je koncipovaná ako prepracovaná štruktúra symbolov, alegórií a mýtov, ktoré navzájom spolu súvisia. Tlmočenie témy prostredníctvom básnických prostriedkov založených na metaforizácii tak zneľahčuje jej jednoznačné identifikovanie (definovanie) a umožňuje viaceré, resp. viacvrstvové interpretácie. Skladba, ako je komponovaná a zamýšľaná, zodpovedá osobitému romantickému prejavu i mysleniu jej tvorcu, ktorý kombinuje prostriedky z inventáru romantickej poézie s prostriedkami folklórnej slovesnosti, pričom výsledkom je text, ktorý napriek dnešnej zdanlivej interpretačnej neprístupnosti bol Bottovým súčasníkom nanajvýš zrozumiteľný. Jednak preto, že bol tvorený aktuálnymi výrazovými a zobrazovacími postupmi romantickej poetiky i folklórnej slovesnosti, ktoré sa v štyridsiatych rokoch 19. storočia považovali za relevantný zdroj a model umeleckej tvorby, jednak preto, že tematizoval dobovo najaktuálnejšie problémy (situácia národa v politickom i štátnom „područí“ iných národov, ktorý svoj stav prijíma letargicky, t. j. paralela k rozprávkovému obrazu zakliatia).
Alegorické stvárnenie témy zásadne determinovalo celkový charakter skladby, jej jednotlivé plány i kompozično-štylistické prostriedky. Najrozsiahlejšia Bottova báseň vôbec, 830 veršov dlhá, má oslabenú dejovú zložku (C. Kraus uvažuje o bezsujetovej skladbe), ktorá sa sústreďuje na opis boja hrdinu s nepriateľskými silami. Hrdina, nepriateľské sily i boj sú koncipované v intenciách čarovnej rozprávky, pričom najväčšiu plochu básne zaberá obraz boja (verše 277 – 775). Ostatné dejové sekvencie – úvodná, kde básnik načrtáva mýtus príchodu očakávaného hrdinu a jeho zrod (verše 3 – 276), ako aj záverečná – oslava hrdinovho činu (verše 776 – 814) – sú rozsahom výrazne redukované. Proporcionalita a povaha stvárnenia jednotlivých dejových zložiek upozorňujú na špecifický autorský zámer Jána Bottu pri koncipovaní tejto skladby, ktorý zodpovedá predrevolučným náladám romantickej Levoče. Je ním dôraz na obraz boja, projektovaného ako definitívne a radikálne riešenie neuspokojivej situácie, v ktorom v dynamických, akčných scénach vyniká protiklad medzi neoblomným hrdinom a jeho protivníkmi hyperbolizovanými do podoby pekelných bytostí („bytostí odchovaných peklom“). Neuspokojivá situácia, projektovaná v súlade s poetikou rozprávky ako počiatočný nedostatok,[17] a jej riešenie, zobrazené rovnako v kóde „hrdinskej“ čarovnej rozprávky, sú alegorickým obrazom aktuálnej kultúrno-historickej situácie národa, ako ho vnímala autorova generácia.
Hoci Ján Botto princípy dobra a zla, ktoré možno odčítať z najvšeobecnejšej a najabstraktnejšej významovej roviny tejto básne, zobrazil prostredníctvom rozprávkových bytostí a s využitím pestrého inventáru rozprávkových toposov, motívov a konvencionalizovaných kompozičných i zobrazovacích postupov, ďalšie paralely s poetikou rozprávky sú skôr zriedkavé. Upozorňuje na to už samotný dôraz na obraz boja, ktorý je v rozprávkach redukovaný rovnako ako ostatné dejové zložky (resp. naň rozprávač nekladie primárny dôraz), a často býva zobrazený konvenčne. V súvislosti s rozprávkou ako kompozično-tematickou i výrazovo-významovou matricou skladby, na ktorú upozorňujú všetky literárnohistorické výklady, je zaujímavé sledovať, ktoré motívy a prostriedky folklórnej rozprávky a akým spôsobom Ján Botto využíva. A keďže uplatnenie folklórnej poetiky patrí ku konštitutívnym zložkám skladby, zasahujúcim všetky jej plány, pozastavím sa najskôr pri nich.
Najnápadnejšie sa prvky rozprávkovej poetiky uplatňujú v troch rovinách: na úrovni makrokompozície je to obraz boja komponovaný ako systém troch triadicky sa stupňujúcich skúšok so stále silnejším a nebezpečnejším protivníkom a s využitím trojakých pomocníkov, v pláne postáv je to charakter hlavnej postavy (Svetský Víťaz), jeho protivníkov (draci, Had Osudu a Dcéry Noci, ktorí sú literárnou transkripciou démonických rozprávkových postáv) a pomocníkov (Tátoš, šabľa, kantár, deväť bielych orlov – literárna transkripcia zvieracích pomocníkov, tentoraz v kóde slovenskej romantickej poézie) a napokon v zobrazení jednotlivých scén, kde básnik využil konvencionalizované prostriedky folklórnej prózy (predovšetkým štandardizované dialógy).
Kým obraz očakávania hrdinu v úvode básne je koncipovaný ako mýtus o vykupiteľovi (mesiášovi), obraz jeho zrodu a iniciácie zodpovedá úvodnej sekvencii čarovnej rozprávky. Funkcia odlúčenia hrdinu od rodičov, ktorého „škaredá Noc“ s „Tajnosťou tmavou“ uvrhli do skál a zakliali, a artikulácia úvodného nedostatku v opise hrôzostrašnej doliny ako alúzia zakliatej krajiny sa na tomto mieste prekrývajú. Rozprávač najskôr charakterizuje úvodnú situáciu epického diania, ktorým je sakrálny priestor Štedrého večera, a očakávanie mládenca – vysloboditeľa, jeho nenaplnený príchod i jeho zrod v ďalšom roku (dôležitú úlohu plní v tejto časti symbol hviezdy, ktorá sa neskôr transformuje do obrazu matky Svetského Víťaza). Až keď pred čitateľom vyrastie obraz „divnosilného junáka“, rozprávač retrospektívne priblíži jeho odlúčenie od rodičov a zakliatie (s retrospektívnymi zložkami ako kompozične náročným prostriedkom sa vo folklórnej rozprávke nestretávame).
Ďalej pokračuje básnik v zhode s folklórnou poetikou: Tátoša získa hrdina prostredníctvom čarovného kantára a tento ako ktorýkoľvek iný čarovný kôň v slovenských rozprávkach pozná osud hrdinu a ponúka mu svoju pomoc: „Dávno čakal na teba svet nový, / dávno čakal silný Svetský Víťaz! / čo si v hustej hore, čiernej tme vyrástol, / čo más slávne cez peklo prekročiť / a šarkanov pozabíjať hrozných, / čo más rukou sveta berlu chytiť! / Nič sa neboj! To ti je súdené; / ja ti budem na pomoci dobrej!“ (s. 34). (Porov. pasáž z rozprávky Popolvár najväčší na svete od Jána Francisciho: „My sme obidvaja jednak opovrhnutí; ale za to, že si opovrhnutí, a že sa braťja s ťeba vismjevajú, sa ňesmúť. – Ti chceš ísť do sveta: – dobre máš. Ja vjem, že sa ťa oťec spíta, čo si žjadaš na cestu: ta že si ti, ak chceš, abi sa ťi dobre vjedlo, ňič inšjeho ňežjadaj, hiba mňa, a ten zrdzavení paloš s padláša. Ňeboj sa ňič, veď ťi mi na dobrej pomoci budeme.“[18])
Rovnako konvencionalizovane je zobrazené aj stretnutie s drakmi, ktorí hrdinu vítajú slovami: „už oddávna tu na teba čakám!“ (s. 35). (Porov. pasáž z Jamriškovej rozprávky Vintalko: „‚Dobre, keď si tu,‘ povie na to drak, ‚budeme sa biť. Lebo ťa už dávno hľadám, kde by som sa bol mohol s tebou stretnúť.‘“[19]) Využitie konvencionalizovaných výrazových prostriedkov rozprávkovej poetiky podporuje celkový fantastický (rozprávkový) kolorit skladby – akoby ju tým vzďaľovalo od významu, ktorý vo svojej dobe pôsobil na recipientov až príliš jednoznačne…
Na rozdiel od poetiky folklórnej rozprávky, ktorá preferuje statické scény, sú všetky obrazy v Svetskom víťazovi výrazne dynamické. Dynamickosť spolu s procesuálnosťou, vizuálnosťou a svetelnosťou (ako funkčnými axiologickými atribútmi Bottovho zobrazenia) sú charakteristickými znakmi tejto skladby: „A tie strigy s rozježenou hlavou / na ohrablách ako na tátošoch / poskakujú v tej hmle plavotmavej / pri kvíkaní kuvika škrekľavom, pri strašidiel a sov hulákaní“ (s. 28).
Rovnako je pre folklórnu rozprávku cudzí podrobný, výrazne hyperbolizovaný obraz nepriateľských bytostí, ako ho v skladbe ponúka Ján Botto: „I vykukne tá potvora tretia, / oj, škaredá, vychovaná peklom, / najmladšia to čiernej Noci dievka. / hlava jej je tá čierna zem suchá / a na nej sú hlasy tŕňa husté – / oči sú jej dve jaskyne tmavé – / nos železný, rozpálený v ohni / a zubiská pod bradou jej trčia, / vybrúsené z ocele tej svetlej, / ruky sú jej dve srnčiny hrubé / a pazúry slonové zubiská“ (s. 45). Preexponovaná fantastika je produktom literárneho prístupu k zobrazeniu postavy a funkčne zodpovedá vyjadreniu odporu, explikácii zla. S rovnakým typom obraznosti sa stretávame aj v ďalších skladbách Jána Bottu z neskorších období (napr. Povesť bez konca), pričom uvedený spôsob zobrazenia je pre tvorbu tohto básnika príznačný.
Literárna adaptácia prostriedkov poetiky folklórnej rozprávky i nápadné využitie výrazne konvencionalizovaných prvkov (zvlášť dialógov medzi hrdinom a pomocníkom i hrdinom a protivníkom), ktoré sú doslovne prevzaté z rozprávok, upozorňuje na to, že viac ako formu čarovných rozprávok sleduje Svetský víťaz jej archetypálne významy i všeobecne platný model „poetického výmyslu“, ktorý je komunikačno-percepčným jadrom rozprávkového žánru.[20] Hoci majú jednotlivé motívy rozprávkový pôvod, súčasne fungujú v priestore mýtickom i symbolickom, čo roztvára interpretačné možnosti básne a odhaľuje Bottov básnický génius. (A to nielen na veľkej ploche skladby, ale aj v celkom minucióznych obrazoch, akým je napr. metaforické vyjadrenie sily v poslednom citovanom verši: „a pochytá medzi ne tie skaly, / hádže do nich fungotaním veľkým, / až zrážajú dolu orlov bielych – / lež čo skala môže proti krídlu“, s. 45-46.)
Bottov postup pri konštruovaní skladby z hľadiska práce s tematickým, kompozičným, štylistickým i lexikálnym inventárom folklórnej prózy, ktorý zároveň funguje i v mýticko-symbolickom a archetypálnom kóde, je v princípe rovnaký, ako uplatnil Samo Bohdan Hroboň v Dcére povesti (1845). A hoci obe skladby sa tematicky, žánrovo i významovo odlišujú, príbuzná metóda „zviaczvýznamňovania“ rozprávkových prvkov, resp. artikulácia viery v dejinné poslanie slovenského národa upozorňuje na mesianistický rozmer tejto skladby, ako ho v Svetskom víťazovi identifikovala literárna historiografia (J. Marták, O. Čepan).
Viazaná forma (srbský desaterac) podmieňuje výrazové, resp. syntakticko-štylistické prostriedky (inverzia, skrátené tvary slov). Expresívnosť výrazu básnik dosahuje neštandardnými výrazovými prostriedkami, básnickým idiolektom, genetívnymi metaforami spájajúcimi protikladné významy a slovosledom: „A tie strigy rozdurené liecu, / ak by chceli tie skaly rozmrviť: – / lež to stíchne razom ako more, / keď naň divé nebúchajú víchry, / a radostné škreky sa rozletia, / bo hviezdička v slzách mútnych tonie – / a hynie nad tou pustatinou, / ak by nikdy nebola bývala“ (s. 28).
Zaujímavé je stvárnenie rozprávača v skladbe, ktorý je ako jediný subjekt básne koncipovaný bez výraznejších inšpirácií folklórnou poetikou, resp. bez spôsobu, akým sa realizuje folklórny rozprávač (ako subjekt sprostredkovania folklórnej tradície) i rozprávač vo vnútri folklórneho textu. Výraznejšie spojenie s oboma týmito „typmi“ rozprávačov evidujeme iba na úrovni jazykovo-štylistických prostriedkov, i to v temer stopovom množstve, napr. v použití ustálených spojení, s akými sa stretávame v literárnych štylizáciách rozprávok, v obraze boja (prirovnanie v druhom a expresívne vyjadrenie pádu useknutých hláv v treťom verši): „A ten víťaz, keď ho plameň švihne, / ak by dostal tisíc chlapov silu (…) hlavy šarkana sa sprplia“ (s. 36). Rozprávač sa v básni realizuje ako vševediaci (teda podobne ako rozprávač v rozprávke), ale jeho funkcie sa zmnožujú, a to vo vzťahu ku komunikátu, ústrednej postave i recipientovi. Rozprávač je tým, kto sprostredkováva príbeh ústrednej postavy, a súčasne v istých dejových sekvenciách splýva s postavou starca-veštca (mudrca), v zlomových akciách (zrod hrdinu, jeho iniciácia, porážka nepriateľov) sa stáva prorocko-božským hlasom, ktorý akoby stál nad „bežným“ rozprávačom – médiom deja, pretože práve on v básni najvýznamnejšie tlmočí mesianistické idey.
Uvedené dosahuje autor prostredníctvom rečníckych otázok, zvolaní, ktoré majú charakter zariekania, a vešteckých pasáží: „Nejdiže sem, bojazlivý chlapče! / Bo ich budeš večne tu poslúchať!“ (s. 28); „Sem sa nezblíž, ty pozemské ucho! (…) Sem sa nezblíž, zaprášená noha! (…) Sem sa nezblíž, zatemnené oko!“ (s. 29); „Ešte zlatú budúcnosť víťaza, / Víťaza to Svetského som zazrel, / keď ju kryla Tajnosť plášťom čiernym, / keď letela v jaskyňu s ňou pustú. / I počul som, keď si Tajnosť temná / potichučku šoptávala o nje“ (s. 39).
Spôsob stvárnenia rozprávača podmieňuje i ostatné plány skladby. Napr. v obraze boja redukuje všetko, čo s bojom priamo nesúvisí, a tak eliminuje časopriestor, dokonca aj v spojovacích motívoch medzi jednotlivými bojmi. Dolina viac ako funkciu epického priestoru plní komunikačno-sprostredkovateľskú funkciu – prírodné reálie vyjadrujú prežívanie/cítenie neprítomného lyrického subjektu: „Oddýchli si, preleteli ďalej, / a zafičí budzogáň podľa nich, / až sa zblysne od bieleho striebra / ako mesiac medzi mrakom hustým (…) I zahučí tá dolina šíra, / i zahučí bôľnotemným hlasom“ (s. 37).
Interpretácie Svetského víťaza, bez ohľadu na to, či akcentujú rozprávkové, alebo archetypálne pozadie, sa sústreďujú na tri zložky skladby: boj, charakter hrdinu a priestor troch dolín. Odlíšenie týchto plánov je však problematické, nakoľko fungujú iba vo vzájomnom prepojení: hrdina je tým, kto z prostredia vyrastá, a súčasne tým, kto prostredníctvom boja zabezpečuje jeho odkliatie. Kým hrdinu je možné charakterizovať v zmysle postavy (ako postavu), doliny nefungujú prednostne v kategórii tradičného epického priestoru: sú síce epickým priestorom boja, no najmä alegorickým obrazom historických vekov, ako ich postulovala romantická filozofia. Motív troch vekov nápadne pripomína Hegelovu filozofiu dejín zobrazenú v modeli slovenskej rozprávky, čomu zodpovedá aj ich motivické stvárnenie.
Základom obrazu dolín je princíp kontrastu, prostriedky asociujúce protikladné vnemy a hodnoty: v prvej tma, škriekajúce príšery, zlovestné prírodné scenérie, v druhej naopak presvetlenosť, usmievajúce sa „slniečko“, „vôňa balzamová“, „hájik javorový“, „vetríček sťa krídla anjela“.
Historické súradnice projektované dobovými predstavami o kultúrno-historickom poslaní národov akcentoval aj dobový výklad priestorových súradníc skladby. Podľa neho prvá dolina predstavovala tajnosť a skrytosť budúcnosti (šuhaj v nej je „víťaz svetov budúcich, tajný a skrytý dosial“), druhá slávu prítomných svetov (v nej je šuhaj „dieťa Slovanstva, nepoznané ešte, ale zobudiť sa majúce čochvíľa“, „víťaz sveta slovanského, zjaviť sa majúci pred svetom v chráme dejín slávnych národov“) a tretia pomníky minulosti slávnych národov.[21]
V súvislosti s úvodnou scenériou – pochmúrnym obrazom prvej doliny – upozornil Oskár Čepan na to, že interpretáciu „tajnosti a skrytosti budúcnosti“, ktorá presahuje tradičnú, očakávanú asociáciu minulosti národa, aká sa čitateľovi vychádzajúcemu z kódu úvodného nedostatku v čarovných rozprávkach ponúka, inštruoval recenzentovi samotný autor. Ak veríme Čepanovej dedukcii, máme pred sebou zaujímavý príklad autorskej inštrukcie smerom k „správnej“ interpretácii básne, ktorá v kontexte svojho historického pôsobenia skutočne splnila význam. Práve literárny obraz zakliatej krajiny ako národnej alegórie projektovaný v trojjedinom „kultúrno-historickom priestore“ troch dolín významne ocenili Bottovi súčasníci, napr. Ján Francisci v liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi, keď napísal: „Hlboké je jeho ponímanie zakliatosti nášho Slovenska (…) a vystavenie obrovské v postavách povestí našich sa zjavujúce.“[22]
Oskár Čepan časopriestorovú inverziu prvej doliny vysvetlil v súvislosti s ideovo-estetickou koncepciou básne, kde má hlboké opodstatnenie: „Jej úlohou je (…) prepodstatniť kategóriu prítomnosti globálnym obrazom ‚negatívnej predmetnosti‘, z ktorej sa rodí aj premožiteľ zla.“[23] V tomto zmysle možno jednotlivé doliny vnímať ako transformáciu kategórie času (tmavá dolina = prítomnosť, slnečná dolina = budúcnosť, mesačná dolina = minulosť), ktoré sa navzájom prelínajú, i protikladných princípov sveta: tmavá dolina je mýtickým priestorom chaosu antropomorfizovaného Nocou a negatívnymi rozprávkovými a poverovými bytosťami, svetlá dolina je svetom dobra (domov veštca – proroka) a tretia je reflexiou minulosti a veštbou budúcnosti (slovenského národa).[24] Až v poslednej doline sa pomyselný (zdanlivo rozprávkový) priestor nepriamo konkretizuje geograficky (v prirovnaní): „Tá je ľadom obhradená lesklým / ako čelá v modrom nebi Tatry“ (s. 31).
Bottov Svetský Víťaz je navonok koncipovaný ako typický romantický hrdina v štylizačnom geste rozprávkového víťaza: je to „šuhaj jasokrásny, / jasokrásny s rozpálenou tvárou, / ak by sa bol zorami umýval, / vlasy sú mu zatemnené zlato, / očká sú mu hromové oblaky“ (s. 32-33). Jeho vzhľad i charakterové vlastnosti sú zobrazené v konfrontácii s protivníkom: „I zastal si – ako silný dubec / a strašidlá kryjú sa zľaknuté / so strigami, s Nocou v diery tmavé, / v diery čierne horúceho pekla. / A mátohy v kolomaži čiernej / pred jeho sa váľajú nohami“ (s. 33). Podoby (funkcie) Svetského Víťaza však v skladbe nie sú natoľko jednoznačné. Naopak, podobne ako rozprávač, akoby sa „zmnožovali“, nadobúdajú viaceré štylisticko-syntaktické i sujetovo-kompozičné funkcie: štylizačnú do podoby romantického víťaza, vykupiteľsko-mesianistickú, demiurgovskú.
Oskár Čepan hodnotí ako významovo najzaťaženejšiu popolvárovskú podobu hrdinu,[25] ktorú však možno akceptovať iba v najvšeobecnejšom význame zosobňujúcom základnú mýtickú funkciu odklínania zakliatej krajiny. Iným ako hrdinsko-vysloboditeľským rozmerom sa totiž Bottov Svetský Víťaz klasickému konceptu popolvárovského hrdinu nepribližuje. Predovšetkým mu chýbajú základné atribúty tohto hrdinu: marginálne sociálne a rodinné postavenie (najmladší brat), v ktorého sily nikto nedôveruje a na ktorého sa nazerá ako na hlupáka a neschopného jedinca. No práve tieto atribúty sú pre alegorický obraz Slovenska ako zakliatej krajiny a jej vykupiteľa – Popolvára dôležité, nakoľko korešpondujú s dejinným situovaním v kontexte iných európskych (zvlášť germánskych) národov a predstavou jej dejinného riešenia (malý slovenský národ v autoštylizácii najmladšieho, hlúpeho brata veľkých národov sa podobne ako rozprávkový Popolvár stane „najväčším na svete“). Tento významný atribút Bottovmu hrdinovi chýba. Podobne ako pri výklade dolín, aj tu sa ukazuje, že mechanické uplatnenie zákonitostí rozprávkovej poetiky, ktoré sa čitateľovi ponúka ako jednoduchý a racionálny interpretačný kľúč, nemusí viesť k správnym záverom.
Ak sa vrátime na začiatok skladby k zrodu hrdinu, vidíme, že jeho úvodná situácia sa od popolvárovskej zásadne líši: Svetský Víťaz nie je postavou, ktorá by v tradičnom obraze popolvárovského hrdinu bola sociálne marginalizovaná, resp. nie je ako takáto postava explicitne zobrazený, ani z textu nemožno dedukovať čokoľvek, čo by tento obraz asociovalo. Naopak, je projektovaný ako dieťa rodičov, ktorým sa Noc i Tajnosť cítia byť ohrozené, preto ho uvrhnú do zakliatia, a dokonca – čo je zvlášť dôležité – Bottov Svetský Víťaz si čarovných pomocníkov (kantár a šabľu) prináša zo zakliatia pravdepodobne ako dar od Tajnosti: „I pozerá na to Tajnosť tmavá, / i zašepce ustrašená temne, / zašepce jej tajnosti dieťa. – / keď tie hlasy v čierne uši vlietli, / preleteli krížom dušu čiernu, / i zatriasol Fras nečistou dušou: / vtom uvrhla dieťa v tvrdé skaly, / ukrútila do oblakov hustých / a zakliala tuhými kliatbami, / zakliala ho do sna večitého. / Vrhla k nemu šabľu sveta ostrú, / vrhla k nemu divný zlatý kantár, / by nebolo po ňom znaku, slychu“ (s. 33-34). Domnievam sa, že pre interpretáciu skladby sú práve tieto verše mimoriadne závažné. Nielen pre nápadnú disproporciu medzi tým, ako vzťah hrdinu a čarovných pomocníkov literárne stvárňuje Ján Botto a ako sa tradične realizuje v rozprávkach, kde si hrdina personálnych i predmetných pomocníkov musí zaslúžiť (čo zvyčajne tvorí samostatný dejový sled), ale predovšetkým pre interpretáciu tejto postavy, a tým aj pre celkové vyznenie básne. Ak má hrdina od počiatku (od svojho zrodu) k dispozícii čarovné prostriedky, pomocou ktorých premôže temné sily (preto ich nemusí získavať – tento rozprávkový motív sa stáva v skladbe redundantným), posilňuje to nielen konotácie jeho vykupiteľskej predurčenosti, ale predovšetkým to pre hrdinu znamená explikáciu jeho síl a možností, ktoré nie sú len potenciou či očakávaním.
V Bottovom hrdinovi môžeme vidieť nielen obraz vysloboditeľa národa, ako sa tradične vykladá, a teda stelesnenie idey romantického individuálneho činu, podľa Stanislava Šmatláka „štúrovsky zdisciplinovaného, to znamená nadosobne zameraného“,[26] ale priamo personifikáciu slovenského národa. Boj hrdinu, ktorý je obsahom skladby, potom možno prečítať aj ako boj národa za svoju slobodu – a to, vo svetle koncepcie Bottovho hrdinu, nie národa, ktorý získa prostriedky na svoje oslobodenie, ale má ich od počiatku („vo vienku“), len čaká na svoje (a ich) zaktivizovanie. Individuálneho vysloboditeľa nahrádza v tomto koncepte „zidealizované indivíduum Slovenska“, ktoré podľa Oskára Čepana stelesňuje Svetský Víťaz[27] – národ, ktorý je schopný vybojovať za svoju slobodu nadľudský zápas. (A nie iba jeden. Rozprávkové stupňovanie skúšok možno totiž vnímať ako hyperbolizáciu akýchkoľvek prekážok, ktoré zdolá ten, kto sa konečne preberie z dlhotrvajúcej letargie.) V tomto zmysle je potom logické, že jadrom skladby, rozsahovo najširšou epickou pasážou je práve obraz tohto boja, aj to, prečo je záver básne práve taký – zdanlivo „nedokončený“ –, aký je. Pretože to, čo si s vybojovanou slobodou urobí národ, už je – rozprávačskou formulkou – „celkom iný príbeh“. Na druhej strane to, čo v skladbe literárna historiografia hodnotila ako jej nedokončenosť, nie je nič iné ako otvorený historický model, ktorý mladý Ján Botto v básni Svetský víťaz projektuje, pričom otvorenosť tohto modelu možno vnímať aj ako istú formu opatrnosti vo vzťahu k budúcnosti, ktorá v dobových politicko-nacionálnych konceptoch predstavuje opozíciu voči štúrovsko-hurbanovskému historickému optimizmu.
Oskár Čepan, ktorý skladbu zinterpretoval na základe štruktúry protikladov zakliatie – odkliatie, boj – víťazstvo, splnenie úlohy – nová úloha, konštatoval, že v závere stojí pred hrdinom najťažšia úloha – rozlúštenie tajomstva národného osudu. Ak však báseň interpretujeme v zmysle „kolektívneho“ hrdinu – ako príbeh z národnej letargie prebudeného národa, ktorý si vybojováva vlastnú slobodu, teda akúsi exaltovanú optimistickú víziu nastávajúcich revolučných udalostí, v jej závere nemusíme vidieť nastolenie novej (v logike rozprávkovej poetiky najťažšej) skúšky, nakoľko zmyslom básne je vyjadrenie prebudenia, aktivizácie národa a jeho revolučného – sebaoslobodzujúceho – činu, nie to, čo bude nasledovať po ňom. V tomto zmysle artikuluje Bottov Svetský víťaz viac ako iba dobový motív zakliatej krajiny a jej osloboditeľa. Vyjadruje totiž generačné pocity bezprostredne predrevolučného obdobia mladého básnika, ktorý verí v aktivizáciu a revolučný čin svojho národa, a to národa „od vienka“ uspôsobeného na uskutočnenie takéhoto činu.
Ak literárna historiografia skonštatovala, že záver skladby je koncipovaný v duchu poetiky čarovnej rozprávky a eschatologického mýtu,[28] kde univerzálne sa spája s národným, uvedené možno vztiahnuť na celú skladbu. Ak hrdinu básne interpretujeme ako „kolektívnu“ postavu (národ), potom je národné v skladbe od začiatku imanentne (a nevyhnutne) prítomné. Práve v ňom sa totiž naplňuje to, čo Ján Marták nazval „uvedomelou, teleologickou symbolikou s vopred určeným cieľom“[29] či Čepanom identifikovaný koncept negatívnej predmetnosti, z ktorej sa rodí premožiteľ zla, ako to napokon vyjadril sám autor v motte k básni: „Vo tme si vyrástol, / cez peklo si prekročil / a pri tom slniečku / berlou sveta si zatočil, / ty veliký Víťaz Sveta!“ (s. 27).
Živelnú a prorockú vieru v možnosť projektovať šťastnú budúcnosť prostredníctvom rozprávkových obrazov, motívov a princípov v Bottových básnických prvotinách, zvlášť v skladbe Svetský víťaz, nazvali literárni historici „zajatím do krážov alegorického básnenia“.[30] Na druhej strane uznali, že básnickú metódu alegorického zobrazovania priviedol Ján Botto k najväčšej dokonalosti,[31] a jednohlasne skonštatovali, že „už v prvotinách je výrazná špecificky ‚bottovská tónina‘, svojrázny prejav a svojrázny spôsob zobrazenia“,[32] ktoré vysoko hodnotili ako konštitutívne kvality poézie Jána Bottu.
Skladba Svetský víťaz sa literárnohistoricky „zviditeľnila“ až takmer sto rokov po jej napísaní. Napriek tomu predstavuje v slovenskej literatúre dielo, ktoré bolo mimoriadne pozitívne prijaté a hodnotené súčasníkmi i niekoľkými generáciami literárnych historikov, čo samo osebe potvrdzuje jeho kvality. Hoci práve pre svoju komplikovanú obraznosť pravdepodobne nedosiahne obľúbenosť iných všeobecne známych a čitateľsky nepomerne ústretovejších Bottových básní, k akým patrí napr. Žltá ľalia, je významným literárnym svedectvom entuziazmu mladého básnika, spod ktorého presvitajú kontúry jedinečnej historickej epochy.
JANA PÁCALOVÁ (PIROŠČÁKOVÁ)
Vydania
Holubica 1846, 1. zväzok 3. čísla, s. 34; 2. zväzok 3. čísla, s. 43-45; 1. zväzok 4. čísla, s. 54-56; 2. zväzok 4. čísla, s. 57-62; 1. zväzok 5. čísla, s. 70-72.
BOTTO, Ján: Svetskí Víťaz. Martin : Matica slovenská, 1943.
Ako súčasť výberu z diela:
BOTTO, Ján: Súborné dielo. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955, s. 109-135.
BOTTO, Ján: Poézia. Bratislava : Tatran, 1975, s. 49-72.
BOTTO, Ján: Básnické dielo. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006, s. 27-51.
Pramene
BOTTO, Ján: Básnické dielo. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006.
DOBŠINSKÝ, Pavol: Prostonárodné slovenské povesti. Zv. 1. Bratislava : SVKL, 1958.
RIMAUSKÍ, Janko: Slovenskje povesťi. Levoča : Wertmüller a sin, 1845.
Literatúra
ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina. In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 2, s. 89-106.
ČEPAN, Oskár: Romantický „duch“ a Levoča. In: Literárny archív 12/75. Martin : Matica slovenská, 1976, s. 15-28.
ČEPAN, Oskár: Vizionár praxe Mikuláš Dohnány. In: Slovenská literatúra, roč. 38, 1991, č. 1, s. 1-20.
ELIÁŠ, Michal: Listy Jána Francisciho I. Martin : Matica slovenská, 1992.
KOVÁČIK, Ľubomír: Básnik prvého sna. In: BOTTO, Ján: Básnické dielo. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006, s. 617-632.
KRAUS, Cyril: Poézia Jána Bottu. Bratislava : Tatran, 1981.
MARČOK, Viliam: O ľudovej próze. Bratislava : Mladé letá, 1972.
MARTÁK, Ján: Ján Botto. In: Ján Botto. Súborné dielo. Bratislava : SVKL, 1955, s. 7-83.
MARTÁK, Ján: Redaktorove poznámky. In: BOTTO, Ján: Svetskí Víťaz. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1943, s. 31-35.
MOCNÁ, Dagmar – PETERKA, Josef: Encyklopedie literárních žánrů. Praha – Litomyšl : Paseka, 2004.
PROPP, Vladimir Jakovlevič: Morfológia rozprávky. In: Morfológia rozprávky a jiné studie. Jinočany: H & H, 1999.
ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : LIC, 2001.
ŠMATLÁK, Stanislav: Poznámky k vývinu slovenskej epickej poézie V. In: Litteraria II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 5-47.
VAJANSKÝ, Svetozár Hurban: Literatúra a národ. Bratislava : Tatran, 1989.
[1] ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : LIC, 2001, s. 127.
[2] KOVÁČIK, Ľubomír: Básnik prvého sna. In: BOTTO, Ján: Básnické dielo. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006, s. 632.
[3] VAJANSKÝ, Svetozár Hurban: Literatúra a národ. Bratislava : Tatran, 1989, s. 78.
[4] ČEPAN, Oskár: Romantický „duch“ a Levoča. In: Literárny archív 12/75. Martin : Matica slovenská, 1976, s. 18.
[5] ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina. In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 2, s. 89.
[6] KRAUS, Cyril: Poézia Jána Bottu. Bratislava : Tatran, 1981, s. 26.
[7] ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina, c. d., s. 93.
[8] Pozri ČEPAN, Oskár: Romantický „duch“ a Levoča, c. d., s. 15-28; Bottov asketický hrdina, c. d., s. 89-106; Vizionár praxe Mikuláš Dohnány. In: Slovenská literatúra, roč. 38, 1991, č. 1, s. 1-20.
[9] ČEPAN, Oskár: Romantický „duch“ a Levoča, c. d., s. 26.
[10] Pozri ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina, c. d., s. 89-106.
[11] Tamže, s. 92.
[12] Tamže, s. 92.
[13] Tamže.
[14] MARTÁK, Ján: Redaktorove poznámky. In: BOTTO, Ján: Svetskí Víťaz. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1943, s. 31.
[15] ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina, c. d., s. 99.
[16] Tamže, s. 32.
[17] ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina, c. d., s. 99.
[18] KOVÁČIK, Ľ., c. d., s. 618.
[19] Pozri PROPP, Vladimir Jakovlevič: Morfológia rozprávky. In: Morfológia rozprávky a jiné studie. Jinočany: H & H, 1999, s. 11-128.
[20] RIMAUSKÍ, Janko: Popelvár največí na sveťe. In: Slovenskje povesťi. Levoča : Wertmüller a sin, 1845, s. 3.
[21] Podľa MARTÁK, Ján: Ján Botto. In: Ján Botto. Súborné dielo. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955, s. 31-32.
[22] ELIÁŠ, Michal: Listy Jána Francisciho I. Martin : Matica slovenská, 1992, s. 136.
[23] ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina, c. d., s. 96.
[24] Tamže.
[25] Pozri KOVÁČIK, Ľ., c. d., s. 618.
[26] ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina, c. d., s. 101.
[27] ŠMATLÁK, Stanislav: Poznámky k vývinu slovenskej epickej poézie V. In: Litteraria II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 26.
[28] ČEPAN, Oskár: Bottov asketický hrdina, c. d., s. 93.
[29] KOVÁČIK, Ľ., c. d., s. 620.
[30] MARTÁK, Ján: Redaktorove poznámky, c. d., s. 32-33.
[31] ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : LIC, 2001, s. 127.
[32] ŠMATLÁK, Stanislav: Poznámky k vývinu slovenskej epickej poézie V., c. d., s. 18.