SLÁVY DCERA

KOLLÁR, Ján (1793 – 1852)

lyricko-epická skladba, 1824; 1832

Lyricko-epická skladba, ktorej prvé vydanie z roku 1824 Ján Kollár postupne dopĺňal – počas života vydal dve rozšírené verzie (1832, 1845), v definitívnej podobe vyšla až po jeho smrti v roku 1852.

Okrem toho, že ide o alegóriu aktuálnych problémov národa, Kollárov básnický prejav je v nej poznačený aj pôsobivou autentickosťou citového zážitku lyrického subjektu, ktorá je dôsledkom veľkého napätia medzi túžbami a skutočnosťou. Túto skladbu preto možno považovať za jeden zo základných kameňov modernej slovenskej poézie.

Predchádzalo jej vydanie prvej Kollárovej básnickej zbierky s jednoduchým názvom Básne, ktorú za pomoci Josefa Jungmanna vydal v Prahe v roku 1821 (avšak v obmedzenom rozsahu pre zásahy cenzúry – jednou z najznámejších vyradených básní je báseň Vlastenec). Kollár sa v nich predstavil ako pomerne vyzretý básnik, ktorý súčasne zvládol pravidlá klasicistickej poézie a časomernej prozódie a zároveň zachytil nové tendencie smerujúce k romantickému básnickému výrazu. Okrem nadosobnej a národnej poézie obsahujú aj výrazne osobnú lyriku s hlbokým intímnym rozmerom. Už v nich použil formu sonetu, ktorá potvrdzuje vplyv nemeckej literatúry na formovaní Kollárovej básnickej osobnosti. (Zaujímavosťou je, že Kollár v nich použil pre český jazyk prirodzenejšiu trochejskú organizáciu verša namiesto pôvodného jambického metra.)

Básne sú rozdelené do štyroch cyklov. Hneď v prvom z nich, s názvom Znělky neb sonety, predstavuje nového lyrického hrdinu s veľmi intenzívnymi túžbami i sklamaniami. (Sú oslavou milovanej Míny, Kollárovej lásky z jeho študentských čias – Friederiky Schmidtovej, a autentickým vyjadrením básnikovho ľúbostného vzťahu k nej.) K princípom klasicistickej poézie sa vracia v druhej časti – Elegie, v ktorej dominujú spomienky. Rozmanitosť básní zaradených do tretej časti (či už prozodickú, poetickú alebo tematickú) vystihuje jej názov – Všelico. Vo štvrtej časti Nápisy, ktorá obsahuje šesťdesiat epigramov, rezonujú humanistické ideály a vlastenecké motívy.

Práve osemdesiatšesť sonetov zo zbierky Básne sa stalo základom pre prvé – zatiaľ „len“ trojspevové – vydanie Slávy dcery ve třech zpěvých, ktoré vyšlo v Budíne v roku 1824. Sám autor ho na titulnom liste označil ako druhé vydanie, čím jasne prezentoval svoj vedomý zámer pokračovať vo svojom prvom básnickom diele. Kollár naň nadviazal poeticky i motivicky a počet básní rozšíril na stopäťdesiat. Svoje miesto medzi nimi našli aj tie sonety, ktoré pre cenzúru nemohol zaradiť do Básní. Novinkou bola kompozícia epickej línie skladby výrazne inšpirovaná dielom G. Byrona Childe Haroldova púť (1812 – 1818), z ktorej Kollár prebral motív putovania básnika. Prostredníctvom básnických obrazov tak prechádza po rôznych krajinách obývaných Slovanmi a predstavuje slovanské národy – ich históriu, tradíciu, reč i kultúru. Venuje im jednotlivé spevy, no nepomenúva ich priamo, ale označuje ich prostredníctvom riek, ktoré cez ne pretekajú. Prvý spev má názov Sála, podľa rieky v Nemecku v oblasti obývanej Lužickými Srbmi. V druhom speve s názvom Labe venuje pozornosť Čechom, v treťom speve Dunaj Slovákom.

Novým prvkom bolo tiež to, že Kollár tieto tri spevy doplnil 106-veršovým časomerným elegickým úvodom – Předzpěvom, ktorý má charakter náreku nad osudom Slovanov, resp. obžaloby tých, ktorí sa proti nim dopustili mnohých neprávostí (najmä Nemcov). Zdôrazňuje, že skutočne slobodným a obdivuhodným národom môže byť len ten, ktorý rešpektuje slobodu ostatných. Kollár osobitne reflektuje osudy tých slovanských národov, po ktorých už zostali len minimálne stopy (napríklad v podobe topografických pomenovaní). V závere rezonuje jeho výzva k činom. Svoje nádeje na záchranu všetkých slovanských národov vkladá do ich vzájomného spojenia pod ochranou Ruska – „velikého dubiska“, ktoré bolo v tom čase jediným nezávislým slovanským štátom. V tejto časti dominuje exponovaná rétorickosť odkazujúca na vznešenosť klasicistickej poézie. Zároveň sú v nej kumulované všetky Kollárove názory, ktoré prezentoval počas celého života vo svojich teoretických spisoch.

Posun nastal aj v celkovom charaktere Kollárovej básnickej výpovede – pôvodnú výrazne osobnú a ľúbostnú poéziu motivovanú láskou k žene postupne vytláča poézia objektívna, ktorej dominantným motívom je láska k vlasti. Pôvodnú intenzívnu emocionalitu a autentickosť nahrádza rétorickosť, vernosť klasicistickým vznešeným ideálom, ba niekedy priam až moralizovanie. V dôsledku toho nemožno Slávy dceru jednoznačne zaradiť ku konkrétnemu poetickému smeru.

Vydanie z roku 1824 Kollár následne ešte dopĺňal a napokon pripravil ďalšie dve – už rozšírené – vydania. Druhé vydanie (Slávy dcera. Lyricko-epická báseň v pěti zpěvích) vyšlo v Pešti v roku 1832, s upraveným názvom druhého spevu na Labe, Rén, Vltava, a tiež bolo rozšírené o ďalšie dva spevy, pomenované podľa mýtických riek: Acheron ako rieka v podsvetí, symbolizujúca miesto zatratenia všetkých nepriateľov Slovanov i vlastných odrodilcov (táto časť prezrádza inšpiráciu Danteho Božskou komédiou), a Léthé ako rieka zabudnutia, znázorňujúca slovanské nebo so všetkými významnými osobnosťami podporujúcimi národ, po ktorom ho sprevádza Mína – už ako dcéra bohyne Slávy (Mína sa v ňom tak mení z konkrétnej bytosti na bytosť mytologickú). Spolu obsahovalo toto vydanie 615 sonetov.

Súčasťou druhého vydania skladby z roku 1832 bol už aj Výklad čili Přímětky a vysvětlivky, teda vysvetľujúci komentár autora k jednotlivým obrazom a spomenutým reáliám z histórie slovanských národov. Jednoznačne potvrdzuje, že Kollár si bol vedomý náročnosti svojej skladby.

Ďalšie, v poradí už tretie vydanie pripravil Kollár do súborného vydania svojho diela pod názvom Díla básnická Jána Kollára ve dvou dílích, ktoré vyšlo v Budíne v roku 1845 a obsahovalo 622 sonetov.

Konečný počet sonetov uzavrelo až posmrtné vydanie Kollárovho diela vo Viedni v roku 1852 s názvom Slávy dcera. S přídavkem básní drobnějších. Vydání obnovené a rozmnožené, v ktorom Slávy dcera obsahuje 645 sonetov (k pôvodným 622 bolo pridaných ešte 23 sonetov, ktoré Kollár napísal v rokoch 1845 – 1851).

Najmenšími zmenami prešiel Předzpěv, do ktorého Kollár v druhom a treťom vydaní vložil len niekoľko distích, prípadne urobil niekoľko lexikálnych zmien.

Vo všetkých vydaniach si Slávy dcera zachovala kompozičný oblúk od básní výrazne emocionálnych, priam ľúbostných a intímnych, venovaných milovanej Míne, až po pasáže výrazne filozofické, reflexívne a nadosobné o pravých hodnotách v živote človeka a národa (v záverečných dvoch častiach priam až mytologické, keď sa dokonca aj konkrétna postava milovanej Míny postupne premieňa na mytologickú bytosť). To všetko sa spája v osobe hlavného hrdinu, mladého básnika, ktorý prežíva silné osobné vzplanutie, no súbežne s ním nezostáva ľahostajný ani voči spoločenským problémom. Sklamanie prežíva tak v osobnej, ako aj v celospoločenskej rovine, dokonca prepadá skepse a rezignuje na osvietenské ideály, ktorým chcel zachovať vernosť. Na záver, keď sa po putovaní vracia naspäť do rodnej vlasti, stráca nádej na naplnenie svojej lásky k milovanej Míne, no verí, že sa s ňou stretne vo večnosti. Svoje vnútorné napätie už v úvodnom speve totiž vyriešil tak, že polovicu srdca venuje Míne a polovicu vlasti. Kollár tak dokázal harmonicky prepojiť osobné s nadosobným.

To však malo zásadný vplyv aj na celkový charakter skladby. Postupne (a s pribúdajúcimi vydaniami o to intenzívnejšie) sa totiž Kollárova intímne ladená básnická výpoveď prekláňa k prísnemu moralizovaniu či k osvietenským a klasicistickým poetickým princípom. Výsostne subjektívna a intímna dimenzia skladby postupne ustupuje jej celospoločenskej intencii.

Rozdiely medzi jednotlivými fázami skladby komplikujú jednoznačné literárnosmerové zaradenie Slávy dcery – evidentné je doznievanie starších poetických princípov osvietenských a vznešených klasicistických, no zároveň i veľmi sebavedomé presadzovanie nových romantických postupov. Nejde však o ich plynulú výmenu, ale ich vzájomné prelínanie. V každom prípade však nemožno poprieť, že Ján Kollár priniesol do slovenskej literatúry nový typ poézie.

Vydania

Slávy dcery ve třech zpěvých. Budín, 1824.

Slávy dcera. Lyricko-epická báseň v pěti zpěvích. Pešť, 1832.

Díla básnická Jána Kollára ve dvou dílích. Budín, 1845.

Slávy dcera. S přídavkem básní drobnějších. Vydání obnovené a rozmnožené. Viedeň, 1852.

Slávy dcera. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská, 1946.

Dcéra Slávy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1979.

Dielo 1. Bratislava : Slovenský Tatran, 2001; Dielo. Bratislava : Kalligram, 2009.

Literatúra

BRTÁŇ, R.: Ján Kollár (1793 – 1852). Martin : Matica slovenská, 1962.

ČÚZY, L.: Literárno-estetická koncepcia Jána Kollára a formovanie myslenia o literatúre v štúrovskom období. In: Slovenská literatúra, roč. 32, 1985, č. 3, s. 222-230.

Ján Kollár (1793 – 1993). Zborník štúdií. Ed. Cyril Kraus. Bratislava : Veda, 1993.

KÁŠA, P.: Slovanský „mýtus“ a neslovanská „realita“ (J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr). In: Medzi estetikou a ideológiou. Literárnohistorické a komparatistické štúdie. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2001, s. 23-30.

KRAUSOVÁ, N.: Kollárova Slávy dcera. In: Vývin slovenského sonetu. Bratislava : Tatran, 1976, s. 39-59.

ROSENBAUM, K.: Lyrik a rétor (K charakteristike poézie Jána Kollára). In: Poézia národného obrodenia (Koncepcie a diela). Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1970, s. 65-141.

VOJTECH, M.: Ján Kollár – tvorca slovanského mýtu. In: KOLLÁR, J.: Dielo. Bratislava : Kalligram, 2009, s. 563-587.

VOJTECH, M.: Klasicista – preromantik – romantik? K otázke slohovotypologického zaradenia básnickej tvorby Jána Kollára v českej a slovenskej literárnej histórii. In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 1, s. 34-41.

Autor hesla

Lenka Rišková