SÚKROMNÉ HODINY SMÚTKU

GROCH, Erik (1957)

básnická zbierka, 1989

Zbierku tvorí súbor štyroch básnických cyklov širšieho časového rozpätia (1972 – 1986) s hlavným tvorivým záberom v rokoch 1978 – 1982. Groch, aktívny ako autor disentu, vstupuje do oficiálnej literatúry oneskorene a zaraďuje sa do vplyvnej generácie (J. Urban, I. Kolenič, T. Lehenová, V. Klimáček), ktorá od polovice osemdesiatych rokov zásadne mení charakter slovenskej poézie.

Grochove pointované básne spája postoj čistej duše, ktorej je všetko čisté. Východiskom je detsky zjednodušujúce nazeranie, výsledkom vyjadrená prostota a jednoduchosť. Naivita nie je privieraním očí a redukciou vonkajšieho sveta, ale túžbou po priamosti, morálke, čo obstojí pred všetkými skúškami a najmä pred hodnotením samého seba. Diferencované poznanie komplexnosti, prezrádzajúce skúsenosť, sa formuje ako pozadie, s ktorým sa vedie zápas o dokazovanie, že spoločnosť si svojou hrou na riadenie a vyspelosť nezaslúži svoje sebavedomé postavenie. Práve naopak, je nedokonalá a ľuďom škodí viac, ako je prípustné. Grochovou reakciou je neútočné ironizovanie „bez schopnosti smerovať von“ (M. Reisel) a prezentácia čistých hodnôt nepriamo odhaľuje povrchnosť a pokrivenosť zotrvačnosti ľudského myslenia a konania.

Básne sú sprevádzané univerzálnym pacifizmom a nekonformnosťou, vyhľadávaním spoločenstva s čistými a úprimnými, ktorých nachádza rovnako u lások a priateľov, ako aj v rastlinnom a zvieracom svete: „Groch sa vie vteliť do dieťaťa i starca, do černocha i feťáka, do ženy i holubice. So všetkým ho spája ‚chvenie‘ – smútok, strach, tragický pocit človeka“ (C. Gomba). Detský princíp nie je štylizovaným dovolávaním sa uplynutého detstva, ale uplatňuje sa priamo ako norma s rovnakými právami pre všetky žijúce bytosti – ľudí, vtáky, králiky, psy, trávu či kvety: „Vták sa pokúsil / vzlietnuť / a zdvihol / ľavé krídlo / a potom / pravé krídlo / a natiahol / krk / a trošičku, tro- / šičku // poskočil. // Ihneď sme sa / spriatelili.“ Hoci má časť básní hodnotový akcent a naliehavosť je frekventovaným dramatizujúcim prostriedkom, hodnotenie nie je tým, čo Grocha skutočne motivuje. Voľnosť sa uznáva nielen ako ľudská cnosť, ale aj ako umelecká zásada. Básne osobnej výpovede a sebadefinície striedajú vyznania tým, čo sú pre autora dôležití, ktorých si cení, pretože v náročnom porovnávaní obstáli. Knihu dotvárajú básne o malých milých veciach alebo o veciach, ktoré milé nie sú, ale stačí málo, aby sa takými stali – krása púpav, mentolové cukríky, dotyk Lenky či obyčajný spiaci človek: „vo vlaku je svetlo / a predo mnou spí naozajstný ružový mäsiar / a je dobrý ako to dieťa, ktoré je dobré, / pretože spí, pretože je dobré, pretože je / dieťa.“

Grochova poézia je záznamom uvedomovania si života, zážitok býva prvým impulzom, ktorý sa následne poeticky rozvinie do básne, plniac dve úlohy; na jednej strane sa podáva vysvetlenie (pozícia reflexie, skúsenosti), na druhej strane sa esteticky pôsobí. Kľúčovým bodom ostáva introspekcia a neustále sledovanie, ako sa to, čo vnímam, týka mňa. „Musím / zostať bosý, aby som cítil, že ešte / kráčam“, povzbudzuje sa pri rozhodovaní subjekt, pretože už cíti, že sa mení. A hoci je zmena prirodzená, stanovená norma nestráca platnosť; jej uplatnenie prináša naďalej „nádej na takú tmu, / v ktorej náhle zabliká / svetielko, / ináč neviditeľné pod lampou slnka“. Práve to „veľmi veľmi málo, čo treba veľmi veľmi chcieť“ (E. Groch) sa intenzívne vracia v autorovej ďalšej tvorbe (zbierky Bratsestra, To a L’acinéma).

Grochov debut sa nesústredil na poetizáciu jazyka, zvláštny je už svojím netypickým postojom. Vychádza z bežného jazyka, ktorý sa nenápadne modifikuje (vhodným opakovaním, obmenami a miernou hyperbolizáciou), pričom dokáže navodiť dojem básnickej imaginácie. Príťažlivosť sa ďalej zvyšuje predovšetkým málo očakávaným postupom myšlienok, gradujúcim básne k prekvapivým pointám.

Vydania

Súkromné hodiny smútku. Bratislava 1989; 1999.

Literatúra

BALÁŽ, M.: Knižka s čistými očami. In: Dotyky, roč. 2, 1990, č. 1, s. 36.

ČÚZY, L.: Hľadanie filozofie, hľadanie tvaru. In: Romboid, roč. 24, 1989, č. 11, s. 77-78.

GOMBA, C.: 42 x 5. In: Slovenské pohľady, roč. 105, 1989, č. 1, s. 123.

HOCHEL, I.: Konfrontácie. In: Romboid, roč. 25, 1990, č. 3, s. 73.

CHROBÁKOVÁ, S.: Premiera stvorenstva. In: Romboid, roč. 32, 1997, č. 1, s. 37-50.

MOJÍK, I.: Konfrontácie. In: Romboid, roč. 25, 1990, č. 3, s. 72.

REISEL, M.: Básnik! In: Slovenské pohľady, roč. 106, 1990, č. 1, s. 132-133.

STRÝKO, M.: Poézia neosobného subjektivizmu. In: Dotyky, roč. 2, 1990, č. 1, s. 36.

Autor hesla

Ján Gavura