Slovenské iskrice

Poézia ako experiment s básnickým jazykom

Poézia Sama Bohdana Hroboňa (1824 – 1894) zohráva v kontexte vývinu slovenskej lyriky dôležitú úlohu, predstavuje umelecky najvýraznejší variant slovenského romantického mesianizmu. Počas autorovho života nebola knižne publikovaná, dokonca aj časopisecky boli básne Sama Bohdana Hroboňa uverejnené len ojedinele (Slovopieseň v Sokole, Svätopomstopej v Tatrane, Dom v Domovom kalendári). Doboví posudzovatelia mu vyčítali nesústredenosť na národné záujmy, nekomunikatívnosť či priam poblúznenie, ale aj netolerovateľný odklon od cirkevných dogiem. Rehabilitovali ho až výskumy a knižné výbery zo šesťdesiatych rokov 20. storočia a neskoršie.

Napriek skutočnosti, že sa Hroboňova poézia výraznejšie nezapojila do oficiálnej literárnej komunikácie, je dôležitou súčasťou historického vývinu slovenskej lyriky nielen pre svoju exkluzivitu, originalitu inšpiračných zdrojov či jazyka, ale aj vzhľadom na podnetnosť pre ďalšiu básnickú generáciu. S nastupujúcou generáciou almanachu Napred Hroboňov mesianistický svetonázor spájalo predovšetkým odmietanie nábožensko-cirkevnej rigoróznosti.

V porevolučnom období konca päťdesiatych až do osemdesiatych rokov 19. storočia v opozícii ku konvencionalizovaným básnickým postupom romantických epigónov (Daniel Bachát Dumný, Dušan Sava Pepkin a i.) vytvoril Hroboň autonómnu mesianistickú poetiku, založenú predovšetkým na špecifickom básnickom jazyku a poetickej vízii slovanského sveta. Rozsiahle ódicko-žalmické skladby sa do istej miery vymykajú Štúrovým postulátom o ideále slovanskej poézie a predstave slovenského romantizmu ako folklórneho, rozvíjajú predovšetkým jeho artistnú líniu.

Slovenské iskrice je jedna zo širšie koncipovaných básní Sama Bohdana Hroboňa, žánrovo ťažko charakterizovateľné pásmo. Podľa datovania na rukopise vznikla v roku 1857. Z tohto roku je i zmienka o básni v liste Karlovi Slavojovi Amerlingovi, kde mu oznamuje, že jemu aj V. Hankovi posiela Slovenské iskrice a žiada ho o pomoc pri ich vydaní v Prahe. V porevolučnom období totiž komunikáciu so svetom obmedzil na korešpondenciu s kultúrnymi osobnosťami (Ľ. Štúr, V. Hanka), predovšetkým s českým národovcom, vizionárom a lekárom v Ústave pre slabomyseľných K. S. Amerlingom. Obracal sa na neho nielen so svojimi poetologickými či ideologickými otázkami, ale aj s problémami plynúcimi z jeho prsnej choroby s príznakmi schizofrénie.

Báseň Slovenské iskrice bola publikovaná až v roku 1936 Milanom Pišútom, ktorý pre lepšie porozumenie pridal k textu svoje parafrázy. Práve v nich nachádza problém poľská slavistka Joanna Goszczyńska, pretože podľa nej Pišút posúva zmysel básne a akcentuje mesianistické črty, pričom ona text vníma primárne ako prejav slavianofilstva, resp. jeho mesianizácie. Slovenské iskrice sám autor označil za modlitbu k Bohu za zjednotenie Slavianstva a všekresťanstva.

Báseň je zaujímavá tým, že stojí na počiatku autorovho experimentovania s básnickým jazykom. V liste Amerlingovi na túto tému píše: „Nedivte sa reči a pravopisu Iskríc. Je to prvý pokus o slovenčinu tatranskú ako v prapeň zaštepiť všetky tvary živej i mŕtvej všeslovenčiny.“ Hroboň hľadá spoločné korene slovanských jazykov v indoeurópskom prazáklade ako zárodok budúcej „všeslovenčiny slavianskej“ a „všereči človečenskej“. Jeho básnický jazyk možno označiť ako magický, ktorého dokonalosť sa prejavuje mystickou vyjadriteľnosťou (či skôr nevyjadriteľnosťou), alebo dokonca ako halucinačný jazyk, vytvorený mimovoľne, neúmyselne ako jazyk vznikajúci v zmenenom stave vedomia, tranze alebo mystických zjaveniach. Zároveň je to však jazyk s ambíciou zahrnúť v sebe podstatné všeslovanské elementy, množstvo rusizmov, polonizmov, bohemizmov, ale aj prvkov srbčiny a chorvátčiny. Jednou z charakteristík Hroboňovho jazyka je procesuálnosť. Realizuje sa ako živé poznávanie v priebehu, v toku heterogénnych fragmentov, zároveň však odkazuje na mystickú dialektiku, ktorá Boha poníma ako proces. Dynamický je aj pohyb vo vnútri novotvarov, ktorých základným princípom je polyfónia. Zrastanie a spájanie fragmentov nespôsobuje ich zánik, rozplynutie v jednote, ale ich simultánnu existenciu, pluralitu mnohostí. Sémantika novovzniknutého kompozita nie je však len súhrnom významov jednotlivých komponentov, ale nesie osobitý zmysel predovšetkým vo vzťahu ku konštituovaniu špecifickej poetiky, plnej vnútornej dynamiky nielen medzi jednotlivými zložkami, ale aj v ich rámci, na viacerých úrovniach. Hroboňovou autorskou stratégiou je preto vnášať na plochu básne pohyb prostredníctvom slovotvorby. Ťažisko nespočíva v detailnom opise, vernom vykresľovaní, teda vo verbálnom sprostredkovaní, referovaní, ale v silnom evokovaní, či už prostredníctvom spomenutej slovotvorby alebo z nej vychádzajúcej zvukomaľby. Hroboň sa snaží vniesť do pojmu tekutý pohyb, a tak sa postaviť proti prázdnym metafyzickým pojmom osvietenstva znovuoživením živého jazyka a tým aj znovuoživením abstraktného pojmu Boha. Význam slova má byť aspoň potenciálne vizuálne predstaviteľný ako obraz, jediná lexéma môže byť metaforou. Básnik sa tak odkláňa od väčšinovej orientácie slovenských romantikov na Hegelovu filozofiu a inšpiruje sa líniou vizionárov a iracionalistov: Böhme – Baader – Schelling.

Názov básne Slovenské iskrice nadväzuje na böhmeovský koncept božskej iskry v človeku, pričom iskrice sa objavujú už v incipite ako radostné „záletnice“, ktoré sú v úvodnej strofe poverené zapaľovať slovanské srdcia za spoločnú vec. Objavuje sa tu u Hroboňa aj neskôr pomerne často používaná autorská stratégia, ktorej podstata spočíva v úvodnom apelovaní prostredníctvom imperatívov, odkazujúcich na tradíciu zaklínadiel. Pomocou nich má byť privolaný želaný fantazijný svet. Básnik v nasledujúcich veršoch symbolicky rozsieva iskry Slovanstva všetkým slovanským národom, postupne ich oslovuje a apeluje na zjednotenie Slovanstva a kresťanstva:

„Slovenské Slavoiskrice,

všebratije záletnice,

liubožíhajte jej srdiec,

že sa zraduje Všeotec.“

Hroboň rozvinul Kollárovu myšlienku všeslovanskej jednoty. Zjednotenie je podľa neho súčasťou božieho plánu, resp. slovanského osudu, takže akékoľvek odklonenie sa z cesty vedúcej k tomuto dejinnému cieľu je len dočasné a zákonite prekonateľné. Slovanstvo sa podľa tejto ideológie zjednotí a aktivitou „ducha“ (predovšetkým slovom) obrodí svet.

Kým v úvodnej strofe sa objavuje motív Všeotca (Boha), starostlivo strážiaceho či radostne sledujúceho napĺňanie dejinného plánu, v nasledujúcich veršoch nachádzame obraz Matky Slávy.

„Do lona svätej Rusie,

pervorodenky Slávie,

do srdca svojej cárice,

pervoliúbosti iskrice

a srdca svojho vekožiar,

Sája slovenský Popelár.“

Tento abstraktný ženský ideál je od humanizmu (Ján Jakobeus) alegóriou plaču nad deťmi – slovanskými národmi. Hroboň nadväzuje na jej kollárovský variant a prepája ho s mariánskym a sofiánskym kultom. Za prvorodené dieťa Matky Slávy považuje ruský národ.

Prvým zo slovanských národov, ktorému sa básnik prihovára, sú Rusi. Podľa práva primogenitúry im medzi ostatnými Slovanmi prisudzuje výsadné postavenie a stavia ich tak do kontrastu so „slovenským popelvárom“ ako najmladším synom. Rusko vykresľuje ako záchrancu pred smrťou, zánikom, ktorého hrozba sa však objavuje opäť. Viackrát sa v básni označuje ako „krevodennica“, akási pokrvná ranná hviezda Slovanov, ktorú nasledujú ďalšie. Neologizmus-metafora súvisí s predstavou Matky Slávy s hviezdami na rúchu, resp. pod nohami. Zároveň aktualizuje u Hroboňa pomerne frekventovaný motív krvi nielen ako tradičnej nositeľky života, ale (etnicky špecifikovanej) duše. Výnimočnosť, poslanie a z nich plynúcu dôstojnosť Ruska básnik konfrontuje s ponižovaním sa pred inými národmi, konkrétne predstaviteľmi tzv. západnej Európy (Francúzi a Nemci). Jediný, komu má Rusko (ako aj ostatní Slovania) slúžiť, je Boh a jeho zámery:

„Bohu sa klaňaj, cárica,

v Bohu siaj, krevodennica.

Máš ty Duch – rozum hluboký,

máš um k Bohu vozvysoký.

Nahliadni sa vo svoju hruď

a slavoduchom sa vozbuď.

Na prsiach matky izcelej

a k slavorodu nám dospej.“

Básnik aktualizuje svoj koncept rozumu a umu ako fenoménov ducha a duše. Kým rozum predstavuje tradičné ratio, um chápe ako špecifickú intuíciu, slovanskú metódu poznávania založenú na duchovnom vhľade do vecí – „videní“. Um je prostriedkom na poznávanie Boha, mimoriadnou schopnosťou či predurčením vnímať Boha a nasledovať jeho vôľu. Motívy nahliadnutia do vlastného vnútra, prebudenie sa „slavoduchom“ a dospenia k „slavorodu“ sú prejavom mesianistickej predstavy o predestinácii Slovanov k veľkej dejinnej úlohe. Ich vyvolenosť k naplneniu poslania je súčasťou ich podstaty a predpokladom jej aktivizovania je mystický ponor do vlastného vnútra, uzavretie sa subjektu v sebe samom (mystika – gr. μύειν – zavrieť ústa a oči). Slovania však k svojej vyvolenosti, k svojej misii musia duchovne dospieť, rozvinúť svoju predispozíciu.

Hroboň sa hlási k myšlienke ekumenizmu a poslaním Ruska je preto aj „všechkristokrevne ružokviesť“ – nastoliť spojenie všetkých kresťanov pod pravoslávím. Rozkvet a zjednotenie Slovanov sa tak rozširuje na všeobecné zjednotenie ľudstva na náboženskej báze, okrem „Slavianstva“ sa objavuje i ďalší frekventovaný pojem „všeľudstva“ a predstavuje vyústenie Hroboňových myšlienkových úvah do christoslavizmu, ktorým vedie paralelu medzi utrpením Krista a osudom Slovanov. V jednom z listov Amerlingovi bližšie opisuje jednotlivé zložky „Trojcirkve božej na zemi“, a to cirkev „vzduchoniebnu“, t. j. rímsko-katolícku ako cirkev nebeských zjavov v povetrí, cirkev „vodoniebnu“, čiže pravoslávnu, a cirkev najnovšiu zemskú, „zemoniebnu“, teda evanjelickú. Všetky tri zrastú do cirkvi „všetrojživelnej“, „všespasiteľnej“. Lexéma „ružokviesť“ odkazuje na mystikou často využívaný motív kvitnutia symbolizujúceho prechod z jedného stavu či tvaru do iného. Metaforika kvetov a kvitnutia sa spája so ženským princípom a jej religióznymi konkretizáciami. Motív ruže vystupuje ako tradičný kultúrny symbol ženského, resp. vitálneho princípu, dokonalosti, symetrie a čistoty. Na povrch sa však vyplavujú aj implikácie tohto symbolu, ako ich vníma alchýmia či mystické náuky: v tomto prostredí bola ruža odjakživa vnímaná ako symbol triumfu ducha nad hmotou, budúceho sveta, raja, dokonalej symetrie ženského a mužského princípu, ale aj mystéria vzkriesenia. Hroboňovo použitie tohto motívu korešponduje aj s biblickým materiálom, kde sa motív ruže vyskytuje na jednej strane ako sprievodný jav príchodu jari, teda ako prejav vitalizácie prírody, ale na strane druhej ako ornamentálny symbol prichádzajúcich anjelov, teda ako emblém nadzmyslovej, duchovnej sféry.

Autor však nepodlieha nekritickému rusofilstvu, Rusko si úplne neidealizuje, ale uvedomuje si aj nedostatky ruského samoderžavia a volá po zblížení jednotlivých spoločenských vrstiev („bojar – ľud – cár“). Len tak môže byť Rusko pripravené zvládnuť hraničnú situáciu, rozhodujúci (duchovný) boj, ktorý má ustanoviť kráľovstvo božie na zemi a ku ktorému sa viaže modlitba lyrického subjektu:

„Spasiteľ sveta, všetko spas.

Blahoslav, Pane, svojich mučeníkov,

i našich vrahov a nenávistníkov,

blahoslav, Pane, a vojnoliatu kruj,

svokreviou svätou preslavosvätaňuj.

Preslavosviecaj všetky moria, zeme,

kde sa vraždilo zase tvoje plemä.“

Krv sa nám v týchto veršoch premieňa na „svätú všekrv“ symbolizujúcu potrebu utrpenia, obetavého krvipreliatia, ktoré by prinieslo očistu a spásu. Nadobúda atribút sakrálneho, fyzického spojenia duchovných príbuzných – všetkých Slovanov. Prostredníctvom nej je Boh v modlitbe vyzývaný „preslavosvätaniť“ a „preslavosvietiť“, čiže očistiť (znovuzrodiť) a spasiť. Ódickosť skladby sa odzrkadľuje aj v prekonávaní monumentálnych oblúkov obrovských vzdialeností, v premosťovaní vzdialených miest: od Baltu cez Dunaj na Kaukaz až do Ázie a späť k Čiernemu moru a Sevastopoľu. Pozornosť sa z ruského elementu obracia na grécke, resp. byzantské korene slovanskej kultúry, na starogrécky Krym:

„Už sa splnila veštba starosvatá,

liudožertvenej Taurie,

no duša Slávy nie je nám odňatá,

nebratmi Ifigénie.“

Básnik naráža na aktuálnu politickú udalosť – krymskú vojnu a porážku Ruska turecko-francúzsko-anglickou koalíciou pri Sevastopole, o ktorý sa bojovalo jedenásť mesiacov, dokonca explicitne pomenúva admirála Nachimova. Verše zároveň odkazujú na tradíciu ľudských obetí v Dianinom chráme neďaleko Sevastopoľa, na rituálnu symbolickú smrť, ktorá sa dotýka Slovanov – napriek smrti (často v podobe zakliatia či hybernácie) nesmrteľná duša čaká na znovuzrodenie. O jej skrytej, podpovrchovej prítomnosti svedčí i verš „tam spočinula v mora hlubolone“, „spopolilas“, a tak odkazuje na svoju príbuznosť so slovenským popolvárom, ale aj Fénixom vstávajúcim z popola, pretože „samoletom vznikne zas“. Jej znovuzrodenie, zmŕtvychvstanie teda nebude iniciované zvonku, podnietené priaznivými okolnosťami či titanským oslobodzujúcim činom, ale uskutoční sa z vnútorných zdrojov a pohnútok, „samovývojom“.

Keďže oficiálnym dôvodom krymského konfliktu bola ruská ambícia ochraňovať pravoslávne a sväté miesta v Jeruzaleme („božihrobe“), básnik ho vníma ako svätú vojnu. Rusko situuje do pozície osamelého svätca bojujúceho proti celému svetu, Sevastopoľ vzhľadom na množstvo obetí a výsledok vojenskej akcie nazýva „hrobhorodom“ a vojnu štylizuje ako konfrontáciu Východu so Západom. Obete sa identifikujú s celým ľudstvom a podstúpia vzkriesenie, v ktorom sa hrob premieňa na kolísku:

„Spočiň v sohrobe, ľudský rod,

pohrúž sa ticho v Mirhorod,

vznášajte sa nad vodami,

nad svojimi korabľami,

vy duchovia svätozvestov,

Vozdychujte morom, zemou,

kým tá siatba vzíde z hrobov.“

Básnik sa vzápätí apelatívne obracia na Poliakov. Napriek príbuznosti „krvi zlatej“ im vyčíta nedostatok (vše)slovanskej uvedomelosti, ktorý sa prejavuje vo vyvolávaní pomstou motivovaných konfliktov medzi bratskými národmi. Naráža pritom na poľsko-ruský konflikt, ktorý predstavoval vážny problém, mimoriadne krehké miesto v koncepte všeslovanskej vzájomnosti, resp. (duchovného) zjednotenia všetkých Slovanov pod ochranou Ruska. Autor sa dokonca vyznáva zo zreteľne subjektívneho, osobného vzťahu k Poliakom a poľskej revolučnej ašpirácii na slobodu. Priznáva pritom svoju primárne poľskú lektúru a aj sprostredkovateľa a inšpirátora všeslovanstva:

„Čo chlapec malý ucho som prikladal

k zemi tatranskej, žeby som vybadal

dunor diel vašich od diaľnej Varšavy,

akoby trúby voľnosti Všeslavy –

neznal som Rusov, len vás zveleboval,

vtom Kollár večný Slavomír zvestoval.“

Oslavuje poľský národ i jeho kultúrnych predstaviteľov, spomína Adama Mickiewicza a Bohdana Zaleského a vyzýva k pokrvnému spojeniu bratov „krevoprúdmi mučeníkov“.

Pozornosť sa obracia na Ukrajincov stelesnených v baladicky pôsobiacej sekvencii smútiaceho kozáka sediaceho na mohyle a spomínajúceho na druhov padlých na Kryme. Atmosféru však vyjasňuje sokol letiaci vysoko nad mrakmi, predstavujúci romantický presah do transcendentných duchovných výšok, ako aj náznak ruskej pomoci. Táto sekvencia rámcuje výpoveď ducha stepi, duše mohyly, elegicky ospevujúcej krymskú vojnu, prehovárajúcej rečou vetra („vetrošumom“). Oslavuje Moskvu, ktorej obraz básnik rozvinul štvorzložkovým neologickým kompozitom „ľudozemoriekoplodná“ a predstavuje ju ako slovanský Jeruzalem. Akcentuje nielen centrálne postavenie mesta („v zlatom poli slavuje si“), ale aj jeho prepojenosť na širší priestor („čtyromoria zapojuje“). Spätosť slovanských národov v obrodeneckom kontexte opäť symbolizuje systém riek vlievajúcich sa do mora.

V prípade neochoty Ruska privinúť si ostatné slovanské národy jej básnik veští zánik. Rovnakým osudom hrozí aj Slovanom vzpierajúcim sa božiemu plánu splynutia do jedného (hoci vnútorne členitého) celku pod patronátom Ruska.

Srbom vyčíta, že sa ako predstavitelia pravoslávia v rozhodujúcej chvíli nepostavili proti Turkom, naznačuje vplyv západných mocností na ich konanie. Odkazuje na starú pieseň veštiacu prechod Carihradu od sultána pod cára ako predstaviteľa kresťanského sveta.

Ďalšie iskrice posiela Černohorcom a Čechom. Napriek jazykovému separatizmu Slovákov veští opätovné zblíženie s Čechmi, ale aj s Bulharmi, Chorvátmi, obyvateľmi Dalmácie, Slovincami, Lužickými Srbmi, Slezanmi.

Iskrice majú pôsobiť ako rozprávkový čarovný, všetkooživujúci poprašok:

„Všetky štyri sveta strany,

krížom krážom zablýskajte,

prvobúrou nad Slaviany

jarisvety vozbúdzajte.

Všetkých rodov rôzkorene

a ich hrobov rôzotlene

k novživotu zažihajte.

(…)

všetky duchy rozklínajte.

Len v srdci božom stíchnite.“

Naznačuje sa romantický motív zakliatia, v tomto prípade slovanských národov do hrobov. Zakliatie u Hroboňa symbolizuje zásvetie či nadsvetie, prechodné územie medzi životom a smrťou. Nie je hermeticky uzatvorené, ale priepustné, vnímavé, s možnosťou mystickej komunikácie prostredníctvom sprostredkovateľa – posla či hlasu. Podstatou zakliatia je absencia, resp. dočasná skrytosť duše, oddelenej od tela. Takýto stav predstavuje mystickú smrť – mystické zjednotenie, splynutie s Bohom, keď subjekt opúšťa svoje telo, aby sa doň opäť mohol vrátiť. Dnešnou terminológiou by sme zakliatie mohli označiť za stav hybernácie – úplnej pasivity, vegetatívneho pokoja, skrytosti, latentnosti, keď sa pre nepriaznivé vonkajšie podmienky utlmujú životné funkcie na minimum. Môžeme ho charakterizovať ako stratégiu prežitia spätú s „časovou migráciou“, umožňujúcou hybernujúcemu preskočiť časovú periódu nepriaznivých podmienok, resp. vrátiť sa do podmienok panujúcich pred nastúpením nevyhovujúcich pomerov. Pasivita hybernujúcich či zakliatych slovanských národov znamená nedostatok prostriedkov na samostatné zvrátenie stavu – očakáva sa pomoc zvonku. Tou má byť Hroboňovo básnické zaklínadlo, resp. odklínadlo v podobe magickej formulky, modlitby, „ohňomyšlienky“ či „iskrice“, ako signálu na prebudenie sa v limitnej situácii, v ktorej sa menia vonkajšie životné podmienky. Simuláciou návratu na počiatok sa tak uskutočňuje božia obnova, regenerácia prostredníctvom božieho pôsobenia. Na takto konštituovanú zakliatu krajinu odkazujú aj verše z doslovu k básni:

„Pod tebou leží svet mrakom prikrytý,

ako sen dávno zabitý.“

Sen v tvorbe S. B. Hroboňa často predstavuje médium mystiky, zjavenia, ktoré je v stvorenom čase vnímateľné len v zábleskoch, ako okamih návratu do predčasia, pred zrodenie skutočnosti. A poézia je podľa neho piesňou zo zakliatej krajiny, z predsvetia, prejavom ducha (alebo ženského princípu – Sofie či múdrosti) pred stvorením sveta.

V doslove sa aktualizuje Hroboňov tradičný konflikt Východu so Západom – z neuspokojivej situácie Slovanov hľadá východisko v obžalúvaní externých vinníkov a slovansko-kresťanský svet sa takmer xenofóbne konfrontuje s vládou židovstva a „smrti-ducha“ pohanstva západnej Európy. Tá ohrozuje mravnú čistotu Slovanstva, resp. ľudstva okrem duchovných hrozieb aj dohánom, ópiom, kávou i vodkou. Dôvodom na kritiku Západu však nie je len duchovný a civilizačný úpadok, odvrátenie sa od živého kresťanstva, ale k tomuto okruhu pristupuje aj aspekt ekologický, spätý s prírodnou duchovnou podstatou Slovanov:

„Zeleň božiu-háje, lesy,

priemyselné kazia besy,

kde sa duchy otcov dejú,

spevci boží kde zapejú?

Kedyž viera, večný Bože,

myslibesov v tebe zmôže?“

Prírodu Hroboň chápe ako šifru, formu božieho prehovoru. Civilizačné zásahy do prírodného sveta sú preto nechcené, považované za konanie proti Bohu. Priemyselné besy a „myslibesy“ sú ponímané ako symboly západného racionalizmu a prakticizmu. Všetky tieto javy sú hrozbami západu voči východnému, slovanskému svetu, ktorý má poslanie vykonať všekresťanskú misiu s ambíciou pritiahnuť k univerzálnej všeľudskej spáse židov, moslimov aj pohanov:

„Svieťte krížom Hebrejovi,

záslepnému star-bratovi,

dotknis’ očú jeho, Pane,

nech sa vôľa tvoja stane.

Svieťte krížom všeludianom,

Židom, Turkom aj pohanom.

Zasvieť, Bože, Trojbratiji,

Siemo – Chámo – Jávetiji.

Zasvieť duchom aj zakliatym,

v nemej prírode rozviatym.“

Konflikt Západu a Východu však chce prekonať prostredníctvom ekumenizmu, všekresťanskej „východ-západ-prostredňanskej“ cirkvi a prosí o žičlivosť voči najmladšiemu bratovi, popolvárovi, ktorý nemá síl vyzvať národy k prerodu či obrodeniu „hrdinským duchajasom“, ale sype len malé iskrice a prosí Boha o ich zrastenie do veľkého slovanského celku.

Záver modlitebnej skladby tvorí vzývanie smrti ako hraničnej situácie, prechodu k vyššiemu bytiu, ktoré sa anticipuje prostredníctvom „predosmrtnej Bohojavy“. Smrť, resp. takáto krajná forma obetovania sa, sa ukazuje ako základná podmienka prerodu, znovuzrodenia či zmŕtvychvstania na vyššom vývojovom stupni, v rámci božieho kráľovstva na zemi:

„No bez smrti sa nestane

vôľa tvoja, vekov Pane.“

Doterajší dejinný vývin slovanských národov akoby predstavoval odklon od božieho plánu, neprijateľný osud, ktorému sa treba vyhnúť manipuláciou počiatku: Hroboň akoby svojimi magicko-zaklínacími veršami chcel pozmeniť doposiaľ sa napĺňajúci slovanský osud a návratom do prvotnej situácie umožniť nový začiatok:

„Bohsvet umretý do hrobu sa zloží,

a v smrti život večitý zosoží.

(…)

Ach, nes, Baránok, i hriech môjho ľudu

a vo hrob číry ujdi s ním osudu.“

Akcentovanie spomenutého kontrastu Západu a Východu, ktorý je jedným z kľúčových momentov tohto pásma, korešponduje s ideami ruského slavianofilstva o čistote ruskej duše, spravodlivosti spoločenského usporiadania roľníckej občiny oproti precivilizovanej a degenerujúcej západnej Európe, ako aj s predstavou o Slovanstve ako historickej a etnickej jednote a jej mesianistickej úlohe v Európe. Poslanie sa malo naplniť prostredníctvom aktivity ducha, ktorý sa v Hroboňovej experimentálnej fáze päťdesiatych rokov uplatňuje ako mýtus slova.

Na jednej strane možno skladbu Slovenské iskrice považovať za reakciu na výsostne aktuálnu udalosť európskej politiky, ktorá však v sebe nesie potenciál stať sa látkou na vyjadrenie podstatných, podľa autora nadčasových myšlienok mesianizujúcej slavianofilskej ideológie a podávať ich ako univerzálnu, všeobsiahlu pravdu, nezvrátiteľnú veštbu. Takýto postup možno považovať za prejav romantického panpoetizmu s ambíciou stotožňovať poéziu s umením a životom vôbec. Básnické vzývanie k zjednoteniu Slovanov, kresťanov a všeobecne ľudstva a k ustanoveniu božieho kráľovstva na zemi zrkadlí autorské balansovanie medzi radikalizmom a konzervativizmom, vzývanie smrti ako očakávaného prerodu do novej duchovnej kvality môže byť odrazom fantastického utopizmu, ale zároveň aj nihilistickej beznádeje. Aj táto nejednoznačnosť vyvoláva významové chvenie, pre ktoré sa Samo Bohdan Hroboň považuje za najvýraznejšieho predstaviteľa slovenského romantického mesianizmu.

ĽUBICA SOMOLAYOVÁ (SCHMARCOVÁ)

Vydania

HROBOŇ, Samo Bohdan: Iskrice. Ed. Vlastimil Kovalčík. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1990.

HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovenské iskrice. Ed. Edmund Hleba. Bratislava : Tatran, 1991.

HROBOŇ, Samo Bohdan: Slovospytné snovidmy. Ed. Vlastimil Kovalčík. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001.

Literatúra

BOKNÍKOVÁ, Andrea: Samo Bohdan Hroboň. In: Slovník slovenských spisovateľov. Red. Valér Mikula. Praha : Libri, 2000, s. 168-170.

ČEPAN, Oskár: Poznámky o Hroboňovej korešpondencii. In: Slovenské pohľady, 1992, č. 9, s. 59-63.

ČEPAN, Oskár: Romantický mesianizmus a Samo B. Hroboň. In: K problematike slovenského romantizmu. Martin : Matica slovenská, 1973, s. 95-130.

ČYŽEVSKIJ, Dmitrij: „Večne-ženské“ v slovenskej filozofii. In: Živena, 1935, s. 234-238.

GOSZCZYŃSKA, Joanna: Problem mesjanizmu w slowackiej literaturze romantycznej. In: Z polskich studiów slawisztycznych. Seria VIII. Warszawa, 1992, s. 45-56.

GOSZCZYŃSKA, Joanna: Mesjanizacja idei słowianofiskich w poezji Sama Bohdana Hrobonia. In: Wielkie tematy kultury w literaturach słowiańskich. Slavica Wratislaviensia 128. Wrocław, 2004, s. 31-39.

HLEBA, Edmund: Filozofické dimenzie tvorby S. B. Hroboňa. In: Filozofia, roč. 51, 1996, č. 4, s. 112-120.

HOMZA, Martin: Mesianizmus ako súčasť slovenského národného povedomia. In: Historické a kultúrne zdroje slovensko-poľských vzťahov. Red. Jozef Hvišč. Bratislava : Lucerna, 2000, s. 28-45.

HOMZA, Martin: Slovenský variant mesianizmu. In: Kontinuita romantizmu. Vývin – súvislosti – vzťahy. Bratislava : Slovensko-poľská komisia humanitných vied, 2001, s. 83-100.

KLEINSCHNITZOVÁ, Flora: Samoslav B. Hroboň a K. S. Amerling. In: Slovenské pohľady, roč. 46, 1930, s. 516-541, 596-616.

KOVÁČIK, Ľubomír: Samo Bohdan Hroboň. In: Obraznosť v poézii slovenského romantizmu. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela, 1997, s. 53-65.

KOVALČÍK, Vlastimil: Rozružie alebo Samo Bohdan Hroboň. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2002.

PIŠÚT, Milan: Mesianistická báseň S. B. Hroboňa Slovenskje iskrice. In: Sborník Matice slovenskej XIV. Martin : Matica slovenská, 1936.