ŠIALENÝ MESIAC

ONDRUŠ, Ján (1932 – 2000)

básnická zbierka, 1965

Zbierka vyšla v čase, keď Ondrušovi druhovia z publikačného a skupinovo generačného nástupu v Mladej tvorbe druhej polovice päťdesiatych rokov 20. storočia (Ľ. Feldek, J. Mihalkovič, J. Stacho, J. Šimonovič) mali za sebou už debuty, resp. ďalšie zbierky. Po prvých rokoch skupinovo-generačných aktivít, keď J. Ondruš bol spontánne pokladaný za „najdôležitejšieho básnika svojej generácie“ (J. Mihalkovič), a po nerealizovanom debute Vajíčko z konca päťdesiatych rokov sa Ondrušova poézia elementárnych životných situácií a každodenných vecí čoraz radikálnejšie vystavuje extrémnym polohám vedomia a existencie. Autorove životné okolnosti postupne menila dlhotrvajúca choroba; napriek intenzívnemu tvorivému vypätiu mal preto ako „outsider“ (J. Mihalkovič) od dobového literárneho života odstup. Poéziu z prvej polovice šesťdesiatych rokov, priebežne uverejňovanú aj časopisecky, predstavuje debut Šialený mesiac.

Jadro textov zbierky je životne naliehavým a výrazovo asketickým odkrývaním vzájomnej odkázanosti človeka a sveta cez základné štruktúry telesných trpností a činností, komunikácie a reflexie, bytostí a vecí v ich vzájomnej blízkosti a cudzote, pričom toto odkrývanie má modalitu neúprosne jasnozrivej bdelosti alebo snových fantaziem. V podobe spomienky a túžby je ako idylicko-utopický incipit v zbierke prítomný priezračný svet detstva a domova (Pamäť). Prekrývajú ho však Ondrušove básnické rituály fatálneho zbližovania a vivisekčného zraňovania (Milenci, Vlas, Škrabnutie), seba-strácania alebo odcudzujúceho prevteľovania subjektu (Tanec, Mačka s dvoma hlavami). Kľúčová báseň Šialený mesiac cez mýticky, infantilne alebo halucinačne motivované prelínanie „mesiaca“ a ľudskej tváre inscenuje márne hľadanie ľudskej totožnosti, úniku pred vinou, tichého zmierenia; čo nie je možné ako životne katarzné rozuzlenie, sugeruje esteticky poézia svojou vyvažujúcou návratnosťou, opakovaniami, refrénmi. Ďalšou verziou redukujúco asketického odkrývania človeka a sveta je napr. prelínanie baladicky zraňovaného a zoťatého „stromu“ s ľudskou telesnosťou alebo personifikujúce povýšenie „jazvy“ na kľúč k našej existencii (Strom, Jazva). Vôbec rana, jazva alebo vráska sú u J. Ondruša básnickými synonymami ľudskej pasívnej vydanosti ponižovaniu, bolesti, utrpeniu, čo je hĺbková téma autorovej tvorby od zbierky Šialený mesiac. Aj stopovo prítomná vojna alebo Osvienčim, jediné odkazy na dejinnú skutočnosť v radikálne redukovanom svete J. Ondruša, zapadajú do takto sa štruktúrujúceho tematického diania. Záverečná báseň Nemilosť cez možno bdelý, možno snový rituál vyberania rukojemníka alebo obete ostro exponuje situáciu človeka – „pred nožom jednou nohou, / druhou za ním“.

Ondrušovo gesto a téma „outsiderstva“ mali v šesťdesiatych rokoch paralely v aktualizovanej existenciálnej filozofii a literatúre, vo F. Kafkovi, v absurdnej dráme S. Becketta. Raz úzkostne, raz zasa extaticky nesamozrejmú situovanosť človeka vo svete podáva J. Ondruš asketizovanou surreálnou obraznosťou, ktorá v intenciách veristického surrealizmu mení každodenné situácie a veci na inscenácie extrémnych stavov vedomia a na inštrumentárium deštrukčných rekvizít. Lyrické ja sa u J. Ondruša preto ustavične rozostupuje na 1. osobu priamej lyrickej účasti v dianí, na 2. osobu seba-oslovenia, vystríhania, pristihovania a na 3. osobu manipulačne neosobného priebehu udalostí, odcudzeného prežívania alebo dekomponovanej telesnosti. Vyvažujúcim kontrapunktom fatálneho tematicko-obrazového diania sú žánrovo-štylistické rudimenty rozprávky, zariekania, varovania, zaklínania. Poézia J. Ondruša v zbierke Šialený mesiac osciluje medzi protokolárnym zachytávaním toho, čo je „dané a osudové“, a tlmeným pátosom, pretože „veci svedomia, cti, tajomstva, krásy / nútia ťa kľaknúť“. Diferencovaný voľný verš, pružne variabilná strofika, resp. členenie na odseky, ich strohé číslovanie zdôrazňujú protokolárny charakter Ondrušovej poézie. Texty zbierky tvarovo inklinujú buď ku kratším básňam s rozvedením východiskovej situácie a jej prekvapujúcou, ostrou pointou (Škrabnutie, Rozdvojenie), alebo k dlhším básnickým textom, založeným na variovaní neriešiteľnej prepletenosti človeka a sveta, pričom tieto texty zasa žánrovo odkazujú na protokol akcie alebo asketizovaný dramatický text (Šialený mesiac, Nemilosť).

Kniha J. Ondruša Šialený mesiac bola hneď po publikovaní prijatá ako kľúčová zbierka poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia. Básnikov „život pre poéziu jej dáva nezmazateľnú pečať životnej poézie“ (M. Hamada). V súčasnosti sa čoraz viac presadzuje presvedčenie, že slovenskú poéziu posledných desaťročí v európskych súvislostiach môže reprezentovať práve J. Ondruš.

Vydania

Šialený mesiac. Bratislava, 1965; 1982 (In: Pamäť).

Literatúra

BUNČÁK, P.: Poézia nie každodenná. In: Slovenské pohľady, roč. 82, 1966, č. 1, s. 123-124.

ČIČMANEC, I. — SAETERBAKKEN, S.: J. Ondruš vari zostane. (Rozhovor pri prekladaní poézie Jána Ondruša do nórčiny.) In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 10, s. 36-40.

HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava, 1969, s. 65-71.

HARPÁŇ, M.: Priestory imaginácie. Nový Sad, 1974, s. 121-137.

KOVÁČ, M.: Pamäť v pamäti. In: Romboid, roč. 18, 1983, č. 6, s. 63-64.

MATEJOV, F.: Lektúry. Bratislava, 2005, s. 37-90.

MIHALKOVIČ, J.: Niekoľko myšlienok o Ondrušovej poézii. In: Slovenské pohľady, roč. 99, 1983, č. 2, s. 109-111.

POPOVIČ, A.: Psychoanalytická motivácia literárneho textu (Ján Ondruš: Nemilosť). In: O interpretácii umeleckého textu 2. Bratislava, 1970, s. 93-114.

STRÁŽAY, Š.: Doslov. In: ONDRUŠ, J.: Pamäť. Bratislava, 1982, s. 133-136.

WINCZER, P.: Ján Ondruš: Studňa. In: O interpretácii umeleckého textu 1. Bratislava, 1968, s. 39-53.

Autor hesla

Fedor Matejov