SLOVENSKO A JEHO ŽIVOT LITERÁRNY

HURBAN, Jozef Miloslav (1817 – 1888)

literárnohistorická esej, 1846 – 1851

Rozsiahla literárnohistorická esej, charakterizovaná tiež ako esejistická rozprava, vychádzala v časopise Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru v rozpätí piatich rokov (jej jednotlivé časti vychádzali na pokračovanie v rokoch 1846, 1847 a 1851). Hurban v nej zachytil proces formovania národnej literatúry tak v jej historickej, ako aj v národnej podobe. Tieto dve línie dopĺňa ešte línia literárna, resp. literárno-estetická, cez ktorú sú prezentované vlastné prístupy k textom a ich umelecké hodnotenia. Priekopnícky charakter eseje je viac ako novosťou materiálového zachytenia minulých i súvekých slovenských literárnych aktivít určovaný prezentovaním vlastnej dejinno-filozofickej koncepcie slovenskej literatúry z hľadiska presadzovania sa a uplatňovania „vedomia národného“ v jej stáročnom vývinovom procese: literatúra je v nej chápaná ako súčasť komplexu národnej ideológie (R. Chmel).

Z hľadiska literárnej historiografie Hurban nevstupoval svojou prácou do nezmapovaného terénu, mal svojich predchodcov, na čo upozornil už Š. Krčméry: P. J. Šafárika s jeho Geschichte der slawische Sprache und Literatur (1826) a najmä B. Tablica s Pamětěmi (1806 – 1812). Ako doplnok spomínaných informačných zdrojov Hurban pre koncipovanie svojho pohľadu na literatúru staršieho obdobia využil aj prístupnosť rukopisov z knižnice M. Rešetku. Podľa M. Pišúta „Hurban vlastného skúmania historického nepridal k použitým prameňom“ a ani „metodicky nepokročil“, jeho zámer však ani nebol takto koncipovaný. Dominantnou bola myšlienka formulovať ideologický koncept národa s preukázateľnou vývinovou kontinuitou (v intenciách Hegelovej a Herderovej filozofie). Preto nie je náhodné, že ako ideológ meral Hurban hodnotu diela viac intenzitou národnej myšlienky než umením.

Zo strany estetických náhľadov je daná rozprava len vývinovým vyústením jeho predchádzajúcich názorov, formulovaných v podobe kriticko-recenzentských ohlasov už zo začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia (Básně Karla Sabinu, 1841; Básně Augusta Škultétyho, Básně Ľudovíta Žellu, Ozvěna Tatry od Karla Štúra, 1846).

Slovensko a jeho život literárny prinieslo prvé syntetické spracovanie dejín slovenskej literatúry a kultúry, pričom literárnohistorické hľadisko dopĺňala kritická reflexia aktuálneho stavu. V kontexte dejín literatúry Hurban vymedzil tri stupne vývinu národného ducha v literatúre: scholastický, československý a slovenský. V rámci nich sa venoval jednotlivým autorom, čím napĺňal poznávaco-didaktickú funkciu svojho textu. Popri literárnom dejepisectve literárnokriticky a publicisticky glosoval aj aktuálnu situáciu (aj s morálnym hodnotením jednotlivých tvorcov), čo zas bolo súčasťou jeho politicko-agitačného zámeru (R. Chmel).

Estetickou problematikou sa zaoberal najmä v 3. a 4. časti, ktoré boli uverejnené v roku 1851. „Neklamné znamenie umeleckého povolania a dokonalosti pri dielach poézie je rodenie sa túžby v duchu poslucháča nadaného po podobnom výtvore. Čítajúc dokonalú báseň, vidiac podarenú sochu zažiada sa nám môcť dačo podobného vyviesť, alebo aspoň závidíme takú moc umelcovi.“ Básnické dielo poníma ako jednotu rozmanitého. Básnik „zbiera rozmanité tóny na uliatie jedného súzvuku, na utvorenie fantastického sveta, život a svet skutočný na zabudnutie na seba privodiaceho.“ Aby básnik mohol tvoriť, musí svojím „duchom vzniesť sa hore do čistejších krajov citu a myšlienky“. Poézia má zobrazovať nielen to, čo sa stalo, ale má ukazovať aj svet nevšedný, zvláštny, zároveň však reálne pravdivý, pretože „nielen v skutočnom záleží poézia, ale v nevídanom, a predsa skutočne pravdivom svete“. Najlepšími činiteľmi literatúry sú „život a ľudské srdce“.

Hurbanovo chápanie úlohy, poslania poézie má národný, národno-buditeľský ráz. Úlohou poézie je povznesenie národa, literatúra je všeobecne na to, aby ľudí formovala, dávala im povedomie vyššieho povolania na zemi i v histórii. Celý život národa žije v jeho básňach, v národnom básnictve zas žije duša národa. V tejto súvislosti sa Hurban čiastočne zaoberá formálnou výstavbou básnického diela a vyslovuje názor, že „vlastná forma slovenskej poézie je rým“. Okrem toho, že kladie dôraz na jazykový moment (jazyk ako prejav duchovného života národa), požaduje od literatúry pôvodnosť a jednotu obsahu a formy.

Zo žánrového hľadiska je daný text literárnovednou esejou, ktorá má však aj črty polemiky. Jej štýl je dynamický a pútavý, autor používa živý, hovorový jazyk. V kontexte vývinu slovenskej literárnej historiografie jej pripadá kľúčová iniciačná rola. Je chápaná ako základné dielo štúrovskej generácie.

Vydania

Slovenské pohľady, 1846 – 1851.

Slovensko a jeho život literárny. Bratislava : Tatran, 1972.

Dielo 2. Bratislava : Tatran, 1983.

Literatúra

HORVÁTH, T.: Rétorika histórie. Bratislava : Veda, 2002, s. 177-188.

CHMEL, R.: Dejiny slovenskej literárnej kritiky. Bratislava : Tatran, 1986; KRČMÉRY, Š.: Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1943.

ŽIBRITOVÁ, G.: Slovensko a jeho život literárny Jozefa Miroslava Hurbana. In: Knižnica, roč. 8, 2007, č. 11-12, s. 64-65.

Autorka hesla

Dana Hučková