SMUTNÉ ANEKDOTY

JANOVIC, Tomáš (1934)

satirická zbierka, 1993

Jedna z početných satirických zbierok Tomáša Janovica, diagnostikujúca spoločenské neduhy a charakterové defekty súčasníkov. Pred ňou autor vydal viacero kníh, kde podobným či takým istým spôsobom, teda lapidárne, gnómicky zovreto a lakonicky, zachytil podstatné črty charakterizujúce negatíva aktuálnej doby: Óda po zet, 1983; Ko(z)mické piesne, 1986; Čítanie z ruky, 1988; Moje najmilšie hriechy, 1991 a i. Tie isté črty v ešte zovretejšej podobe vykazujú aj ďalšie zbierky: Najsmutnejšie anekdoty, 1995; Ruka majstra, 1997; Dostal rozum, 2001; Je taký, 2004.

Pri tvorbe satirických žánrov postupuje autor dvoma spôsobmi. Raz sa inšpiruje jazykom (viackrát zdôraznil, že jazyk je presný), to znamená, že mu vtipnú myšlienku „nahrá“ určitý výraz, ktorý sa podobá na iný výraz a medzi nimi preskočí iskra nového významu („Čo si vraví každý bíreš? Bi! Rež!“). Alebo sa inšpiruje skutočnosťou („Máme schopnosť ozaj nevídanú – vždy sa pridať na nesprávnu stranu!“). V oboch prípadoch je výsledok presvedčivý. Slovo, v ktorom je uložená ľudská skúsenosť, je pre autora prameňom prekvapujúcich metamorfóz. Napriek tomu najdôležitejší popud prichádza obyčajne z reality a transformuje sa do jazyka. Janovic pozorne sleduje, čo sa deje na politickej alebo kultúrnej scéne a sleduje, ako sa to všetko odráža na ľudskom charaktere. Človeka chápe globálne, nezaujíma ho len homo politicus, no práve jemu v súvislosti s morálkou venuje najviac priestoru. Vníma ho cez dejiny aj cez súčasnosť.

Každý text však vypovedá aj o samom autorovi. Na Janovicových satirách je sympatické, že v nich niet ani náznaku moralizovania alebo povýšeneckého postoja. Autor nehovorí – takí ste, ale – takí sme. Prejavuje osobnú účasť, veľa vecí týkajúcich sa spoločnosti, ale najmä človeka ho naozaj mrzí. Je v texte prítomný nielen cez analyzujúci intelekt, ale bytostne; vkladá sa doň celý. V úvode k Smutným anekdotám uvádza „Môj svet je anekdota“ a rozpráva, prečo nefajčí cigarety. Keď roku 1944 utekal s matkou na povstalecké územie (z jednej slovenskej strany na druhú slovenskú stranu), životy im zachránili cigarety, ktoré matka ponúkla slovenskému vojakovi, aby ich pustil ďalej. Anekdoty ovplyvnili i jeho literárny svet, ba stali sa v ňom dominantnými. V nasledujúcej dlhšej básni o strachu, ktorý sa v ňom usadil, účtuje s totalitnou minulosťou. V nej tí, čo nesúhlasili, mali strach, aj strach byť sami sebou. Okupácii venoval osobitnú báseň, pripísanú M. Lasicovi. Je to spomienka na 21. august 1968 a na ich spoločné žartovanie, ktoré sa končí príchodom ruských tankov. Z týchto traumatizujúcich skúseností zrodil sa Janovicov humor plný smútku. Zo smútku ho neoslobodí ani zistenie: „áno, humor je silnejší / ako pás tanku / lebo nie je úderom / pod pás.“ Ba toho smútku je u tohto satirika čoraz viac. A pokiaľ ide o aforistickú lakonickosť, je stále stručnejší, dalo by sa povedať zamĺknutejší.

Akoby žitá realita nadobudla dimenzie, ktoré už neprovokujú k ostrému vtipnému slovu. Autor je smutný, no nie pesimistický („Pesimizmus je posteľ pohodlných“), verí, že veci a človek sa môžu zlepšiť.

Vydania

Smutné anekdoty. Bratislava, 1993.

Literatúra

BANČEJ, M.: Smiech, ktorý sa nezdaňuje. In: Pravda, roč. 3 (74), 21. 12. 1993, s. 11.

MOJÍK, I.: Čierna satira, biely humor. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 6, s. 77-78.

TAZBERÍK, J.: Rozpätie anekdoty. In: Slovenské pohľady, roč. 4 + 110, 1994, č. 6, s. 148-149.

Autor hesla

Vladimír Petrík