STRACH Z UTÓPIE

MACSOVSZKY, Peter (1966)

básnická zbierka, 1994

Prvá autorova zbierka zaujala pre svoje principiálne iné chápanie literárneho textu a nezaraditeľnosť v slovenskom literárnom kontexte. Uvádzajú sa skôr kontexty experimentálnej neokonceptuálnej tvorby v Maďarsku a nemecky hovoriacich krajinách. Autor sa stal charakteristickým predstaviteľom literatúry deväťdesiatych rokov s ich uvoľnenosťou žánrových a druhových kritérií a problematizáciou etablovaných tvorivých postupov, vžitých štylistických noriem, ale aj životných predstáv a hodnôt. Možno hovoriť o radikálnom variante an/estetiky dekonštruktivizmu, ktorý vyúsťuje až do absolútneho relativizmu a totálnej rezignácie na tradíciu. Potvrdzuje to najmä ďalšia tvorba Macsovszkého, ktorý v rozpätí deviatich rokov publikoval trinásť kníh, z toho jednu pod synonymom Petra Malúchová, tri v maďarčine a autorsky sa podieľal aj na kolektívnych knižných projektoch.

Zbierka obsahuje tridsať voľne radených textov s úvodným mottom od M. Foucaulta, do druhého doplneného vydania autor pripojil časť Radikálne reinterpretované usporiadania s podtitulom „retroremixy“, ktorá obsahuje formalizované variácie niektorých pôvodných textov zbierky v jej prvom vydaní, a ďalej časť Apendix: oneskorené variácie s prekladmi niekoľkých pôvodne po maďarsky napísaných textov z knihy Álbonctan do slovenčiny.

Macsovszkého debut sa opiera najmä o vonkajšie, formálno-logické konštruovanie vnútornej reality textu („doktrína architektúry“ – P. Uličný), ktoré sa zároveň stáva predmetom vlastnej tematizácie. Typologicky ide o odosobnený experimentálny text, tzv. „steril“, ktorý sa presúva od umeleckého diskurzu bližšie k vedeckému, využívajúc najmä vyjadrovací arzenál literárnej vedy, fyziky, logiky, matematiky a geometrie: „Relatívna nezávislosť častí / dodáva syntéze / týchto konfrontovaných formálnych prvkov / nebývalú mobilnosť. // Pohyb a svetlo ničia materiálnosť telies.“ Najčastejšie ide o intelektuálne sofizmy, rébusy, exemplifikácie a analógie zaznamenané pojmovým metajazykom a vyúsťujúce do logiky paradoxu alebo absurdnosti výpovede. Autor programovo využíva všetky postmoderné postupy až po sériovosť textových produktov, zmyslovo-názornú vyabstrahovanosť a významovú sterilitu jazyka a vytváranie semiotických simulakrov, ktoré majú účel výlučne v sebe samých. Svojou ustavične prítomnou možnosťou vnútornej významovo-hodnotovej a funkčnej reverzibility či zrútenia sa do seba tieto básnické simulakre zneisťujú celý tvorivo-recepčný komplex, ktorý sa k nim viaže, resp. spochybňujú samotnú inštitúciu autorstva či kompetencie literárnych estetík. Tradičná otázka básnického rukopisu tu de facto stráca svoje opodstatnenie: okrem iného je Macsovszkého textový výstup kompilátom citácií, parafráz, textových animácií, kódových inštalácií, ktoré vypĺňajú našu jazykovú skúsenosť a čoraz agresívnejšie vstupujú aj do nášho podvedomia.

Na rube tohto podujatia je však ďalšie sémantické vyprázdňovanie jazyka, z ktorého autor ťaží. Text ako predmet jazykových, štylistických, štýlotvorných, žánrových, druhových, diskurzívnych a intermediálnych manipulácií sa dostáva do súladu s autorovým výrokom: „peter macsovszky ako metafora“ (Súmračná reč, 1999). Autorov „životný svet“ je v podstate nepristihnuteľný, prekrytý komunikačnými zámermi, náhodami, stratégiami a šumami, pripisovanými postindustriálnej spoločnosti, ktorá jednotlivcovi neponecháva priestor pre jeho autentickosť. Preto v týchto textoch nemožno hovoriť ani o prítomnosti lyrického subjektu; jeho úloha je zredukovaná do pozície štatistu, pozorovateľa a zapisovateľa. Podmienky skúmania ľudskej existencie vyplnila diskurzívna hra vystužená už v zárodku iróniou a sarkazmom, podľa niektorých kritikov odôvodnená „presahmi do inej sféry“ – pohybom od prísne racionálnych skúmaní k „výkonom jemnej intuície“ tohto „básnického scientistu“ (M. Hamada). Iní hovoria o „hre na demiurga“, príbuznosti Macsovszkého textov s typológiou duchampovského ready-made alebo recyklačným „umením“ J. Koonsa, ďalší o kyberpunkovej kultúre a ešte ďalší o dôslednom výskume štatútu znaku, ktorý vďaka strate schopnosti reprezentovať skutočnosť vedie autora k Ecovej „hermetickej semióze“ a (hlavne v nasledujúcich knižkách) k „fascinácii ezoterickou symbolikou“ (P. Zlatoš).

Recepčné pozadie pre túto metapoéziu vytvára najmä celá produkcia najmladšej generácie debutantov osemdesiatych rokov (J. Urban, I. Kolenič), ktorá vychádzala z potenciálu básnickej obraznosti, klasickej poetológie a referenčnej hodnoty textu vo vzťahu k predtextovým skutočnostiam, často však vo vleku noetiky a poetiky adolescentov. Vyčerpanosť tohto lyrického konceptu, na ktorú poukazovali viacerí kritici, sa stala odrazovým mostíkom pre Macsovszkého „travestiu“ básne a „revíziu“ básnictva. Bez tohto recepčného pozadia (paradoxne: pozadia literárnej tradície) sa však Macsovszkého tvorivý koncept problematizuje: otáznym sa stáva prinajmenšom jeho umelecký status a životnosť. Básne s výrazne „deskriptívnou syntaxou“, budované ako „protokolárne záznamy skutočnosti“ (V. Barborík), ale najmä záznamy neúprosnosti svojho vlastného diskurzívneho bujnenia počítajú s výraznou zvýznamňujúcou aktivitou recipienta, ktorý podľahol žánrovej signalizácii textových dát (básnická zbierka, tvar básne, veršové členenie textu a pod.). Závisí len od typu a pripravenosti čitateľa, či Macsovszkého diskurzívny „operacionalizmus“ ocení ako umeleckú kvalitu, alebo nekvalitu. Na jednej strane sa ponúka interpretácia, podľa ktorej by v prípade tohto opusu mohlo ísť o (do úmoru opakované) svedectvo o spornej povahe a nosnosti každého komunikátu a komunikačného aktu, na druhej strane je možné Macsovszkého iniciatívu interpretovať aj ako dôkaz o zlyhaní autorovej vnútornej motivácie komunikovať o čomkoľvek určitejšom. Časť kritikov uvažuje o „náročnej dešifrácii“ – a teda aj šifrovaní – jeho textov, ich recepčnej exkluzívnosti, iní zase upozorňujú na formálny automatizmus takejto produkcie, jej „osobnostné manká“ a riziká, napríklad riziko „geometrickej schematizácie“ básnického materiálu a básnickej reči.

Autorov debut sa stretol s veľkým kritickým ohlasom, nie vždy jednoznačne pozitívnym. Napriek tomu, že sa ponúka otázka, či v mnohých recenziách nejde o nadinterpretáciu a preceňovanie literárnych kvalít a vlastných potencií primárneho textu, faktom zostáva, že práve komunikácia, kultúra a myslenie zostávajú ohniskami autorovho záujmu.

Vydania

Strach z utópie. Bratislava, 1994; Banská Bystrica, 2000.

Literatúra

BANČEJ, M.: Idúcky ambitom… In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 1, s. 36-37.

BARBORÍK, V.: Konfrontácie H/B. Peter Macsovszky: Strach z utópie. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 9, s. 31-32.

BOKNÍKOVÁ, A.: Trocha strachu. In: Dotyky, roč. 6, 1994, č. 6-7, s. 46-47.

DAROVEC, P.: Typ. In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 1, s. 36-37.

HAMADA, M.: Konfrontácie H/B. Peter Macsovszky: Strach z utópie. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 9, s. 30-31.

CHROBÁKOVÁ, S.: Alebo: alebo: fascinácia animáciou. In: RAK, roč. 1, 1996, č. 3, s. 51-53.

KASARDA, M.: Ešte aby sme sa tešili… In: Dotyky, roč. 6, 1994, č. 6-7, s. 46-47.

KASARDA, M.: Golf. In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 1, s. 36-37.

LITVÁK, J.: Tarotový žolík. In: Dotyky, roč. 8, 1996, č. 1, s. 36-37.

PUCHALA, V.: Slová s obsahom. In: Slovenské pohľady, roč. 4 + 100, 1994, č. 8, s. 142-143.

RÉDEY, Z.: „Steril“ na scéne. In: Dotyky, roč. 6, 1994, č. 6-7, s. 46-47.

ULIČNÝ, P.: Demiurgove slasti. In: Dotyky, roč. 6, 1994, č. 6-7, s. 46-47.

ZLATOŠ P.: Inštalácia významov. In: RAK, roč. 1, 1996, č. 3, s. 49-50.

ŽELINSKÁ, I.: Odcudzenie analógií. In: Knižná revue, roč. 4, 1994, č. 12, s. 5.

Autorka hesla

Stanislava Chrobáková-Repar