SLOVENSKÉ POVESTI

FRANCISCI-RIMAVSKÝ, Ján (1822 – 1905)

zbierka rozprávok, 1845

Zbierku desiatich čarovných rozprávok Slovenskije povesťi publikoval Francisci pod pseudonymom Janko Rimavský v auguste 1845 v kníhtlačiarni Jana Werthmüllera v Levoči. Bola prvou knihou rozprávok na Slovensku a súčasne prvou tlačou v novej spisovnej slovenčine, odrážajúcou podobu jazyka z predkodifikačného obdobia, nakoľko rukopis autor dokončil ešte pred Štúrovým kodifikačným spisom Náuka reči slovenskej (1846). Vydaním Slovenských povestí zavŕšil Francisci zberateľské úsilie, ktoré v roku 1842 inicioval a organizačne zabezpečoval na bratislavskom Ústave reči a literatúry československej a ktorého výsledkom sú rozsahovo i obsahovo monumentálne kolektívne rukopisné zbierky folklórnej slovesnosti (bratislavské, levočské, kežmarské, štiavnické, važecké a šopronské Prostonárodné zábavníky).

Pôvodné predstavy autora o podobe a rozsahu zbierky boli v slovenských podmienkach, kde folklórna próza v tom čase iba vstupovala do intencionálnej pozornosti zberateľov, literátov a bádateľov, mimoriadne ambiciózne: zamýšľal publikovať desaťzväzkový súbor rozprávok, z ktorých časť by tvorili jeho vlastné rozprávky napísané na prelome rokov 1843 – 1844, a druhú časť texty zapísané v dostupných rukopisných zbierkach s ťažiskom v individuálnych zberateľsko-tvorivých projektoch – Codexoch revúckych, ktoré v prvej polovici štyridsiatych rokov vznikli pod vedením evanjelického farára Samuela Reussa vo Veľkej Revúcej s prispením synov Adolfa, Gustáva a Ľudovíta a ich rodinného priateľa Sama Ormisa, a Codexoch tisovských, aktuálne vznikajúcich v Tisovci, ktorých autormi boli August Horislav Škultéty, Jonatan Dobroslav Čipka a Štefan Marko Daxner. Nakoľko v porevolučnom období sa ťažisko Francisciho záujmov presunulo smerom k riešeniu kultúrnopolitických problémov a vydávanie rozprávok nezodpovedalo jeho prvotným očakávaniam (slabý odbyt zbierky), na túto činnosť postupne rezignoval, a tak zrealizovaný zostal iba jediný, prvý zväzok.

Francisci je autorom štyroch rozprávok (Popolvár najväčší na svete, Slncový kôň, Tri zakliate kniežatá, Ružová Anička), ostatných šesť prevzal. Rozprávky Cesta k slncu od M. Daxnera, Zlatovláska od G. Reussa a Stratený chlapec od A. H. Škultétyho publikoval vcelku verne podľa predlôh autorov, do textov Tri citróny J. D. Čipku (pod pseudonymom Hradovský), Traja zhavranení bratia S. Reussa a Pamodaj šťastia, lavička Ľ. Reussa redakčne zasahoval, a to do takej miery, že je problematické jednoznačne pripísať autorstvo výsledného textu Franciscimu alebo deklarovanému autorovi. Prevrstvenie autorských subjektov spôsobilo, že rozprávačský štýl zbierky nie je jednotný, vo vzťahu ku klasickej podobe rozprávky, ako ju kanonizovali knižné vydania A. H. Škultétyho a P. Dobšinského (Slovenské povesti, 1858 – 1861; Prostonárodné slovenské povesti, 1880 – 1883), odráža ranú fázu textácie folklórneho materiálu a takpovediac „hľadanie“ jej primeranej literárnej podoby, ktorá je viac experimentálna a výraznejšie štylizovaná, pričom tieto charakteristiky zvýrazňuje jazyková povaha textov (slovenčina predkodifikačného obdobia). Výberom rozprávok Francisci vytvoril zbierku, ktorá napriek skromnému rozsahu koncentruje reprezentatívne čarovnorozprávkové látky, pričom špecifikom jeho redakčného výberu oproti nasledujúcim zbierkam rozprávok je, že všetky publikované texty majú iba jednu rukopisnú predlohu, rukopis rozprávky Slncový kôň dokonca nie je známy, a tak jej tlačený text predstavuje vôbec najstaršiu podobu rozprávky z okruhu látok o boji na moste/získaní princeznej u nás.

Pôvodom je väčšina látok starobylá (napr. látka o sestre, ktorá hľadá svojich zakliatych bratov, v rozprávke Traja zhavranení bratia patrí k najstarším v Európe; príznačné magické dary prejavujúce sa pri plači a smiechu v rozprávke Ružová Anička majú pôvod v prastarom motíve, ktorý do európskej literatúry i orálnej tradície prenikol z Orientu, kde sa o kvetoch v šľapajach píše v čínskej knihe Tripitaka v preklade zo sanskrtu pochádzajúceho z 3. storočia), alebo inak zaujímavá, či už geneticko-tvarovými a vývinovými zvláštnosťami (napr. látka rozprávky Tri citróny je špecifická nevšednou spätosťou s prírodným prostredím; látka rozprávky Pamodaj šťastia, lavička o službe dobrej a zlej dievčiny patrí k najzaujímavejším rozprávkovým typom a na celom svete sa vyskytuje v rôznych obmenách a početných záznamoch), alebo spracovaním, pre ktoré je charakteristická kumulácia viacerých, často odchodných látok a motívov (v rozprávke Popolvár najväčší na svete sa spájajú tri hrdinsko-drakobijské motívy – porazenie ježibaby, drakov a netvora bez duše; v rozprávke Tri zakliate kniežatá motív strateného chlapca pripomínajúci ohlas látky o hľadaní strateného muža, epizóda nočnej stráže troch dievčat, cesta na druhý svet so zakliatym chlapcom a motív položenia meča/halúzky na lôžko medzi mužskú a ženskú postavu). Pre zbierku sú príznačné motívy vyslobodzovania, odklínania a pomoci, pri ktorých je hrdina podrobený ťažkým, nadľudským skúškam. Výber takýchto látok zodpovedá ideologicko-koncepčným požiadavkám slovenského romantizmu, ktorý čarovné rozprávky chápal ako zdroj národnej filozofie a nástroj prorockého veštenia slávnej budúcnosti národa, čo Francisci zdôraznil mottom zbierky: „Sú ďivi na ňebi i na zemi, o ktorích sa vaším mudrcom aňi ňesňívalo“ (W. Shakespeare) aj v úvodnej stati Braťja Rodáci!, ktorú možno chápať ako návod na prečítanie Slovenských povestí v kontexte ideí slovenského romantizmu. Autor v nej kvetnatým štýlom anticipujúcim jazyk svojich rozprávok sformuloval vlastnú koncepciu rozprávky, ktorá spolu so Štúrovou recenziou zbierky a spisom O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1853) tvorí jadro romantického uvažovania o rozprávke a jej historicko-vývinovej funkcii.

Slovenské povesti boli Francisciho súčasníkmi pozitívne prijaté ako kniha, ktorá po Kollárových Národných spievankách (1834 – 1835) otvorila publikačné možnosti ďalšiemu folklórnemu žánru. Ich publikovaním autor zaviedol na Slovensku tradíciu vydávania rozprávkových kníh, no edície Škultétyho a Dobšinského ich význam celkom zatienili. Odborné diskusie orientované na funkciu folklóru v 19. storočí sa obmedzili na konštatovanie, že sú prvou zbierkou slovenských rozprávok a úvod k nej je súčasťou teoretického myslenia o rozprávke, na ktoré Francisciho vrstovníci a nasledovníci priamo nadviazali, no jednotlivé texty ani ďalšie funkcie zbierky neanalyzovali, čím kultúrnohistorický význam Slovenských povestí značne zredukovali. Treba zdôrazniť, že popri kultúrnej a historicko-vývinovej funkcii má jazyková podoba zbierky v slovenskom kultúrnom prostredí konštitutívny dosah pre vývin slovenčiny ako literárneho jazyka i pre dejiny spisovnej slovenčiny všeobecne, nakoľko zbierka predstavovala jeden z primárnych zdrojov pre Štúrovu jazykovú kodifikáciu. Napriek tomu, že v reedícii nikdy nevyšla, všetkých desať rozprávok prevzala Božena Němcová do zbierky Slovenské pohádky a pověsti (1857 – 1858) a deväť (okrem rozprávky Tri zakliate kniežatá) Dobšinský do Prostonárodných slovenských povestí, vďaka čomu sa Francisciho rozprávky stali súčasťou základného fondu slovenskej literatúry a kultúry.

Vydania

Slovenskje povesťi. Levoča : Jan Werthmüller a sin, 1845.

Slovenskije povesťi. Martin : Matica slovenská, 1975 (faksimile).

Literatúra

HAJKO, D.: Sloboda a mravný pokrok u Jána Francisciho. In: Filozofické návraty a vízie. Z dejín filozofického myslenia na Slovensku v 19. storočí. Bratislava : Iris, 2001, s. 37-68.

HORÁK, G.: Z reči Francisciho povestí. In: Literárne postavy Gemera 3. Martin : Osveta, 1980, s. 112-118.

PÁCALOVÁ, J.: Slovenské povesti Jána Francisciho (metóda, tvar, koncepcia). In: Slovenská literatúra, roč. 55, 2008, č. 1, s. 1-26.

POLÍVKA, J.: „Slovenskje povesťi“ Janka Rimavského. In: O sberateľoch a sbierkach slovenských rozprávok. In: Súpis slovenských rozprávok. Zv. 1. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1923, s. 39-46.

ŠTÚR, Ľ.: Slovenské povesti. In: ŠTÚR, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Zväzok III. Slovanská ľudová slovesnosť. Bratislava : SVKL, 1955, s. 231-241.

Autorka hesla

Jana Pácalová (Piroščáková)