SVADOBNÁ CESTA

STACHO, Ján (1936 – 1995)

básnická zbierka, 1961

Ako člen skupiny konkretistov, ktorí vyjadrovali odpor k frázam schematickej lyriky päťdesiatych rokov, sa J. Stacho spoliehal na výnimočnú predstavivosť. Špecifický zmysel svojej „konkrétnosti“ vyložil až po knižnom vystúpení: dovtedajšia básnická oslava ženy sformulovávala výsledok vnímania do hotových všeobecných pojmov. Naproti tomu Stacho chcel dostať do obrazu viacero zmyslových impulzov, z ktorých si každý čitateľ po svojom vyvodí osobitý sled predstáv.

Svadobná cesta znamená pre autora skúšky básnických techník a zároveň prináša polohy, s akými sa uňho viac nestretneme. Verše sa neboja odviazať do významovo neurčitých pasáží, ale vzápätí sa vracajú do spomienkových epizód z detských čias a dospievania, a práve tie sa z ďalších diel postupne vytrácajú. V Stachovej tvorbe zohráva dôležitú úlohu vznešená štylizácia básnika, ktorý sa napĺňa nadprirodzeným, ľudské možnosti presahujúcim poslaním. V rozsiahlom historicko-autobiografickom pásme Soľ do zmyslov sa prikláňa k „žobrači“. Tak J. Stacho, inšpirovaný Plebejskou košeľou (1952) Vojtecha Mihálika, nazýva ľudí žijúcich v tvrdej robote a biede. Nepreberá celkom snahu hovoriť za plebejcov, vo svojom chudobnom pôvode skôr hľadá zdroje aristokratickej básnickej reči. K úsiliam konkretistov patril návrat k prameňu detstva. Básnik je v ňom dôsledný až natoľko, že sa pokúša predstaviť si vlastnú existenciu pred počatím, keď ešte len: „Otec túžil do matkiných vlasov… A ja som bol vápnom, ktoré mlčí.“ Načieranie do osobnej pamäti pokračuje „obrázkami“ z dôverne známeho prostredia. V sonete S medom na jazyku a mama sa ozve priam fyzicky boľavá mamina spomienka na otca podaná priezračnou definíciou: „Slza je včela s čírou lampičkou.“ Vízia V modrom svetle blesku zasa žartovne prirovnáva uhlík v dedovej dlani k žmurkaniu ospalej mačky. Stachove nostalgické i vecné evokácie domova sa zapĺňajú množstvom dedinských reálií ako ovečka, oska, džbán. Na druhej strane, čoraz viac sa začína presadzovať fantazijný, od znakov ľudských príbytkov odpútaný priestor so zveličenými zmyslovými javmi a efektmi, zvlášť v nadnesenej erotickej „scéne“ s názvom Kúpanie.

Štýlovú rôznorodosť prvej časti zbierky dopĺňajú Poznámky z obchodného domu, pretože civilným tónom a uvoľnenou dĺžkou veršov majú blízko k próze. Emancipované „ja“ vypovedá jednoduchším výrazom, aby prepojilo cestu za nákupmi do výškovej budovy a milenecký príbeh s vidinou vzlietnutia. Stacho nechá vyniknúť osviežujúce účinky modernej rekvizity, keď spomenie „tri vlasy z účesu opálenej blondíny“ namiesto rozprávkových, patriacich dedovi vševedovi. Bezstarostnou atmosférou sa zapája do hedonizmu mladých ľudí, ktorí sa začiatkom šesťdesiatych rokov dištancovali od stereotypného, „šedého“ životného štýlu.

Sériou básní o Marion sa začína autorova sústredená obnova ľúbostnej poézie. Partnerka zaľúbeného nemá post nedosiahnuteľnej mytologickej bohyne či kráľovnej ako v sladkovičovsko-kostrovskej tradícii. Ostáva síce v pozícii ideálu, ale pôsobí hmatateľnejšie, aj keď neobyčajne. Pokožka jej tváre sa dáva do súvislosti s pomarančovou kôrou a obe sa prelínajú s mesačným splnom, čím hmatová, čuchová a zraková charakteristika zastiera priame vyznanie citu. Stacho svoju povestnú vypätú erotiku zobrazuje vlastne veľmi diskrétne. Albou Svitanie nad mestom sa jeho príhovor obracia k tej, s ktorou prebdel noc, s nehou a ľútosťou. Priznaním podielu viny na strate jej nevinnosti sa približuje k menej osobne motivovanej Balade čerešňových kvetov (Božské uzly, 1929) Jána Smreka.

Nóvum v spracovaní odvekej témy završuje druhá časť zbierky – Čítanie z prachu. Nápadne pôsobí už cyklickou kompozičnou zomknutosťou textov, obsahujúcich po päť viazaných štvorverší v náročnej forme alexandrínu s daktylotrochejským metrom. Stretá sa v nich príroda predstavená motívmi „makovice“, prípadne „korienka zelín“ s pomenovaniami neživých, doslova trblietavých materiálov žuly alebo porcelánu. Názov cyklu prezrádza odkaz na novozákonný príbeh o Ježišovi, ktorý píše čosi do prachu skôr, ako odpustí hriechy cudzoložnici. Telesná láska sa tu očisťuje, ba posväcuje schopnosťou človeka plodiť, zanechávať potomstvo. Hladké plynutie verša je len zdanlivé, jeho tradicionalistická atmosféra sa rozrýva vpádmi banálne všedných situácií a óda Krv neobchádza prostriedky krášlenia ako rúž a nalakované nechty. Zvýrazňuje sa, že mozaiková kompozícia plná poetizmov, silno napojená na tradície, pripomína popartovú koláž reprodukcií starého umenia a predmetov masovej spotreby. J. Stachovi však nejde o kritiku lesklého vonkajšku a neraz vnútornej prázdnoty civilizácie, ale najmä o odhodlanie prekonať obyčajnosť, pridať ďalšie podnety do „skladačkovej“ pestrosti svojej tvorby.

Debutová knižka, ktorú Ján Šimonovič nazval „výlučnou“, sa spomedzi ostatných autorových zbierok vymyká záujmom o časovo módne záležitosti. Celú tretiu časť zaberá sociálno-utopická poéma S nohami na zemi, nespaví, dvíhame hlavu k lune, venovaná Gagarinovmu letu do kozmu, avšak miestami ľahko preberajúca prvky poetiky J. Ondruša. Technický pokrok z nej vychádza v pozitívnom svetle, veď utvrdzuje víťazstvo „červenej luny“ komunizmu. Sympatia k mocenskej ideológii znamenala pre Stachu krátkodobú epizódu. Z druhého vydania Svadobnej cesty (1984), a ešte dávno predtým z výberu Čítanie z prachu (1970), vylúčil transparentnú politickú tézu. Naopak, obohacujúco tam zaradil časopisecké ukážky z obdobia začiatkov, napríklad „marionské“ variácie doplnil do jedného zo svojich cyklov. Do Rozprávania pre Marion o minulej láske akoby ukryl nesplnené sny o manželskej idyle. Napokon Elégia prostredníctvom oslovovania Marion začína konkretistickú symboliku „vápna“ viazať s vášnivo rozpaľujúcim, očistným a niekedy bolestným účinkom ľúbostného vzťahu.

Básne sú nasýtené pomenovaniami farieb, chutí či vôní, čo robí z J. Stachu rimbaudovského vizionára schopného hlboko vnútorne vnímať. Lenže zmyslovo konkrétne metafory prechádzajú do abstraktnejších obrazov, v ktorých nejde o prvotné vnemy, ale o subtílne vystihnutie celkovej nálady: „Bude nám telesne a zažato.“ Stachova synestézia pritom nepôsobí ako zámerne vymýšľaná, spontánne prepína aspekty jediného zážitku, akoby presviedčala, že ak sme kedysi vnímali rôzne pocity spolu, nedajú sa od seba oddeliť ani pri spomínaní. Preto zimný chlad ihneď navodí vonnú asociáciu ihličia, „pryskyrične chladného vzduchu“. Jeden z najvýraznejších prínosov básnika spočíva v „chemizácii“ výrazu duše. Útočiac na sentiment, dokáže vystihnúť zložité pochody psychiky názvami ničivo-očistných látok, zvlášť horľavej síry a kraskovského fosforu signalizujúceho rozpad. Pri ranom Stachovi sa zdôrazňovala „konkrétnosť“ s inšpiráciou v poetistickej „škole modernej vnímavosti“ a jeho prvá zbierka naozaj nepriamo súvisí s dobovým návratom mnohých umelcov Európy i zámoria k javovej situácii „tu“ a „teraz“ (popart, poézia všedného dňa). Popri tom si autor so sklonom ku krajnostiam zachoval métu nadčasového básnictva, takže aj najvšednejšie výjavy prevádza do zduchovneného odkazu plodiť, tvoriť, búriť sa proti pominuteľnosti. Vždy ho fascinoval fenomén okrúhlosti, mýtický moment tesne po dozretí plodu, rodenie sa života a v prenesenom zmysle zrod slova. Vystihoval to pôvodný názov debutu – eď budú marhule pukať, ktorý bol však zamietnutý pre údajnú nemravnosť.

V horúcich diskusiách o potrebe nových podôb literatúry J. Stacho prekvapil nielen odvážnou obraznosťou „erotického dotyku so skutočnosťou“ (M. Hamada) a „dynamickej expresivity slovies, v akej u nás nemá obdoby“ (M. Gáfrik), ale aj bravúrou sonetových a štvorveršových foriem bez presahov – tým, že „vie urobiť voľný verš i dobrý sonet“ (V. Kovalčík). Básnika lákali aj rozprávačské možnosti voľného verša s nadšenými zvolaniami pri citových záchvevoch. Tradičnejším zvukovo bohatým rýmom dal rovnako precíznu podobu ako oživujúco nepresným, teda dekanonizovaným, príznačným pre celú jeho generáciu (durmany / ubrániť). Pravda, objavila sa i výčitka „poetickej konvenčnosti“ (J. Šotola), a to pre odvahu nechať zažiariť klišé v novom kontexte. J. Stacho vytvoril nápadne exkluzívny štýl s množstvom príznakov básnickosti a so záľubou v neobvyklom zvuku slov. Početní napodobňovatelia si z neho boli schopní osvojiť len „svietivé slovká“, nie stachovský radostný objav podobností medzi drobnými predmetmi alebo odhodlanie zintímniť si nebeské telesá na súčasti útulného domáceho bydliska: „súhvezdia vhodne pozmením tak, / ako keď v sobotu poobede upratujeme / zabudnutý dvor.“

Už nikdy Stachovo zázračno nezahrnie potešenie z malého dôverného detailu v zábere na každodennú pohodu, aké prezrádza gesto „pohladkať žoržet na manželkiných pleciach“. Miniatúrny obrazový rozmer sčasti ustúpi veľkolepému a monumentálnemu. Hneď v debute sa však prihlásil básnikov bezprostredne pôsobiaci, akoby živý hlas, ktorého naliehavosť je v kontraste so zašifrovaným obsahom toho, o čom sa hovorí. Nástup J. Stachu obohatil slovenskú literatúru a básnictvo vôbec prudkým obrazotvorným talentom usmerňovaným pedantnosťou úzkostlivého tvorcu. Určité slovné spojenia sa uňho vracajú viacnásobne opracované, kým nedosiahnu želaný „kryštál“ tvaru. Jemným rukopisom podobným tepaniu vzniká dojem sveta pevných obrysov, a pritom oslnivého, nezakrývajúceho príjemnú ani nebezpečnú intenzitu vášní.

Vydania

Svadobná cesta. Bratislava, 1961; 1970 (In: Čítanie z prachu); 1977 (In: Básne); 1984; 1986 (In: Marion); 2001.

Literatúra

GÁFRIK, M.: Básnik dynamických zmyslov. In: Slovenské pohľady, roč. 78, 1962, č. 4, s. 110–112.

HAJKO, D.: Ján Stacho. Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia. Bratislava, 1998.

HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 115–119.

HEVIER, D.: Dorozumenie v jednej reči. Bratislava, 1988, s. 57–66.

KOCHOL, V.: Literárne reflexie. Bratislava, 1979, s. 289–305.

KOVALČÍK, V.: Nad zbierkou básní Jána Stachu: „Svadobná cesta“. In: Ľud, roč. 15, 10. 2. 1962, s. 17–18.

LITVÁK, J.: Doslov. In: STACHO, J.: Svadobná cesta. Bratislava, 2001, s. 116–117.

MARČOK, V.: Analyzujúca metafora mladej slovenskej poézie. In: Mladá tvorba, roč. 9, 1964, č. 10, s. 30–32.

MATEJOV, F.: Básnické iniciatívy 1956 – 1965. In: Slovenské pohľady, roč. 104, 1988, č. 5, s. 39–50.

MATEJOV, F.: Ján Stacho. In: Čítame slovenskú literatúru II (1956 – 1969). Bratislava, 1997, s. 105.

MIKULA, V.: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava, 1987, s. 69–83.

MIKULA, V.: Ján Stacho. In: Portréty slovenských spisovateľov 2. Bratislava, 2000, s. 96–105.

STRÁŽAY, Š.: Doslov. In: STACHO, J.: Marion. Bratislava, 1986, s. 245–247.

; ŠABÍK, V.: Doslov. In: STACHO, J.: Básne. Bratislava, 1977, s. 283–294.

ŠIMONOVIČ, J.: Čo súvisí so Svadobnou cestou (Problémy súčasnej slovenskej poézie). In: Mladá tvorba, roč. 7, 1962, č. 8–9, s. 28–29.

ŠIMONOVIČ, J.: Doslov. In: STACHO, J.: Svadobná cesta. Bratislava, 1984, s. 121–125.

ŠOTOLA, J.: Kríza a nekríza. In: Slovenské pohľady, roč. 78, 1962, č. 7, s. 130–131.

TURČÁNY, V.: Nástup mladej básnickej generácie na konci päťdesiatych a na začiatku šesťdesiatych rokov. In: Slovenská literatúra, roč. 22, 1975, č. 6, s. 489–515.

VANOVIČ, J.: Antidialógy. Bratislava, 1968, s. 287–303.

ZAMBOR, J.: Interpretácia básne Jána Stacha Svadobná cesta (K básnikovmu nedožitému životnému výročiu). In: Romboid, roč. 41, 2006, č. 9, s. 9–17.

Autorka hesla

Andrea Bokníková-Tóthová (Bokníková)