Slávy dcera
Kollárovo nebo, peklo, raj
Vo svojom prvom literárnohistorickom rozvrhu dejín slovenskej literatúry Literatúra na Slovensku z roku 1881 Jaroslav Vlček v poznámke pod čiarou napísal: „Tablic, Palkovič, velikáni Šafařík a Kollár, kteří jeví se nám začátkem XIX. století literárními individualitami na Slovensku, náležejí výlučně českému oddílu naší literatury.“[1] V Dejinách literatúry slovenskej z rokov 1889 – 1890 však o Jánovi Kollárovi napísal niečo iné: „V časoch neplodných a mĺkvych pre národ náš on samý prvý podujal veľkú revíziu slovanských dejín, ukázal minulé utrpenie a chyby, prítomnú rozorvanosť i nádeje budúcnosti slovom ohnivým a smelým.“[2] Kollár sa podľa Vlčka „v časoch neplodných a mĺkvych“ (ako sa neskôr ukázalo, neboli to časy neplodné ani mĺkve) podujal urobiť „veľkú revíziu slovanských dejín“. Kollár zvádzal k monumentalite a neodolal jej ani inak taký triezvy literárny historik ako Jaroslav Vlček. Napovedá to Vlčkova takmer manifestačná dikcia: ukázanie minulých utrpení a chýb, prítomnej rozorvanosti a nádeje do budúcnosti je charakteristickým vyznačením romantického chápania dejín.
Odvtedy sa v slovenskom a českom literárnom dejepisectve písalo, že Ján Kollár je klasicista, preromantik, romantik, obrodenecký autor. Vojtěch Jirát dokonca taxatívne vymenoval empírových klasicistov, ku ktorým priradil Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika, Františka Palackého a Jána Hollého, a rozlíšil ich od preromantickej generácie Antonína Mareka, Milotu Zdirada Poláka, Václava Hanku, Josefa Lindu a rokokových osvietencov.[3] V slovenskom literárnom dejepisectve sa síce aspoň v náznakoch písalo o Kollárovej romantickosti:[4] jednotliví autori v priebehu desaťročí oscilovali medzi klasicizmom, romantizmom a preromantizmom.[5] Najmä po historickopoetickej periodizácii slovenskej literatúry Mikuláša Bakoša, v ktorej nahradil rozplývavé kultúrnoshistorické periodizačné kritériá slohovým, vývinovo lineárnym estetickým modelom,[6] sa však vcelku ustálil a utvrdil na dlhé desaťročia názor, že Ján Kollár patrí do literárneho klasicizmu.[7] Chceli sme mať z neho klasika alebo aspoň klasicistu. Hádam najrezolútnejšie to sformuloval Cyril Kraus: „Nijako preto neprekvapuje, že bol vyznávačom klasicistickej poetiky, že jeho poézia podstatnejšie neprekračovala jej rámec, aj keď, pravdaže, Kollár z nej v nejednom ohľade vybočoval. V jeho básnickej tvorbe sú viaceré črty príznačné pre poéziu preromantickú i romantickú, ktoré sa v minulosti neraz nadhodnocovali i preceňovali, uvažovalo sa o Kollárovom ‚preromantizme‘ i ‚romantizme‘, akoby básnik vedome inklinoval k týmto poetikám. Určité ‚preromantické‘ i ‚romantické‘ segmenty sú preukázateľné, no v základe nenarúšajú Kollárovu ‚klasicistickú orientáciu‘, v jeho poetike nie sú určujúce, sú v podriadeneckom vzťahu.“[8] Až v poslednom čase sa začína nadväzovať na názor Milana Pišúta a niektorých bohemistov, na základe ktorého sa zdôrazňuje Kollárova prechodná, preromantická rola medzi klasicizmom a romantizmom.[9] V aktuálnej českej bohemistike sa objavil názor Dalibora Turečka o romantickosti Slávy dcery, a to najmä v Předzpěve, ktorý sa vďaka antikizujúcemu hexametru pokladal za najdôležitejší príznak Kollárovho klasicizmu. D. Tureček naproti tomu píše: „Zejména ‚Předzpěv‘, psaný sice formou antického, elegického disticha, je romantický obsahem i obrazností. Kollár v něm líčí idealizovanou minulost dávných, zejména Polabských Slovanů: ti podle něj měli představovat první etapu civilizace a vzdělanosti na sever od Alp, měli zprostředkovat všechny vymoženosti, včetně metalurgie, mořeplavectví, urbanistiky či silniční infrastruktury, a to již v období raného středověku. Ahistoričnost a romantizující mytologičnost Kollárova modelu je víc než zřejmá: autor nepracuje jako historik, ale v podstatě také vytváří pseudohistorické falzum, ačkoli se na rozdíl od tvůrců Rukopisů pod něj podepisuje (…) Hlavními rozlišujícími příznaky pro nás tedy budou: mytizující příklon k ranému středověku, akcent na motivy vypjaté citovosti, užití charakteristických romantických motivů, forma sonetu, respektive sonetového věnce, intertextuální souvislost s dobově přestižními díly německé proveniencie, stejně jako s Byronem. Nechceme přitom nikterak tvrdit, že tím Kollárův text postihujeme bezezbytku a jediným možným způsobem. Právě Slávy dcera je přece jedinečným příkladem mísení romantických prvků s klasicistickými schématy i s racionalisticky učeneckým přístupem k literárnímu dílu. Je ale přesto nesporné, že romantično Slávy dceru v podstatné míře a nikoli zanedbatelným způsobem spoluutvářelo.“[10]
V posledných dvoch desaťročiach sa venuje Jánovi Kollárovi nepretržitá edičná a literárnohistorická pozornosť, ktorá sa začína pozvoľna podieľať aj na pozmenenom obraze jeho tvorby.[11] Má to dôsledok aj pre kľúčové otázky čítania Slávy dcery. Všeobecne sa zdôrazňuje postupné palimpsestové navrstvovanie Slávy dcery v jednotlivých vydaniach. Z pôvodného cyklu osemdesiatich šiestich sonetov Básní z roku 1821 a zo samostatnej básne Elégia z roku 1822, ktorá nebola pôvodne ich súčasťou, vzniká v roku 1824 Slávy dcera ve třech zpěvích (I. Sála, II. Labe, III. Dunaj) so 150 sonetmi, napísanými v päťstopovom trocheji. V roku 1832 potom Kollár rozšíri lyricko-epickú báseň (ako teraz nazýva Slávy dceru) na 616 sonetov a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Léthé, V. Acheron. Spolu s novým vydaním Slávy dcery vydal Kollár komentár s vysvetlivkami Výklad čili přímětky a vysvětlivky ku Slávy dceře,[12] ktoré publikoval aj samostatne.[13] Vo vydaní z roka 1845 sa počet sonetov rozrástol na 622 a v roku 1852 na konečných 645.[14] Poeticky sa hovorilo, že „trojloďový kostol“ sa zmenil na „päťloďovú katedrálu“. Menej poeticky sa písalo o syntéze a myslím, že nie je prehnané, ak označíme posledné vydanie Slávy dcery za Kollárov „gesamtkunstwerk“. Avšak už Jozef Miloslav Hurban (hoci v jeho prípade nemožno obísť dobovú polemickosť, veď Slovensko a jeho život literárny vychádzalo v Slovenských pohľadoch v rokoch 1846 – 1851 v čase jazykovej rozluky, v ktorej bol Kollár v príkrom konflikte s mladými romantikmi) písal, že „Slávy dcera sama v sebe pri rozličných svojich vydaniach sama so sebou sa rozpadávala“ a „obecenstvo chladlo“.[15] Vysvetľovalo sa to stratou pôvodnej poetickej spontaneity a básnickej invencie. Vladimír Macura písal o heterogénnosti Slávy dcery: „‚Úplné vydání‘ Slávy dcery v sobě spojilo funkce poezie, vědy, publicistiky i mýtu – stalo se ideovým svodem českého obrozenského myšlení.“[16] Mojmír Otruba to komentoval pomocou výroku Ladislava Čelakovského, že Kollárovi sa niekedy „matou koncepty – filologicky začíná básnit a básnicky filologuje“: „Kollárovo ‚básnické filologování‘ stejně jako jeho smyšlenky o slovanských dějinách a stejně ovšem jako jeho pozitivní poznatky a vědomosti ze slovanské historie a filologie byly součástí toho jeho obzoru, do něhož se sám uzavřel, v němž si stvořil svůj vlastní systém, svůj řád pravdy a hodnoty.“[17]
Nešlo však o mätenie konceptov. Kollárovo filologické básnenie a básnické filologovanie upozorňuje na podstatnú otázku architektúry Slávy dcery, na zvláštny druh synoptických, chiastických korešpondencií medzi Předzpěvom a jednotlivými časťami, jednotlivými časťami navzájom, ako aj textom Slávy dcery a Výkladu, čo utvára klenbu jej výstavby. Předzpěv tvorí rámec Slávy dcery. Hans Ulrich Gumbrecht hovorí v tejto súvislosti o romantickom princípe sebareflexívneho zdvojeného pozorovateľa.[18] Toto zdvojenie však neplatí len pre vzťah rámca a vnútra. Slávy dcera má mnohonásobne interferenčnú povahu. Jednak sú to sebareflexívne, autopoetické pasáže v samotnom texte, ktoré majú metaleptický charakter. V štvrtom speve, situovanom do slovanského neba, píše napríklad v sonete 426 jeho lyrický subjekt pod pláštikom Míny na margo romantickosti a klasicistickosti svojej poézie: „Romantickou jsem i antickou / stránku věncem smířlivosti ctila.“[19] V prvom speve charakterizuje potom priamo svoju poéziu ako „triezvu, holú pravdu“:
„Jestli jen to básnířstvím se volá,
co lež, výmslek a třeštivost,
tak mně nepatří ta poctivost,
nebo cizá jest mi tato škola;
co já básním, tj. pravda holá,
kterou vede jasná střízlivost,
ne cit prázdný aneb horlivost,
kterou zažhnou obraznosti kola:
Básně mé jsou téměř ukazadla
jen a suché těch krás rejstříky,
jejichž v oči skutečnost mi padla;
kdybych zpíval podle obyčeje,
hymny mohli by mé veršíky
a mé znělky býti epopeje.“[20]
Nebolo by to také prekvapujúce, keby na konci tretieho spevu nepísal Kollár v sonete 398 pravý opak:
„Nenemilý někdy Muzám zpěvným
žil jsem básníř mladost bývalou,
nyní mlučí lyra s píšťalou,
hřebem k stěně přivěšená pevným;
stydí se už lásky hlasem zjevným,
aneb krásy zníti pochvalou,
a vždy víc i strunu ostalou
život perstem doterhává hněvným:
Komu svět a lehká přeje Hebe,
nechať růžemi se ověnčí,
lilie mně usoudilo nebe;
ty, co kráčíš zpěvnějšími kraji,
proměň nástroj po hře mládenčí
v harfu a veď z Pindu na Sinai.“[21]
V podstate ide o melancholickú rozlúčku básnika s poéziou – celé vyznenie piatich spevov Slávy dcery osciluje medzi euforickosťou a extatickosťou na jednej a melancholickosťou a zahĺbenosťou na druhej strane, ale melanchólia dominuje, tak ako v elegickom Předzpěve dominuje žiaľ. Kollárova Slávy dcera je básňou ľudskej straty – raz mileneckého vzťahu ako poetického zdroja, druhý raz straty zašlej slávy Slávie, čím sa vytvára základný modus básne, ktorý tvorí architektúru Slávy dcery.
Prekvapujúce pri tejto rozlúčke s poéziou je však najmä to, že len o čosi skôr, v sonete 390, píše básnik jedny zo svojich najvrúcnejších veršov:
„Každý přítel mladosti mé vije
věnec radosti si kvítkový,
každý život vede takový,
že se šťastným, jak si žádal, čije;
ten má ženku, toho sláva kryje,
tomu poklad dopřán kovový,
jen mne potkal osud, jakový
člověk radše čítá nežli žije:
Celé moje zemské živobytí
jest jen ve dvě léta stěsněno,
neb já mimo lásku neznám žití;
i tu však mi cena hořčí choutku,
ano, posavád už placeno
za dva roky štěstí, deset smutku.“[22]
Toto „mimo lásku neznám žití“ je ultimatívnym, radikálnym prejavom Kollárovej subjektivity, nepripúšťa nijakú možnosť úhybného manévru. A predsa si Kollár nájde únikovú cestu. Vytvára zvláštnu hru korešpondencií, ktorá sa pohybuje v akejsi časovej slučke. Najprv píše, že jeho básne sú „jen a suché těch krás rejstříky, / jejichž v oči skutečnost mi padla“. Potom z neho lyricky vytryskne, že jeho zemské živobytie „jest jen ve dvě léta stěsňeno, / neb já mimo lásku neznám žití“, aby sa napokon s poéziou melancholicky rozlúčil. My vieme, že tieto časové prevrstvenia vyplývajú z toho, že sonet 110 dopísal a začlenil až do textu z roku 1845 ako odpoveď kritikom, ktorí po vydaní z roku 1832 písali o strate jeho básnickej invencie. Zaradil ju však do prvej časti, ktorá pochádza z roku 1824, do obdobia plného rozkvetu básnickej imaginácie. Takýchto slučiek je v stavbe Slávy dcery viac. Ladislav Čelakovský vo svojom chiastickom výroku, že Kollár „filologicky začíná básnit a básnicky filologuje“, poukázal na interferenciu a priamo zakliesnenosť medzi vlastným textom Slávy dcery a komentárom. Za zdanlivou triezvosťou jeho veršov sa skrýva Kollárova básnivá mýtotvornosť romantického vlastenectva, za hromadením faktov a pseudofaktov, nepomáhajúcich ani natoľko čitateľovi orientovať sa v texte ako skôr zdôrazňujúcich učenosť komentárov a vysvetliviek, ktorá však nemá často podobu faktov, lebo je vynájdená, sa skrýva základný mýtotvorný princíp romantickej vedy, ktorého elementárna funkcia nie je napriek všetkému vedeckému inštrumentáriu poznávacia, ale rétorická, apologetická.
Ján Kollár sonetom 110 v podstate vytvára časovú slučku, prepája romantickú subjektívnosť s romantickou vlasteneckosťou básne a s romantickou vedou Výkladu. Tak ako to robí symbolickou či emblematickou geografiou[23] a pseudoetymológiou, charakteristickou nielen pre Slávy dceru, ale najmä pre cestopisy.[24] Pre čítanie Slávy dcery platí to, čo pre lektúru Rukopisov Václava Hanku a Josefa Lindu, aj keď nie sú viditeľnými, ale skrytými autormi: „Ak musela existovať česká/slovenská epika, musela existovať aj romantická veda, veda ako mýtus: podstatné je ukázať to, a nie odsúdiť.“[25] Romantická veda zastiera hranice, deliace kvázivedecké sny od literárnej mystifikácie. U Kollára sú to vedecké sny na hranici mystifikácie, v Rukopisoch literárne mystifikácie, vydávajúce sa za splnenie vedeckého sna. Interferenciu textu a výkladu Slávy dcery treba vnímať ako súčasť autorskej romantickej stratégie – len tak ich možno zbaviť ódia, ktoré na nich ostáva pri čítaní v realistickom kľúči vedeckej verifikácie a falzifikácie. Ide o to, čo nazýva Cooper fundamentálnou redefiníciou literatúry v období romantizmu.
Na tomto mieste sa možno ešte raz vrátiť k problému Kollárovej romantickosti. Prvotná recepcia Slávy dcery – ako na to poukázal D. Tureček, nadväzujúc na empirický výskum Veroniky Zelenkovej – trvala prakticky tridsať rokov a mala svoju recepčnú dynamiku.[26] Tridsať rokov tvorí približné rozpätie tvorby a recepcie diela autora za jeho života a v plnej miere to platí o Kollárovej Slávy dcere, ktorú tvoril vedome ako celoživotný gesamtkunstwerk. V jeho prípade však vedie aj toto rozpätie k zvláštnej časovej slučke, počas ktorej dochádza k presunom geologických vrstiev textu.[27] Kollár sa vracal zo štúdií v Jene s jasnou predstavou sonetu ako poetologického nástroja v nemeckej sonetovej vojne medzi romantikmi a klasicistami. V nemeckej literatúre už síce doznieval, ale mal v teoretickom texte Augusta Wilhelma Schlegela ešte stále platný výstup z roku 1804, ktorý Kollár poznal, o čom svedčí aj jeho komentár k druhému sonetu. Koncept romantického sonetu vychádzal z presvedčenia, že „heterogénny moderný vývin povedie k opätovnej objektivite a k umeleckej a životnej totálnosti, ktorá bude mať prevahu nad klasicistickou organickou totálnosťou“.[28]
Myšlienka romantickej syntézy vyplýva potom z úvahy, že ju možno dosiahnuť moderným heterogénnym vývinom a následným návratom k objektívnej totálnosti. Forma sonetu sa u Schlegela, ale rovnako aj u Kollára, stáva filozofickým argumentom, lebo sonet je poetologicky uspôsobený splniť požadovanú romantickú syntézu schopnosťou lyrickej narativizácie.[29] Tú zabezpečuje epické dianie, založené na motíve cesty v spevoch zobrazujúcich realitu pozemského života a posmrtného sveta,[30] ktorý je v Kollárovom podaní ozvenou európskeho toposu homo viator, človeka ako pútnika.
Po návrate z nemeckých štúdií si však Kollár uvedomil rozdiel medzi nemeckou a českou/slovenskou dobovou literárnou situáciou. V Prahe sa pripravovalo vystúpenie Jungmanna a Palackého, ktoré viedlo onedlho k publikovaniu spisku Počátkové českého básníctví obzvláště prosodie, vydaného anonymne v Prešporku v apríli roku 1818, ktorého autormi boli (ako ináč – s romanticky anonymným autorstvom) Pavol Jozef Šafárik a František Palacký. Vystúpili ním proti monotónnosti sylabicko-tónickej prozódie, oproti ktorému postavili časomieru. Nemecká a česká/slovenská literárna situácia a s nimi aj Ján Kollár sa ocitli v chiastickom vzťahu. Kollár ho vyriešil tým, že v prvom vydaní Slávy dcery v roku 1824 vytvorili vnútro textu sonety, ktoré ostali jeho lyrickým základom a zároveň sa stali motorom dynamiky epického diania, ktoré zarámcoval hexametrom Předzpěvu, čím na jednej strane aproprioval vo svojom texte aktuálny romantický poetologický princíp sonetu, na druhej vyšiel v ústrety domácej literárnej situácii v znamení časomiery, ktorá však nemala podľa mňa ani tak odkazovať na klasicizujúcu antiku, ako mala byť jej poetickým prepisom-palimpsestom, signalizujúcim štylisticky vysokú povahu básne. Tým sa romantická podstata sonetov Slávy dcery do istej miery zastrela a stala latentnou – Kollárova romantickosť sa v domácej literárnej situácii ukázala „predčasná“. Na konci prvotnej recepčnej vlny však už bol v čase nástupu mladej romantickej generácie Kollárov romantický modus „nevčasný“. Pekne to ukazuje recenzia Slávy dcery Jana Dalibora Kopeckého z roku 1839,[31] kde na jednej strane obhajuje Kollárovo vydanie Slávy dcery z roku 1824 proti vydaniu z roka 1832, na druhej argumentuje romantickým inštrumentáriom, ktoré bolo už v tom čase zvulgarizované a nezapadalo do konceptu českých ani slovenských „mladoromantikov“.
Príbeh celkom odlišnej recepcie Kollárovej Slávy dcery na začiatku a na konci prvej recepčnej vlny, v ktorej Kollár na začiatku „predbehol svoju dobu“ a musel sa jej prispôsobiť, a na konci bol už jeho romantický modus neaktuálny, však ukazuje, aký ošemetný je lineárny príbeh vývinu literatúry, nepočítajúci s rôznymi pred-bežnými, sú-bežnými a mimo-bežnými zvratmi a slučkami literárneho diania. Osobitne to platí pre slovenskú literatúru, kde sa konštituovanie moderného slovenského spisovného jazyka mladou romantickou generáciou vníma ako cezúra a jazyk Kollárovej Slávy dcery nielen ako starý, ale ako iný.[32]
Neorganická, kultúrna heterogénnosť mala aj u Kollára strategickú platnosť. V tom, ako postupne vytváral architektúru Slávy dcery, palimpsestovú povahu vzťahu medzi textom Slávy dcery a paratextom[33] Výkladu, ale aj Předzpěvu, ktorý nie je len intertextuálnym nadviazaním na „náreky“ a „plače“ od 17. storočia,[34] ale – ako na to poukázal R. Kiss Szemán – aj odkazovaním na Knihu žalmov a Ovídiovho Heroidesa[35] a emblematicky, motívom „roniacich sĺz“, aj ozvenou Vergíliovej Eneidy s jej kľúčovým toposom Eneasovho plaču nad zánikom Tróje pred obrazom kráľovnej Didó v kráľovskom paláci, ktorý sa v Eneide transformuje na zakladateľský mýtus založenia Ríma ako istého znovuzrodenia Tróje v Ríme. Vzdialene a ozvenne poukazuje tento motív na latentnú paralelu s plačom Slovanov nad vlastnou neblahou históriou.
Slávy dcera je však predovšetkým inventing, vynájdené dielo, kreátorské, mýtotvorné. Najlepšie to možno ukázať na palimpsestoch diel dvoch autorov, na Herderových Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit[36] a Horváthovom texte O náboženských a mravných štádiách dávnych Maďarov.[37] Kollár na základe týchto dvoch textov vypreparoval dobré „wlastnosti národu Slowanského“, ktoré sa stali novomytologickým podložím Slávy dcery a celého mesianistického konceptu slovenskej kultúry 19. storočia.[38] Práve na technike viacnásobných transferov možno presne ukázať, ako vznikla Kollárova konštrukcia histórie, vyzdvihujúca základné sily a črty dejinného procesu.[39] Tieto transfery majú v Kollárových Dobrých wlastnostiach Národu Slowanského (1822)[40] dve sekvencie. Kollár preberá ako vzor Herderove vlastnosti, ktoré pripisuje Slovanom a Horváthove vlastnosti starých Maďarov, selektuje ich, vyberá z nich len tie dobré, ktoré mu umožňujú zmenu z vecného na rétorický a apodiktický kód. Z Horváthových vlastností starých Maďarov vypúšťa domáce afekty, hrdopyšstvo, túžbu po peniazoch a zvlčilosť a ponecháva nábožnosť, pracovitosť, nevinnú veselosť, lásku k vlastnej reči a znášanlivosť voči iným národom.[41] To sú vlastnosti, ktoré sa kryjú s Horváthovými vlastnosťami starých Maďarov aj s Herderovými vlastnosťami Slovanov. Viacerí kultúrni historici[42] už poukázali na to, že Kollár vynechal niektoré z negatívnych vlastností, ktoré sa vyskytujú u Herdera ako poddajnosť a poslušnosť. Konrad Bittner k tomu poznamenáva, že okrem toho v Herderovom náčrte praktických dejín nehrajú Slovania významnú rolu, takže v Ideách šlo skôr o istú potencialitu ako fakticitu.[43]
Práve v tejto novomýtickej romantickej podobe sa však stala Slávy dcera Jána Kollára základným dielom slovenskej literatúry 19. storočia s hlbokým presahom do 20. storočia. Jej vplyv je v oblasti novej mytológie prítomný aj dnes, v obradnej festivitnej podobe, ale neraz aj vo vyprázdnenej podobe ceremoniálu a v grotesknej podobe nechcenej komickosti.
Slávy dcera je však v slovenskej literatúre prítomná aj v podobe názvukov a náznakov, akýchsi ozvien, ktoré si už ani nemusíme spájať s Kollárom. Ich prítomnosť sa vynára z archeologických nánosov kultúrnej pamäte aj tam, kde by sme to vonkoncom neočakávali. Napríklad v motíve roniacej slzy, ktorý je kľúčovým toposom Života bez konca Františka Švantnera. Alebo v motíve rakvy v populárnej piesni/básni Miroslava Válka Smutná ranná električka.
Peter Zajac
Vydania
KOLLÁR, Ján: Slávy dcery ve třech zpěvých. Budín, 1824.
KOLLÁR, Ján: Slávy dcera. Lyricko-epická báseň w pěti Zpěwjch od Jana Kollára. W Pešti tiskem Trattnera a Károliho, 1832.
KOLLÁR, Ján: Díla básnická Jána Kollára ve dvou dílích. Budín, 1845.
KOLLÁR, Ján: Slávy dcera. S přídavkem básní drobnějších. Vydáni obnovené a rozmnožené. Viedeň, 1852.
KOLLÁR, Ján: Výklad čili přímětky a vysvětlivky ku Slávy dceře. Praha : Nákladem knihkupectví I. L. Kobera, 1862.
KOLLÁR, Ján: Dielo I. Básne. Vybral, zostavil, úvodnú štúdiu, edičnú poznámku napísal Cyril Kraus. Bratislava : Slovenský Tatran, 2001.
KOLLÁR, Ján: Dielo. Výber zostavil, komentár, vysvetlivky, kalendárium života a diela a doslov napísal Miloslav Vojtech. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009.
Literatúra
IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana (ed.): Ján Kollár a slovanská vzájomnosť. Bratislava : Stimulus, 2006.
GLANC, Tomáš – MEYER, Holt (eds.): Inventing Slavia – Izobratenie Slavii. Praha : Národní knihovna ČR – Slovanská knihovna, 2005.
KISS SZEMÁN, Róbert: Szláv pokol Pesten. Budapest : Balassi Kiadó, 2010.
KRAUS, Cyril (ed.): Ján Kollár (1793 – 1993). Bratislava : Veda, 1993.
TUREČEK, Dalibor: Literární romantično. Brno : Host, 2012.
WILLER, Stefan: Poetik der Etymologie. Texturen sprachlichen Wissens in der Romantik. Berlin : Akademie Verlag, 2003.
[1] VLČEK, Jaroslav: Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy. Praha : Nákladem Slavíka & Borového, 1881, s. 33.
[2] VLČEK, Jaroslav: Dejiny literatúry slovenskej. Turčiansky sv. Martin : Matica slovenská, 1933, s. 51. (3. vydanie, pôvodne 1889, 1890.)
[3] JIRÁT, Vojtěch: Lyrika českého obrození. In: Duch a tvar. Praha : Československý spisovatel, 1967, s. 97-108, tu s. 102. (1. vydanie 1940.)
[4] BUJNÁK, Pavel: Romantizmus v literatúre slovenskej. In: Slovenský obzor, roč. 1, 1907, s. 598-599.
[5] PIŠÚT, Milan: Počiatky básnickej školy Štúrovej. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova, 1938; MIŠKOVIČ, Alojz – PIŠÚT, Milan: Dejiny slovenskej literatúry pre VI. triedu slovenských gymnázií a pre učiteľské akadémie. Bratislava : Štátne nakladateľstvo, 1941; PIŠÚT, Milan: K otázke genézy slovenského literárneho romantizmu. In: Romantizmus v slovenskej literatúre. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1974.
[6] BAKOŠ, Mikuláš: Problém vývinovej periodizácie slovenskej literatúry. In: Literárna história a historická poetika. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1973, s. 69-93. (1. vydanie 1944.)
[7] ROSENBAUM, Karol: Slovanská myšlienka a prehĺbenie obrodeneckej ideológie v literatúre (Od klasicizmu k romantizmu). In: PIŠÚT, Milan – ROSENBAUM, Karol – KOCHOL, Viktor: Dejiny slovenskej literatúry II. Literatúra národného obrodenia. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960, s. 107-266; PIŠÚT, Milan: Klasicizmus. In: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Osveta, 1962, s. 189-219; PIŠÚT, Milan: Klasicizmus a preromantizmus. In: MAZÁK, Pavol – GAŠPARÍK, Mikuláš – PETRUS, Pavol – PIŠÚT, Milan: Dejiny slovenskej literatúry 2. Novšia slovenská literatúra (1780 – 1918). Bratislava : SPN, 1984, s. 46-86, tu s. 59; Pišút tu píše na rozdiel od vlastnej odbornej štúdie o klasicistickom štýle Kollárovej Slávy dcery; ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Tatran, 1988; ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II. 19. storočie a prvá polovica 20. storočia. Bratislava : Národné literárne centrum, 1999; FORDINÁLOVÁ, Eva: Klasicizmus. In: SEDLÁK, Imrich: Dejiny slovenskej literatúry I. Martin – Bratislava : Matica slovenská – Literárne informačné centrum, 2009, s. 180-311.
[8] KRAUS, Cyril: Vývinové peripetie Kollárovej poézie. In: KRAUS, Cyril (ed.): Ján Kollár (1793 – 1993). Bratislava : Veda, 1993, s. 121-143, tu s. 124.
[9] VOJTECH, Miloslav: Preromantizmus. In: ČÚZY, Ladislav – KÁKOŠOVÁ, Zuzana – MICHÁLEK, Martin – VOJTECH, Miloslav: Panoráma slovenskej literatúry I. Literárne dejiny od stredoveku po koniec romantizmu. Bratislava : SPN, 2004, s. 90-108.
[10] TUREČEK, Dalibor: Literární romantično. Brno : Host, 2012 (z rukopisu).
[11] KOLLÁR, Ján: Dielo I. Básne. Vybral, zostavil, úvodnú štúdiu, edičnú poznámku napísal Cyril Kraus. Bratislava : Slovenský Tatran, 2001; KOLLÁR, Ján: Dielo. Výber zostavil, komentár, vysvetlivky, kalendárium života a diela a doslov napísal Miloslav Vojtech. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009; v rukopise je aj nové vydanie Slávy dcery s komentárom Martina C. Putnu, ktoré má vyjsť v roku 2014; AMBRUŠ, Jozef: Listy Jána Kollára I. Martin : Matica slovenská, 1991 (v Ústave slovenskej literatúry SAV sa pripravujú Listy Jána Kollára II.); KRAUS, Cyril (ed.): Ján Kollár (1793 – 1993). Bratislava : Veda, 1993; PYNSENT, Robert, B.: Mýtus Slovanství: Pavel Josef Šafařík a Ján Kollár. In: Pátrání po identitě. Praha : H & H, 1996, s. 67-127; IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana (ed.): Ján Kollár a slovanská vzájomnosť. Genéza nacionalizmu v strednej Európe. Bratislava : Stimulus, 2006; GLANC, Tomáš – MEYER, Holt (eds.): Inventing Slavia – Izobratenie Slavii. Praha : Národní knihovna ČR – Slovanská knihovna, 2005; KISS SZEMÁN, Róbert: Szláv pokol Pesten. Budapest : Balassi Kiadó, 2010; TUREČEK, D.: c. d.
[12] SLÁWY DCERA. Lyricko-epická báseň w pěti Zpěwjch od Jana Kollára. W Pešti tiskem Trattnera a Károliho, 1832.
[13] KOLLÁR, Jan: Výklad čili přímětky a vysvětlivky ku Slávy dceře. Praha : Nákladem knihkupectví I. L. Kobera, 1862.
[14] V ďalšom texte citujem z vydania KOLLÁR, Ján: Dielo I. Básne. Bratislava : Slovenský Tatran, 2001.
[15] HURBAN, Jozef Miloslav: Slovensko a jeho život literárny. In: Dielo II. Bratislava : Tatran, 1983, s. 11-295, tu s. 167.
[16] MACURA, Vladimír: Jan Kollár: Slávy dcera (1824). In: ZEMAN, Milan (ed.): Rozumět literatuře. Interpretace základních děl české literatury. 1. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1981, s. 51-58, tu s. 58.
[17] OTRUBA, Mojmír: Rebel – prorok – kazatel. Doslov. In: KOLLÁR, Jan: Slávy dcera. Praha : Odeon, 1971, s. 258-267, tu s. 266.
[18] GUMBRECHT, Hans Ulrich: Stimmungen lesen. Über eine verdeckte Wirklichkeit der Literatur. München : Hanser Verlag, 2011, s. 90 a n.
[19] Kollár, J., c. d., s. 255.
[20] Tamže, s. 94-95.
[21] Tamže, s. 240.
[22] Tamže, s. 236.
[23] KISS SZEMÁN, R., c. d.
[24] O význame romantickej etymológie bližšie WILLER, Stefan: Poetik der Etymologie. Texturen sprachlichen Wissens in der Romantik. Berlin : Akademie Verlag, 2003.
[25] COOPER, David, L.: Padělky jako romantická forma autorství. Rukopisy Královédvorský a Zelenohorský ze srovnávací perspektivy. In: Česká literatura, roč. 60, 2012, č. 1, s. 26-41, tu s. 31.
[26] TUREČEK, D., c. d., s. 108-112.
[27] Preberám tu metaforu Oskára Čepana, ktorú použil pre charakteristiku literárnych procesov, ale platí aj pre charakteristiku geologických posunov, presunov, prevrstvení a zlomov vo vnútri literárneho textu. In: ČEPAN, Oskár: Vzťahy v literárnom vývine. In: Slavica Slovaca, roč. 14, 1979, č. 4, s. 364-365.
[28] BORGSTEDT, Thomas: Topik des Sonetts. Gattungstheorie und Gattungsgeschichte. Frühe Neuzeit: Studien und Dokumente zur deutschen Literatur und Kultur im europäischen Kontext. Band 138. Tübingen : Max Niemeyer Verlag, 2009, s. 454. Romantická sonetová vojna vysvetľuje problém, pred ktorým stáli Nora Krausová a Karol Rosenbaum, ktorí vnímali romantické pozadie Kollárovho sonetu, ale zároveň Slávy dceru vtesnávali do klasicistického rámca. In: KRAUSOVÁ, Nora: Vývin slovenského sonetu. Bratislava : Tatran, 1976, s. 58; ROSENBAUM, Karol: Literárne pozadie básnickej tvorby mladého Jána Kollára. In: KRAUS, Cyril (ed.): Ján Kollár (1793 – 1993). Bratislava : Veda, 1993, s. 102.
[29] HÜHN, Peter: Geschichten in Gedichten. Ansätze zur narratologischen Analyse von Lyrik mit einem Ausblick auf die Lyrik Shakespears und den Petrarkismus. In: BLEUMLER, Hartmut – EMMELIUS, Caroline (Hrsg.): Lyrische Narrationen – narrative Lyrik. Gattungsinterferenzen in der mittelalterlichen Literatur. Berlin – New York : de Gruyter, 2011, s. 79-101, tu s. 83.
[30] KISS SZEMÁN, R., c. d.
[31] Bližšie OTRUBA, Mojmír: Jan Kollár jako argument pro Máchu a romantismus. In: Česká literatura, roč. 24, 1976, č. 3, s. 256-260.
[32] Hans Robert Jauss hovorí v tejto súvislosti o alteritnosti. In: JAUSS, Hans Robert: Alterität und Modernität der mittelalterlichen Literatur. München : Wilhelm Fink Verlag, 1977.
[33] GENETTE, Gerald: Paratexte. Frankurt – New York : Campus Verlag, 1989.
[34] ROSENBAUM, K.: Literárne pozadie básnickej tvorby mladého Jána Kollára, c. d., s. 92-107, tu s. 94.
[35] KISS SZEMÁN, R., c. d.
[36] HERDER, Johann Gottfried: Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit. Wiesbaden : R. Löwit. Textausgabe, bez vročenia.
[37] HORVÁTH, István: A régi Magyaroknak Vallásbéli ’s Erkölcsi Állapottokról. In: Tudományos Gyüjtemény, 1817. Cit. podľa KISS SZEMÁN, Róbert: Historičnosť a kreace neboli Dobré wlastnosti Národu Slowanského? In: Česká literatura, roč. 57, 2009, č. 6, s. 802-817.
[38] Mesianizmus chápem v zmysle novodobého európskeho mýtu, ‚The holy nation‘, vyvoleného národa. In: WEICHLEIN, Siegfried: Nationalbwegungen und Nationalismus in Europa. Darmstadt : WBG, 2006, s. 139.
[39] Slovo konštrukcia tu používam v zmysle, v akom ho v súvislosti s konštruktmi českých dejín používal Jan Patočka. In: PATOČKA, Jan: Konrad Bittner: Deutsche und Tschechen. In: Češi I. Praha : Oikoymenh, 2006, s. 507-510, tu s. 508.
[40] KOLLÁR, Ján: Dielo. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009, s. 413-432.
[41] KISS SZEMÁN, R., c. d., s. 806.
[42] GLANC, T. – MEYER, H., c. d., s. 14; GOSZCZYŃSKA, Joanna: Synowie słowa. Myśl mesjanistyczna w słowackiej literaturze romantycznej. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2008, s. 102; PYNSENT, Robert, B.: Slávy Herder. In: IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana (ed.): Ján Kollár a slovanská vzájomnosť. Bratislava : Stimulus, 2006, s. 11-24.
[43] BITTNER, Konrad: Herders Geschichtsphilosophie und die Slawen. Veröffentlichungen der Slavistischen Arbeitsgemeinschaft an der Deutschen Universität in Prag. Reihe I. Untersuchungen. Heft 6. Reichenberg : Gebrüder Stipel, 1929.