SLOVO

VÁLEK, Miroslav (1927 – 1991)

básnická skladba, 1976

V situácii oficiálnej literatúry sedemdesiatych rokov predstavovalo Slovo vysoko hodnotený príklad dobovo požadovanej spoločensky a priamo politicky angažovanej poézie. Po desaťročnom intervale od poslednej zbierky Milovanie v husej koži (1965) a od následného „sporu s básnikom“ o jej zmysel a vyznenie M. Válek koncipoval skladbu Slovo ako vôľovo vypäté sebareflexívne, pamfletické a ódické prekonanie „nepokoja“, resp. „skľúčenosti“ šesťdesiatych rokov. Slovo v sebe spája deklaratívne voluntárne gesto, zrkadliace sa v dedikácii – „komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“, ideologicky polarizovanú a schematizovanú panorámu súdobého sveta, lyricky autentické úzkostné privolávanie „lásky“ a „piesne“ v ich vratkej nevypočítateľnosti, kontrastujúce s voluntárne suverénnym gestom; priebežným motívom celej skladby je však ideologicko-moralistické a rétoricko-poetologické zvažovanie „slova“ v najrozmanitejších dimenziách jeho fungovania – ako média politiky, poézie, lásky, každodenného života, existenciálnej sebareflexie.

Slovo je komponované z deviatich častí. Prvé dve exponujú dvojjedinú tému ženy-poézie, ako totiž „pieseň“ a „láska“ unikajú pred „prekliato“ štylizovaným básnikom a melancholicky erotická alebo hedonistická poézia „pre rozkoš“ môže zrazu začať fungovať aj ako „nôž“ alebo „lož“. Apodikticky a náhle ohlásená „smrť pravdy“ navodzuje vnútornú existenciálnu úzkosť a navonok sa politicko-reportážne konkretizuje v staccatových obrazoch strachu a teroru, ako ich produkujú autoritárske vojenské prevraty a režimy (modelom tu pre M. Válka bolo zvrhnutie socialistickej vlády v Chile v roku 1973), s čím kontrastuje obdivne podaný vzdor „ľudí zvláštneho razenia“ – „komunistov“ voči lži a ponuke zrady. Montážovo prudký návrat k východiskovej masochistickej autoštylizácii „prekliateho básnika“ a metonymicky navodenému Parížu, miestu zrodu tohto gesta, agresívne sa mení na odvetný sled sarkastických morálno-politických invektív adresovaných súdobému kapitalistickému Západu, s čím má zasa kontrastovať apoteóza idylicky vykreslenej domoviny a proklamácia pevnej proletárskej solidarity. V strede skladby sa básnikovo sarkasticky invektívne gesto obracia akoby dovnútra: podáva negatívnu „antropológiu“ svojho domáceho súčasníka cez fenomén „lží“, „anonymov“, „paník“, jeho tajné antikomunistické sny plaší marxovským „strašidlom komunizmu“, čo ešte vždy na básnikovu radosť „obchádza Európu“ a vôbec celý svet; kladným náprotivkom je imperatívne formulovaný „morálny kódex“ komunistu s bojom proti fráze v mene pravdy, zaštíteným autoritou Lenina, s pochopením pre druhých atď., čo sú zväčša komunisticko-stranícky anektované a ideologicky prevrátené všeľudsky prijateľné normy správania. Biblicky štylizovaná iniciácia básnika „Slovom“ prináša do textu skladby Válkovo charakteristické deziluzívne obnažujúce poznanie človeka – „takým, aký je“ a v kontrastnej nadväznosti na to úľavnú predstavu básne ako „prosby o milosť tvojho pochopenia“. Oproti sarkasticky invektívnemu obrazu človeka a sveta stavia M. Válek aforisticko-didakticky rozvíjaný „projekt človeka“, čo je „výtvor kolektívny“, a má byť preto (v zmysle predstáv K. Marxa) univerzálne ľudský; zároveň básnickým „dobrým slovom“ dekoruje jeho nosné typy a podoby – od „detí“, „matiek“ až po „komunistov“. Geograficko-politickým stelesnením tohto „projektu“ je pre básnika lyricko-reportážne podávaná Moskva ako symbol nového sveta. Záverečná stíšená a stemnená konfrontácia básnika s mŕtvym Hamletom síce deleguje Hamletovo existenciálne „byť či nebyť“ s aktualizujúcou demagógiou do kompetencie „triedy“ a „strany Lenina“, v Hamletovom tieni sa však vôľovo vypätá intencia celej skladby za náhleho vstupu Válkových znepokojujúcich „zvonov“ lomí do stíchnutej sebareflexie básnikových „slov“ – „lež celkom iných ako kedysi“.

V Slove Válkov príznačný žánrový amalgám dlhej básne spoluvytvárajú „prvky ódy, piesne, reflexie, epigramu i bojovnej politickej lyriky do nerozoznania prepletené s prvkami epickej výpravnej básne“ (A. Bagin). Autorov návrat k slabične variabilnému viazanému veršu a k invenčnému, významovo bohatému rýmu spolu s ozvláštneným grafickým riešením textu (zalomením veršov na os) predstavuje symetrizujúcu protiváhu tematicko-štýlovej rozmanitosti celej skladby. Válkovo tiahnutie k rozsiahlejším kompozíciám, prítomné v jeho poézii od konca päťdesiatych rokov, pri Slove poslúžilo dobovej kritike aktualizovane na sklenutie konštruovanej kontinuity socialistickej literatúry od osobnosti a poézie L. Novomeského, zvlášť od jeho básnických skladieb šesťdesiatych rokov, po osobnosť a Slovo M. Válka a ďalej bolo kľúčovým argumentom v prospech dobovej predstavy tvorivých „syntéz“ skonsolidovanej a vyzretej socialistickej poézie v žánrovej podobe práve rozsiahlejších skladieb (typovo a hodnotovo rôzne texty: Deti J. Šimonoviča, Óda na radosť M. Rúfusa, Víno L. Vadkerti-Gavorníkovej). Válkovo Slovo má však aj konkrétnu literárnu „polemickú adresnosť“ (P. Winczer): svojou politickou angažovanosťou sa obracalo proti autonómnemu chápaniu poézie a existencialistickej predstave človeka z „krízových“ šesťdesiatych rokov, artistnou inštrumentáciou viacerých svojich pasáží zasa proti deklaratívne publicistickým verziám politicky angažovanej poézie sedemdesiatych rokov. Samo však nesie v sebe fatálny rozpor medzi slobodným rozohrávaním lyrickej estetickosti, ako aj ľudskej problémovosti a priamou služobnosťou voči ideologickému projektu, ktorý v čase vzniku Slova už dávno stratil svoj niekdajší umenotvorný impulz. Ďalší paradox Válkovej tvorby z okruhu Slova vyšiel najavo, keď domnelú jednotu „osobného“ a „spoločenského“, ktorý pri Slove vyzdvihovala dobová kritika, vychýlil M. Válek smerom k privatissimu čoskoro po Slove separátnym publikovaním intímneho lyrického cyklu Z vody (1977): jemná artistnosť zvláštne deštruovaného sonetového venca má tu prekryť a vyvážiť intenzívnu úzkosť zo straty lásky a komunikácie.

Slovo hneď po vydaní bolo apostrofované ako „SLOVO, ktoré berieme do písmenka“ (Ľ. Feldek), bolo prijaté ako „integrálna básnická výpoveď“ (S. Šmatlák) a zároveň ako „lyrická encyklopédia moderného človeka“ (V. Kochol). Dobovú kultúrnu reprezentatívnosť Slova potvrdili aj okamžité preklady do viacerých jazykov vtedajšieho socialistického spoločenstva. Tesne pred koncom éry, do ktorej služieb sa M. Válek dal Slovom aj ako básnik, stalo sa Slovo textovým podkladom rovnomenného filmu (scenár V. Balco, D. Ursiny, P. Zajac; hudba D. Ursiny; réžia M. Valent; realizácia 1987). V roku 1990 niekdajší iniciátor „sporu s básnikom“ M. Hamada s príkrou nekompromisnosťou situoval Válkovo Slovo do „bezduchého ducha“ normalizačného dvadsaťročia, pretože „s obrovskou trúfalosťou chcelo priam nahradiť iné Slovo – Slovo Božie“ a „nebolo a nie je vlastne ničím iným iba zveršovaným Poučením“. Slovo M. Válka predstavuje umelecky a ľudsky problematickú mezalianciu autentického básnika s totalitárnym ideologickým projektom sveta a umenia.

Vydania

Slovo. Bratislava, 1976; 1979; 1981 (In: Básne); 1982 (In: Päť poém); 1983 (In: Básne); 2005 (In: Básnické dielo).

Literatúra

BAGIN, A. – ŠTEVČEK, J.: Miroslav Válek: Slovo. In: Obrazy a myšlienky. Bratislava, 1979, s. 151-156.

BAGIN, A.: Slovo Válkovej poézie. In: Slovenská literatúra, roč. 24, 1977, č. 4, s. 433-449.

FELDEK, Ľ.: SLOVO, ktoré berieme do písmenka. In: Romboid, roč. 12, 1977, č. 1, s. 7-13.

HAMADA, M.: Sizyfovský údel. Bratislava, 1994, s. 43-46.

KOCHOL, V.: Literárne reflexie. Bratislava, 1979, s. 374-381.

MATEJOVIČ, P.: Kamenný anjel s tvárou cynika. In: Romboid, roč. 39, 2004, č. 4, s. 34-45.

MAŤOVČÍK, A.: Miroslav Válek v personálnej typodokumentácii. Martin, 1988.

MIKO, F.: Poézia, človek, technika. Bratislava, 1979.

MIKO, F.: Umenie lyriky. Bratislava, 1988.

MIKULA, V.: Básnik medzi zúfalstvom a triumfom. (Doslov.) In: VÁLEK, M.: Básnické dielo. Bratislava, 2005, s. 533-543.

OGNEV, V.: Hviezda s padákom. In: Romboid, roč. 17, 1982, č. 4, s. 41-45.

ROSENBAUM, K.: Pamäť literatúry. Bratislava, 1978, s. 220-223.

ŠABÍK, V.: Čítajúci Titus. Bratislava, 1982, s. 44-56.

ŠMATLÁK, S.: V siločiarach básne. Bratislava, 1983, s. 103-110.

ŠMATLÁK, S.: Kontexty Válkovej poémy Slovo. In: Hodnoty desaťročia. Bratislava, 1989, s. 41-63.

WINCZER, P.: Slovo vo Válkovom Slove. In: Romboid, roč. 17, 1982, č. 4, s. 30-40.

ZAMBOR, J.: Miroslav Válek. In: Portréty slovenských spisovateľov 3. Bratislava, 2003, s. 51-68.

Autor hesla

Fedor Matejov