SKRYTÝ PRAMEŇ

ZÚBEK, Ľudo (1907 – 1969)

zbierka noviel, 1956

Obsahuje historicko-biografické prózy Skrytý prameň, Posledný zápas, Stretnutie s Marínou, Bludný kruh, Tri slnečné dni.

Pre úvodnú novelu autor použil názov svojej staršej prózy Skrytý prameň z roku 1944. Dominantným dôvodom bola zrejme prozaikova snaha upozorniť na jednu z významných tematických rovín svojich prác, na tému tvorby, umeleckej tvorivosti, tému hľadania zdrojov a impulzov pre tvorbu estetickej verzie životného sveta, tému utrpenia z tvorby či utrpenia pre tvorbu a jej výsledky. Práve tento moment spája obe novely a je možné identifikovať ho aj v ďalších textoch zbierky.

V centre novely Skrytý prameň je príbeh jej rozprávača Krištofa, ktorý je tovarišom v rezbárskej dielni majstra Pavla z Levoče. Je prišelcom, do Levoče sa dostal po vandrovkách a po účasti vo vojsku Juraja Dóžu, ktoré sa vzbúrilo proti panstvu. Majster Pavol ho prijíma do svojej dielne napriek tomu, že hneď po príchode do mesta sa pobil v krčme práve s jeho tovarišmi. Krištof však sklame dôveru svojho majstra, v kartách prehráva peniaze, ktoré po ňom majster Pavol poslal svojmu priateľovi. Rozhnevaný majster oznámi spreneveru rade mesta, ktorá je zároveň aj súdnym tribunálom. Ten odsúdi Krištofa na stratu oboch rúk. Rozsudok je naostatok zmiernený a mladý rezbár prichádza o pravú ruku. Rastie v ňom nenávisť, pripravuje pomstu.

Druhú príbehovú líniu novely tvorí príbeh majstra Pavla v tej fáze jeho života, v ktorej dokončoval legendárny levočský oltár. Napriek tomu, že dielo sa autorovi vydarilo, že ide o skutočný triumf jeho tvorivého života, opúšťa tajne Levoču v predvečer slávnostného vysvätenia oltára. Dôvodom je smútok, pokora a pocit nenaplnenej lásky transponovanej do vlastného umeleckého diela.

Usporadujúcim parametrom novely Skrytý prameň je napätie vyrastajúce z dvoch možných smerov riešenia vzťahu Krištofa a majstra Pavla, dvoch možných odpovedí na otázku, ktorú si tovariš kladie na samom začiatku rozprávania: „Nenávidím majstra Pavla?“ Jednoznačnú odpoveď však nenachádza, pretože „odpoveď srdca je odlišná od odpovede rozumu“. Toto napätie sa realizuje v texte na dvoch úrovniach. Prvou je psychika rozprávača, jeho vnútorná nerozhodnosť a rozorvanosť, druhou sám spôsob rozprávania príbehu. Uskutočňuje sa totiž akoby proti smeru času. Rozprávanie smeruje proti vývinu udalostí. Výsledkom je neustále sa obnovujúca tenzia spojená s očakávaním riešenia vzťahu protagonistov príbehu.

Novela Skrytý prameň sa v čase svojho prvého publikovania stretla s vysokým hodnotením literárnej kritiky. Július Noge v roku 1957 o nej píše ako o „literárnej pochúťke“ a neskorší Zúbkov monografista Milan Jurčo ju v monografii označil za „výron toho najlepšieho, čo v sebe tvorivý subjekt vlastnil“.

Zostávajúce štyri novely spája autorovo sústredenie sa na historické postavy slovenských národných dejín: Ľudovíta Štúra (Posledný zápas), Andreja Sládkoviča (Stretnutie s Marínou), Jozefa Božetecha Klemensa (Bludný kruh) a Gustáva Zechentera (Tri slnečné dni).

Posledný zápas je tematizáciou záverečných dní života Ľudovíta Štúra. Leží chorý v dome svojej švagrinej v Modre a bilancuje svoj doterajší život. Liečba nohy zranenej výstrelom z brokovnice sa nedarí. Základným pocitom protagonistu je pocit neurčitosti vyrastajúci z chorobného stavu medzi bdením a spánkom – „Je už zajtra, alebo je ešte dnes?“ – a pocit neistoty vo vzťahu k prežitému, prameniaci z množiacich sa signálov možnej smrti: „Vychovával som mladé pokolenie, viedol som ho – to je pravda. Ale viedol som ho správnym smerom? Vychovával som ho k činom? Nevyčerpávali sme sa len v planom rojčení? (…) Nebolo to len náhle vzbĺknutie, ktoré o chvíľu zhasne?“ Tieto úvahy a otázky spolu s reflexiou pokusu o korekciu dĺžky zranenej nohy vypĺňajú celý priestor novely. Jej záverom je obraz smrti Ľudovíta Štúra.

Aj novela Stretnutie s Marínou zachytáva chvíle blížiaceho sa konca života, tentoraz Andreja Sládkoviča. Básnik dostáva pozvanie od svojho bývalého žiaka do Hodruše na krstiny. Oznamuje to manželke. Tá sa však cesty do Hodruše obáva, pretože je aj možnosťou na stretnutie Sládkoviča s jeho bývalou láskou Marínou. Stretnutie sa uskutoční a počas neho traja protagonisti – Sládkovič, jeho manželka Antónia i Mária Pišlová-Geržová – hľadajú spôsob, ako sa vyrovnať s aktuálnou situáciou, a súčasne oživujú dominantné motívy spoločnej minulosti. Výsledkom je posilnenie a definitívna stabilizácia manželského vzťahu Sládkoviča a Antónie.

Próza Bludný kruh je príbehom maliara Jozefa Božetecha Klemensa, ktorý sa usiluje korigovať zložitú materiálnu situáciu svojej rodiny. Prijíma preto ponuku rodinného priateľa Šafárika a odchádza spolu s manželkou a deťmi na plti do Belehradu, na miesto učiteľa kreslenia na tamojšie lýceum. V novom prostredí však umelec chorľavie, čoskoro ochorejú aj jeho deti. Próze dominuje túžba po domove, po horách a rodnom kraji. Riešením je návrat domov ako signál možnej zmeny a ako návrat k zdrojom tvorivosti v umeleckej práci.

Ostatnou prózou zbierky je novela Tri slnečné dni, ktorá je príbehom stretnutia lekára a spisovateľa Gustáva Zechentera s Boženou Němcovou. Je to komorný príbeh o obdive muža voči silnej, nekonvenčnej žene.

Všetky štyri novely usporadúvajú minimálne dva spoločné motívy. Na prvom mieste je to motív skúšky. Ľudovít Štúr je vystavený samote a chorobe, analyzuje svoju prácu a svoj doterajší život a hľadá perspektívu. Tou je potreba „pokračovať v práci. (…) Žiť ešte aspoň desať rokov! I päť by stačilo…“ Odhodlanie urobiť všetko pre naplnenie takejto potreby a možnosti sa problematizuje v konfrontácii so Štúrovou osobnou samoľúbosťou. Jej výrazom je protagonistova neochota zmieriť sa s telesným poškodením (kratšou nohou) ako dôsledkom zranenia. „Ak je len alternatíva: mrzák, alebo smrť – nemám čo váhať.“ Podstupuje riskantný zákrok a zomiera.

Pre Sládkoviča a Antóniu je životnou skúškou pevnosti ich vzťahu stretnutie s Máriou, ktorá sa stala objektom a témou básnikovho najslávnejšieho diela. Obavy Antónie zo stretnutia sa nepotvrdia a jej manželstvo získava pevný mravný základ. V Bludnom kruhu je motív skúšky modifikovaný do podoby pokusu riešiť situáciu odchodom. Ide o pokus neúspešný a aj ďalší pokus, pokus o návrat, nemá definitívny výsledok, ale len jeho perspektívu.

Skúškou pre charakter a i vzťah k ženám je pre Zechentera jeho stretnutie s Boženou Němcovou. Výsledkom je korekcia dovtedajšieho povýšeneckého postoja voči ženám a na strane druhej udržanie vzťahu v rovine platonickej lásky.

Druhým usporadujúcim parametrom próz je motív silnej ženy. Na túto skutočnosť pregnantne upozorňuje Milan Jurčo, keď si všíma spôsob, akým autor tvorí obraz ženy v novelách – od húževnatej a trpezlivej švagrinej, ktorá sa stará o Štúra i o štyri deti, cez tolerantnú a múdru Antóniu a ženu oporu (Klemensova Ada), až k žene vzpierajúcej sa voči spoločenským konvenciám, reprezentovanej Boženou Němcovou.

Napriek tomu, že naozaj „nemožno tieto štyri novely zásadne stavať proti ostatnej tvorbe Ľuda Zúbka, pretože neoddiskutovateľne patria do jedného umeleckého univerza“ (M. Jurčo), nedosahujú umeleckú úroveň ústrednej novely zbierky. Zrejme aj preto bol Skrytý prameň neskôr publikovaný aj bez týchto štyroch próz.

Vydania

Skrytý prameň. Bratislava, 1956; 1963; 1967; 1983.

Literatúra

BAGIN, A. – ŠTEVČEK, J.: Obrazy a myšlienky. Bratislava, 1979, s. 42-43.

HORÁK, G.: Ľudo Zúbek: Skrytý prameň. In: Ľud, roč. 38, č. 202, 28. 8. 1985, s. 5.

HVIŠČ, J.: Skrytý prameň. In: Slovenská historická próza. Bratislava, 1988, s. 115-116.

JURČO, M.: Dielo Ľuda Zúbka. Bratislava, 1985, s. 221-259.

NOGE, J.: Skrytý prameň. In: Mladá tvorba, roč. 2, 1957, č. 3, s. 92.

PROHÁCKA, J.: História dnešku (Ľ. Zúbek: Skrytý prameň). In: Kultúrny život, roč. 12, 1957, č. 8, s. 4.

ŠTEVČEK, J.: Prameň ľudskej tvorivosti. In: Romboid, roč. 13, 1978, č. 12, s. 41-44.

ŠTEVČEK, P.: Ľudo Zúbek – Skrytý prameň. In: Slovenské pohľady, roč. 73, 1957, č. 1, s. 209-212.

Autor

René Bílik