SKLENÝ VRCH

BEDNÁR, Alfonz (1914 – 1989)

román, 1954

Autorov románový debut bol programovou polemikou s prejavmi schematizmu a etablovaným obrazom Slovenského národného povstania v slovenskej literatúre. Rok jeho vydania sa pokladá za periodizačný medzník konca literárneho schematizmu a znamená začiatok posunu prózy od zjednodušujúcich tendencií k problematizujúcemu pohľadu na svet a človeka v ňom.

Alfonz Bednár patril medzi prvých prozaikov, ktorí sa pokúsili reflektovať povstalecké osudy v povojnových časoch a zároveň konfrontovať vojnovo-povstalecké skúsenosti s budovaním novej spoločnosti. Ešte pred napísaním samotného románu sa teoreticky zaoberal estetikou rozprávok, mýtov a jeho záujem o baladu sa prejavil i v jeho prvom románe. Prostredníctvom tohto žánru chcel vrátiť do literatúry zložitejší typ postavy; na rozdiel od vtedajších povstaleckých a budovateľských próz kladie Bednár dôraz na individuálne osudy postáv, pretože človek je omnoho komplikovanejší, než ho podávala súveká literatúra. Problematizovanie života, snaha nezobrazovať ho schematicky, ale v jeho protikladoch, sa stali krédom nielen Bednárovho prvého románu, ale celej nasledujúcej generácie.

Hlavnou hrdinkou je Ema Klaasová, ktorá žije so svojím manželom Jožom Solanom na stavbe vodného diela a spoločne prežívajú úspechy i neúspechy spojené s výstavbou hydroelektrárne. Román je koncipovaný ako denník, ktorému Ema zveruje svoje súčasné dojmy i dávnejšie spomienky. Denník, náhodne objavený Jožom Solanom, tvorí podstatnú časť románu a predchádza mu len úvodná pasáž jeho objavenia po Eminom úraze na stavbe.

Epický čas románu trvá jednu noc, je ním Jožovo čítanie denníka od nedeľného večera (Emina nehoda) do pondelňajšieho rána (telefonická správa o Eminej smrti), román končí epilógom, ktorý uzatvára tragický manželský príbeh. Okrem rámcujúcich sekvencií vlastný románový príbeh tvoria denníkové záznamy hlavnej hrdinky a zároveň rozprávačky Emy. S nedávnymi životnými osudmi Emy Klaasovej sa čitateľ zoznamuje spoločne s Jožom Solanom, ktorý, čítajúc jej denník, spoznáva manželkinu utajovanú minulosť.

Denník písaný v rokoch 1951 – 1952 zobrazuje a konfrontuje udalosti z obdobia SNP, z roku 1947 a zo súčasnosti (obdobie päťdesiatych rokov), ktorú prezentuje stavba hydroelektrárne. Skúsenosť Emy Klaasovej sa stáva analógiou skúsenosti celej generácie ľudí poznačených vojnou, rozpadom istôt a hodnôt preverovaných Povstaním a tiež nasledujúcou budovateľskou etapou. Obsah denníka tvorí veľká časť pred manželom utajovaného Eminho životného príbehu, na ktorý hrdinka spomína s časovým odstupom. Ema sa cez spomienky na minulosť vracia sama k sebe, aby sa mohla vyrovnať s prítomnosťou a to v situácii prehodnocovania svojho manželstva s Jožom Solanom. Spomínanie je zviazané s tromi pobytmi v Tichej doline, ktorá v najťažších časoch symbolizovala porozumenie, hrdinstvo a ľudskú solidaritu. Tichá dolina je zároveň miestom Eminho prvého a skutočného prežívania ľúbostného citu k Milanovi Kališovi, ktorý ako partizán zahynul za neznámych okolností tesne pred oslobodením. Neporušenosť a krása Tichej doliny prezentujú nielen ideálny priestor pre rozvinutie absolútnej a čistej lásky, Tichá dolina je aj miestom dobrodružných a bláznivých výčinov rekreantov. Vložením pásma rozprávania o týchto dobrodružstvách, ich hyperbolizovanie a „prášilovský charakter“ (Rakús), rovnako ako aj rozprávanie a nedorozprávanie rozprávky o sklenenom vrchu pridávajú reálnemu miestu aj mýtický rozmer, čím Tichá dolina pôsobí nielen ako miesto pre úkryt v čase vojny, ale aj ako iluzívna krajina, symbol čistého horského sveta, symbol návratov a možnosti vyriešenia súčasného manželského odcudzenia.

Sklený vrch ako román o nenaplnenej láske ponúka myšlienku straty a nahraditeľnosti jedného človeka iným, preto motiváciou písania denníka je Emina snaha o vyrovnanie sa s minulosťou a pokus preklenúť ju. Súčasný život Emy Klaasovej sa môže stať autentickým len po jej vyrovnaní sa so sebou a so stratou lásky k Milanovi, pretože previnenie sa vo veciach lásky kalí jej vzťah k manželovi i k ľuďom na stavbe hydroelektrárne.

Vďaka pásmovej kompozícii sa Emine spomienky prelínajú s úvahami o hľadaní zmyslu života v nových budovateľských podmienkach, ktoré, ako na to poukazujú konflikty s predákom Tretinom a sabotáže na vodnom diele, neoplývajú len bezproblémovosťou a optimizmom. Spomienky určujú výstavbu textu, pomocou časových skokov, inverzie, utajovania dochádza ku konfrontovaniu minulosti so súčasnosťou, pretože hoci impulzom k tvorbe denníka je súčasnosť, jeho významové ťažisko leží v minulosti. Bednár nad neúplatnosť hrdinkinho charakteru „postavil údel fatálneho previnenia vo veci, ktorá bola pre ňu najdôležitejšia“. Kališova „heroická ľudská obeť v odboji nemá analógiu v nasledujúcom Eminom živote – zostane pre ňu nepreklenuteľnou bariérou (…). Skutočným zhodnotením jej života je až tragická, náhodná a fatálna smrť“ (Z. Prušková).

Bednár retrospektívnym konštruovaním svojej prózy mení trend dobového románu. Tým, že v popredí stojí problém identity a prieskum individuálneho osudu jednotlivca, autor poukazuje na morálne aspekty problému a svojím reálno-kritickým postojom k problematike SNP odpatetizováva i protifašistický odboj.

Vydania

Sklený vrch. Bratislava, 1954; 1959; 1963; 1968; 1973; 1974; 1979; 1984; 1986.

Literatúra

BAGIN, A.: Literatúra v premenách času. Bratislava, 1978, s. 177-188.

BEDNÁR, A. – KENÍŽOVÁ-BEDNÁROVÁ, K.: Z rozhovorov alebo Edele a iné veci tohto sveta. Bratislava, 1994.

KRNOVÁ, K.: Baladickosť Skleného vrchu a jej sémantické ašpirácie. In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 2, s. 127-137.

PLUTKO, P.: Alfonz Bednár. Bratislava, 1986.

PRUŠKOVÁ, Z.: Skrytá identita „budovateľskej“ balady. In: Slovenská literatúra, roč. 53, 2006, č. 3-4, s. 200-207.

RAKÚS, S.: Prozaické dielo Alfonza Bednára. In: Próza a skutočnosť. Bratislava, 1982, s. 125-179.

ROZNER, J.: Ľudia a život v Sklenom vrchu. In: Kultúrny život, roč. 9, 1954, č. 48, s. 4, 8.

ŠTEVČEK, J.: Moderný slovenský román. Bratislava, 1983, s. 500-512.

TRUHLÁŘ, B.: Alfonz Bednár. Bratislava, 1988.

VANOVIČ, J.: Prozaik proti totalite. Bratislava, 2003.

Autorka hesla

Miriam Suchánková