SONETY PODVEČERNÉ

BENIAK, Valentín (1894 – 1973)

básnická zbierka, 1970

Zredukovaná časť rozsiahleho sonetového cyklu z prvej polovice šesťdesiatych rokov, nazvaného Večerné sonety (výber sto siedmich básní z pôvodného celku sto tridsiatich dvoch). V úplnosti bol cyklus publikovaný až v roku 1994 v knihe Nedokončená symfónia – Večerné sonety (editor Cyril Kraus).

Valentín Beniak bol plodným a aktívnym básnikom, po knižnom debute Tiahnime ďalej oblaky (1928) vydával zbierky poézie takmer každý rok. Od roku 1947 až do roku 1964 mohol však uverejňovať iba preklady poézie. Až potom sa mu znova otvoril publikačný priestor.

Z radu jeho nových zbierok vzbudila pozornosť knižka Sonety podvečerné. Básnik v nej upozorňoval na svoju blížiacu sa rozlúčku so životom. Bez pátosu a bolestínstva sa zamýšľal nad svojím dlhoročným komplikovaným a neľahkým osudom. So živým a nestarnúcim humorom sa vedel pozrieť aj na tie najvážnejšie a najzložitejšie úseky života. Ani v pokročilom veku sa prekvapujúco nesťažoval na roky prenasledovania a umlčania, ale hľadal a nachádzal aj v nich dobré stránky.

V prvej časti zbierky sa básnik zamýšľa nad vlastnými zdravotnými problémami. Sprítomňuje si chvíle na nemocničnom lôžku, spomína na priateľov, ktorí ešte žijú i na tých, čo už nenávratne odišli z jeho života: „Posielajú mi pozdrav z rodnej obce, poslední ešte živí mohykáni, i rovina i okolité kopce, necudzí cudzí a neznámi známi“; „Jerguš nám zomrel, Jerguš, chlapina! Básnik a tulák, peší rytier z grúňa…“ (spomienka na smrť priateľa Ľuda Ondrejova). V týchto veršoch cítiť istú nostalgiu za všetkým, čo odchádza z básnikovho života, ale aj holé konštatovanie, že sa mu kráti pozemský život. Napriek tomu je pripravený dôstojne ho dožiť. Aj najtragickejšie úseky života opisuje s nadhľadom a vecne: „Bo pred smrťou ja nemám strach, moja smrť, kolísavá v bokoch, vyviedla ma na strmý svah a potom pošla po jarmokoch…“

Kým v prvej polovici knihy blízkosť smrti ešte nie je príliš nástojčivá, v ďalších sonetoch sa postupne takou stáva. Básnikovou témou je i naďalej nemocničná izba, ale vo veršoch stále niet zúfalstva, prevažuje nadhľad, ba až irónia: „Vypäl som mozog. Táto mašina najnovšie vynechávať začína; oj ledačina, sotva stačí na malý krát, ktorý zo sna plaší ma.“ Posledné sonety hovoria o tom, že je už zmierený s nenávratným odchodom, dokonca si ho akoby želal: „Keby tak prišla, nečakane, znáhla, za čo jej, Smrti, vopred ďakujem…“

V poslednom sonete básnik zdôrazňuje, že hoci jeho život bol ťažký, nepociťoval ho ako neznesiteľný. „Nebol ten chlieb taký prehorký, moje potôčky a pahorky! Bolo zemiakov za košinu, mlieka, múky, dreva na zimu, hrušky – plánky, slivky – droblienky, fašiangy, pôst, máje, oblievky. Nebol život taký prehorký…“

Básnik v zbierke rozvinul tradíciu sonetu (priznávajúc podnety z prekladov). Klasickú stavbu sonetu podľa literárnej kritiky porušoval zmenou grafického členenia (8 + 6) a uplatnením sonetových variantov, najmä však vnútornou prestavbou sonetu, v ktorej nahrádza triadickú formu dvojčlennou (téza – antitéza), súvisiacou s dramatizmom jeho básnického typu i tým, že syntézu dosahuje významovou osciláciou predchádzajúcich dvoch častí. „Zbierka vyvoláva dojem plynulosti veršov, sonetov i celku; dojem prúdu, nie konštrukcie“ (A. Bagin).

Dva základné motívy, starnutie, smrť – život, láska, poézia, sa v zbierke prelínajú, vstupujú do vzájomných vzťahov. Predstavujú svojrázny vnútorný denník, v ktorom básnik v čase životného podvečera ponúka čitateľovi svojrázny lyrický autoportrét osudu mnohorozmerného človeka nejednoduchého životného údelu.

Vydania

Sonety podvečerné. Bratislava, 1970; Martin, 1994 (In: Nedokončená symfónia – Večerné sonety); Bratislava, 2000 (In: Poézia 2).

Literatúra

BAGIN, A.: Literatúra v premenách času. Bratislava, 1978, s. 33-40.

GREGOREC, J.: Básnický svet Valentína Beniaka. Bratislava, 1970.

SUROVÁ, V.: S Valentínom Beniakom. (Doslov.) In: BENIAK, V.: Sonety podvečerné. Bratislava, 1970, s. 115-122.

Valentín Beniak. Topoľčany, 1994.

Autor hesla

Štefan Drug