SPEVY A PIESNE

ŠTÚR, Ľudovít (1815 – 1856)

básnická zbierka, 1853

Básnická zbierka Spevy a piesne vyšla počas Bachovho absolutizmu, v rokoch Štúrovho osobného, ale aj národného sklamania z porevolučného vývinu a v období, keď v slovenskej literatúre v širšej básnickej reflexii sveta dominovali tragický pocit a elegicky tón. Obdobie rokov 1851 – 1853 bolo pre Štúrov osobný život mimoriadne smutné: umiera jeho brat Karol, obaja rodičia a Adela Ostrolúcka. Tragédia vonkajškového sveta a nešťastie na súkromnom pláne poznačili aj žáner a básnický tón zbierky, ktorá sa v Štúrovi v tomto období rodila. Svetu vonkajškovému, objektívnemu, historickému je venovaná časť zbierky, v ktorej sú zastúpené spevy žánrovo bližšie k hrdinskej, „bohatierskej“ epike; a zasa k svetu vnútornému, intímnemu sa viažu piesne, spomienky – ako prejav lyrickej autospovede básnika.

Aj pre spevy, rovnako ako pre piesne, je charakteristický elegicky tón. Tvorivý optimizmus, chuť a odhodlanie meniť svet a idealistický program premeny sveta, ktoré u Štúra a štúrovcov kulminovali v revolučnej účasti, sa v porevolučných rokoch premenili na melancholický tón rezignácie a elegizmu, z ktorého len v zábleskoch občas presvitne aktivizujúci tón hľadania nádeje a perspektívy pre novú dobu a pre budúcnosť.

Aj keď Štúrovým predsavzatím bolo v spevoch podať diela, ktoré by korešpondovali s epickými žánrami, výsledný tvar je iný: obidva spevy z tejto jeho zbierky (Svätoboj a Matúš z Trenčína) sa nesú v epicko-lyrickom duchu. Prvý z bohatierskych spevov Svätoboj má 530 jedenásťslabičných veršov s dierézou po piatej slabike, usporiadaných do šesťveršových strof s rýmovou schémou ababcc. Od verša 277 po verš 308 je samostatná časť Pieseň Svätobojova na Zobore, ktorá je napísaná v osemveršových strofách, v ktorých sa striedajú desaťslabičné verše (s dierézou po piatej slabike) s osemslabičnými veršami (s dierézou spravidla po tretej slabike) a rýmovou schémou ababcdcd. Štúr v tomto speve líči osud tretieho syna kráľa Svätopluka, ktorý po tragickej vojenskej a štátnej porážke („Už sa kráľovstvo Slovákov rozpadlo, / hrozný chýr skazy od Prešporka beží“) hľadá záchranu svojho fyzického života a aj pokoj pre dušu, ktorá je trápená výčitkami svedomia: napriek otcovmu varovaniu Svätoboj sa spolu s bratom spolčil proti Mojmírovi, čo viedlo k definitívnej skaze kráľovstva. Pokoj a odpustenie Svätoboj hľadá v pokání na Zobore, kde stretá troch mníchov-pustovníkov („tichí si mužia v skalnej skrýši sedia“); im Svätoboj vyrozpráva tragické udalosti a svoj zradný podiel na nich. Keď vidia Svätobojovo úprimné kajanie, traja mystickí mnísi-pustovníci ho nabádajú k hrdinskému činu oslobodenia národa, ako ceste k vykúpeniu z hriechov: „Iď, Svätoboju, kde ľud ruky spína / postav si šišak, pripáš šabľu k boku, / zvolaj ľud k zbroji, čo sa v jarme zvíňa, / a na pohanov vyveď ho k útoku: / tak i hnev otca tvojho sa pominie / i boh ti celkom priestupky preminie!“

Svätoboj po prvotnom vzplanutí a oduševnení stratí zápal: „tak i na tvári stálo Svätoboja, / bo sa hneď celá ohňom rozpálila / a zase smútkom hlbokým pokryla!“ Svätoboj si uvedomuje svoje osobné postavenie a rezignovane konštatuje: „Ja už nemám kriedel k letu, / celému som už ja odumrel svetu.“ Svoju ďalšiu životnú púť vidí v odovzdanom živote Bohu.

Traja mnísi-pustovníci dávajú nádej trúchlivému Svätobojovi, ukazujú mu cestu, na ktorú by sa mal vydať a je to aktívna cesta zvestovania nádeje pre ľud. Na tejto ceste udržiavania nádeje, pripomínania slávnej minulosti a prorockého slávenia víťaznej budúcnosti sú pripravení pomáhať mu: „ale sa časom krajom rozchádzajme / a tam k víťazstvu ľud náš povzbúdzajme; (…) spomnieme veľké dni Moravy matky / a obživíme hasnúce pamiatky. (…) a jak sa nám ľud vzbudiť nepodarí, / na nástupcov to našich prenesieme; / tak, bohdá, z nasej zápalnej výpravy / povstane víťaz, zbaviteľ Moravy.“ Predsavzatie mníchov-pustovníkov sa napĺňa, no „driemu Slováci“. Podnecovanie k činu a nádeji sa ukladá do povestí, ktoré sa ukrývajú na Zobore a čakajú na lepšie časy. Záver tohto spevu má silné atribúty romantického inventáru: popri národno-vizionárskom prvku rezonuje aj folklórno-mátožný moment: pri Svätobojovej mohyle na Zobore občas vidno prízrak Svätoboja, ako sa modlí pri kríži a čaká na vykúpenie.

Druhý bohatiersky spev Matúš z Trenčína má 1458 spravidla jedenásťslabičných veršov s dierézou po piatej slabike: rovnako ako v Svätobojovi verše sú usporiadané do šesťveršových strof s rýmovou schémou ababcc. Rytmus takejto veršovej organizácie v Matúšovi z Trenčína je častejšie ako v Svätobojovi narúšaný časťami s inou veršovou organizáciou – osemslabičnými veršami s dierézou po štvrtej slabike a rýmovou schémou abcb, alebo striedaním desaťslabičných veršov (s dierézou po piatej slabike) s osemslabičnými veršami (s dierézou spravidla po tretej slabike) a rýmovou schémou abcb. Ako poukazujú literárne dejiny (J. Ambruš), šesťveršovú strofu uvedeného typu, použitú ako v Svätobojovi, tak aj v Matúšovi z Trenčína, Štúr prebral z Mickiewiczovho Konrada Wallenroda.

V speve Matúš z Trenčína, popri stálej téme slovenského romantizmu – boja za národnú slobodu – sa Štúr zaoberá myšlienkou historickej kontinuity slovenských dejín. Počína si pritom ako romantický autor par excellence: fakty, vrátane tých historických, podriaďuje svojmu dopredu vytýčenému ideovému a estetickému programu. Tak sa v Štúrovom nazeraní stáva z Matúša Čáka slovenský vlastenec a bojovník za národné práva Slovákov. Príčiny tejto slovenskej národnej orientácie Štúr dáva do súvislosti s údajnou Čákovou výchovou na Skalke, kde počúval povesti a prezeral si obrazy o slávnej starobylej Nitre. Romantický umelecký inventár v tejto povesti Štúr posilňuje mátožnými zjaveniami Svätoboja, ktorý sa Matúšovi Čákovi zjaví ako nočný prízrak. Štúr touto epizódou vytvára nielen paralelu so svojím prvým spevom Svätoboj, ale aj istú romantickú víziu kontinuity slovenských dejín od čias Veľkej Moravy, cez stredovek, zosobnený v individuálnom heroizme Matúša Čáka, až po perspektívu slávnej budúcnosti, ktorá má ešte len nastať. Centrálnym epickým bodom tohto spevu je boj o uhorský trón a jeho historický medzník – bitka Matúša Čáka proti Karolovi Robertovi. Potom ako sa rozšíria správy, „že si za svojho vyvolili kráľa / Uhria Roberta“, proti cudziemu kráľovi sa vzbúri celá krajina a vzbúrený ľud „Matúša za vodca ohlasujú; / zahučí celým vojskom: ‚Sláva, sláva, / nechže víťazí Matúša zástava!‘“

Na jednej strane využíva Štúr inventár klasického hrdinského eposu (opis vojska, opis krajiny, vojenského tábora atď.), na strane druhej tiež typické postupy z romantického inventára: tajomný Matúšov pôvod „kde sa narodil, čím by on bol synom, / o tom ľudia nič nečuli, neznali“, ako aj elegická pieseň speváka o tragickom osude národa a krajiny, sluhovo tajomné rozprávanie o samotnom Matúšovi atď. V opise samotného boja Štúr vykresľuje Trenčianskeho Matúša v duchu svojho národného programu ako vodcu, ktorý ma v stredobode svojho počínania národnú slobodu: „do boja že ohnivého, / vy slovenské svieže rody, / lepšie padnúť v mužnom boji, / jako hynúť bez slobody.“ Bojové strety Matúšovho a Robertovho vojska Štúr umiestnil do nitrianskej krajiny, neskôr na bojové pole pri Rozhanovciach a personalizoval do jednotlivých postáv: na strane Matúšovej vystupujú Boleslavín zo Starého hradu, Radmír z Likavy a Ctibor, na strane Robertovej v bitke pri Nitre „Róland / slovo vedie, rozkazuje, / o ňom svetom chýr sa niesol, / že jako lev tne, bojuje“ – v bitke pri Rozhanovciach je to križiacky rytier Rikkolf. Keď Róland padne pri Nitre zabitý Boleslavínovým mečom, Matúš so Slovákmi oslavujú víťazstvo. No kráľ Karol Robert sa následne rozhoduje pre inú taktiku: vysiela z Budína poslov, ktorí vyhľadávajú Slovákov pripravených na zradu národného programu: „Zdá sa, že Ctibor rád tých poslov čuje, / Radmírovi sa vidia ich nárady / jeden i druhý k nim sa priplichťuje.“ Podobne ako v Svätobojovi Štúr ako ústredný bod národnej tragédie pranieruje zradu – aj v Matúšovi z Trenčína je zrada rozhodujúcim okamihom na ceste k národnej katastrofe. „Dlho na súcu čakali chvíľu / dovŕšiť zradu Radmír so Ctiborom, / okrývať, chrániť Matúšovu silu / stáli po strane s četným oni zborom.“ Záver bitky sa nesie v znamení deštrukcie slovenských síl: potom ako Boleslavín padol hrdinskou smrťou v boji, v slovenských radoch sa šíri chaos a rozklad. Matúš z bojiska zmizol nevedno kam a rozbitá armáda sa dáva na útek. Keď ostatné slovenské hrady padli do kráľovských rúk, jediný, ktorý sa vzpiera, je Trenčín, nad ktorým drží ochrannú ruku Matúšov duch. V paralele medzi Trenčianskym hradom a národným bytím spev končí víziou národného vzdoru a trvania až po okamih konečného oslobodenia: „ale dni veku nového už tu, trúby radostné už znejú; / pochopíš-li mu, rode môj, dni ti / slávy novej sa zaskvejú.“

Matúša z Trenčína je možné interpretovať ako alegorický obraz slovenského revolučného vzdoru a porevolučnej situácie, keď postava Matúša je alegóriou samotného Ľudovíta Štúra. Jeho revolučné pôsobenie si nachádza paralelu v Matúšovom výkriku: „Slováci! Chcete i ďalej len tak žiť, / na božom svete byť a za živa hniť?“ Jozef Ambruš zdôrazňuje, „že obidva epické útvary sú osobným zvýraznením Štúrovým.“ Matúšovo zmiznutie a dilema, či žije, alebo sa prihovára už iba jeho duch, „to je nielen romantická koncepcia hrdinu, ktorý nemôže umierať medzi ostatnými ošklivou smrťou… To je on sám, ktorý sa utiahol z verejného života, ale jeho pôsobenie a duch jeho ideálov žije v národe ďalej (…) Ale ako sa s ním národ prebudil, tak sa s ním aj zrútil“ (J. Ambruš).

Druhá časť zbierky Spevy a piesne má názov Spomienky a nesie sa v lyrickom duchu. Okrem básní z porevolučného obdobia Štúr zaradil do zbierky aj niektoré staršie básne. Žánrovo a tematicky sa táto lyrika nesie prevažne v elegickom a žalmickom duchu; lyrický subjekt tejto poézie smúti za dobami minulými, časmi mladosti, ale aj za stratou milovanej rodiny a blízkych. Podľa Viktora Kochola aj v tejto intímnej lyrike sa Štúr „neobmedzuje iba na vlastný subjekt, lež spája svoj osud s nadosobnými momentmi“. Novosť Štúrovej lyriky postihol Milan Pišút: „Štúr prišiel s novým postojom k žene i s novou formou ľúbostnej poézie v básňach, venovaných Marii Pospíšilovej. V nich žena už nebola idolom, antickou bohyňou, ale bytosťou pozemskou, postavenou naroveň mužovi, sestrou a družkou v zmýšľaní a cítení (…) Štúr pokračuje v intímnej lyrike v Spevoch a piesňach i po revolúcii a píše clivé básne o domove, otcovi i bratovi. A tak Štúr bol nielen prvým tvorcom politickej poézie, ale i poézie intímnej.“

V celkovom nazeraní na Štúrovu poéziu Jozef Ambruš vyslovil názor, že „Štúrova poézia je výrazom osobnej tragiky človeka, ktorý stál prostred bojov za veľké ideály; ale spolu je aj tragikou národnou“.

Vydania

Spevy a piesne. Bratislava, 1853.

Spisy Ľudovíta Štúra. Zv. 1. Spevy a piesne. Turčiansky Sv. Martin, 1929.

Dielo v piatich zväzkoch. IV. zväzok diela. Bratislava : SVKL, 1954, s. 183-295.

Literatúra

AMBRUŠ, J.: Poézia Ľudovíta Štúra. Odtlačok zo Zborníka Matice slovenskej, XV, 1937, č. 4, časť 3, lit. história. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1938.

KOCHOL, V.: Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry (Štúrovský romantizmus). In: Dejiny slovenskej literatúry II. Literatúra národného obrodenia. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960, s. 271-468.

PIŠÚT, M.: O nedocenenej poézii Ľudovíta Štúra. In: ŠTÚR, Ľ.: Dielo IV. Básne. Bratislava : SVKL, 1954, s. 379-387.

Autor hesla

Michal Babiak