Selanky

Medzi folklórnou inšpiráciou a umeleckou štylizáciou

Pre interpretáciu Selaniek Jána Hollého je potrebná čo najpresnejšia charakteristika žánru selanky, resp. idyly, pretože selanka je len špecifickým formátom idyly.

Za idylu zvykne byť označovaný literárny žáner v básnickej i prozaickej forme zobrazujúci vo všeobecnosti absolútne pokojný, ničím nerušený život v stabilnom svete tradičných hodnôt (okrem morálnych hodnôt sú dôležitými atribútmi harmonického života práca, láska, rodina či celkovo dobré vzťahy medzi jednotlivými členmi celého zobrazovaného spoločenstva).[1]

V užšom zmysle je to idealizovaný obraz bezkonfliktného dedinského života, konkrétne života pastierov (tzv. bukolická idyla, z gréckeho slova bukolos = pastier dobytka), niekedy roľníkov (tzv. georgická idyla, z gréckeho slova georgein = na farme) a zriedkavo i rybárov či lovcov, ktorí žijú v úplnej symbióze s prírodou. Ich život je naplnený prácou, ktorá nie je vnímaná ako záťaž, ale i láskou – šťastnou či nešťastnou, zabávajú sa rôznymi súťažami (napríklad v speve), no nikdy nie je medzi nimi nenávisť, vzájomne sa podporujú a každá postava vyniká výraznou citlivosťou. Aj keď sú to námety príznačné pre ľudovú slovesnosť, tento obraz je vysoko štylizovaný, bez akýchkoľvek dramatických momentov v každodennom, cyklicky sa opakujúcom súhrne aktivít, dôsledkom čoho pôsobí dojmom zastaveného času.[2] Je situovaný do krásneho, priam bezchybného a bezpečného (tzv. arkadického,[3] teda blaženého, rajského) prírodného prostredia, ktoré už svojím reliéfom bez výraznejších dominánt vytvára dojem vyrovnanosti, nevtieravosti, akejsi krehkosti, a zároveň evokuje pocit blízkosti, až jeho známosti. Mesto je pre takýto typ idyly absolútne nevhodným prostredím, pretože je nositeľom moderných civilizačných vplyvov, ktoré svojou tendenciou urýchľovať život a najmä narúšaním či neakceptovaním tradícií oslabujú žiadanú harmóniu a stabilitu. Práve tento znak sa stal základom pre vytvorenie synonymického výrazu selanka, ktorý sa rozšíril v obrodeneckom období z poľštiny (poľ. slovo sioło = dedina).

Existujú však aj tzv. mestské idyly, teda idylické obrázky situované do mestského prostredia. Idylickým priestorom sa v nich namiesto prírodného prostredia stáva interiér domu, ako rodinné hniezdo, ktoré poskytuje priestor pre súkromný život a trávenie voľného času, veľmi často i pre spomínanie (najčastejšie na detstvo), ktoré má tendenciu idealizovať. Zvyčajne majú podobu krátkych až sentimentálne ladených próz, prípadne lyricko-epickych básnických skladieb, ktoré sú neraz prepojené aj s hlavnými ideami biedermeieru (rodina, vzdelanie, bytová kultúra a pod.).

Prírodná idyla má najčastejšie podobu básne stredného rozsahu prevažne lyrického charakteru, no môžu sa v nej objaviť aj prvky epiky. Väčšinou majú monologickú formu, ktorá je popretkávaná bohatými opisnými pasážami, ale aj krátkymi dialógmi.

Idyly mohli byť na jednej strane skutočnými pastierskymi piesňami oslavujúcimi život v absolútnom spojení s prírodou, niekedy aj s moralizátorskými tendenciami, no nie je celkom vylúčená ani možnosť, že sa dajú vnímať ako akési lyrické vyznania, ktoré umožnili postupné prenikanie a etablovanie prvkov intímnej autorskej výpovede.

Nie celkom zriedkavým znakom, ktorý môže zásadne nasmerovať interpretáciu básní takéhoto formátu (zvlášť Hollého Selaniek), je ich alegorickosť. V istých prípadoch takýto charakter priamo potvrdzujú niektoré námety, ktoré odkazujú na súčasnosť ich tvorcov.

Pôvod idyly siaha do antiky, najslávnejším antickým idylickým básnikom je grécky básnik Theokritos, ktorého pastierske obrazy sú príznačné vysokou mierou umeleckej štylizácie. V latinskej poézii pod vplyvom práve Theokrita písal idylickú poéziu Vergílius. Jeho zbierky Bucolica a Georgica ovplyvnili stredovekú i renesančnú idylickú poéziu (napr. poéziu Danteho, G. Boccatia či F. Petrarcu). K výraznému oživeniu bukolického idylizmu došlo v 18. a najmä na prelome 18. a 19. storočia. Táto žánrová forma sa vyvíjala ďalej i v 20. storočí, keď sa stala prostriedkom úľavného odpútania sa od sveta mesta, no zároveň aj spôsobom odmietnutia rôznych foriem politizácie literárneho života.

V našom literárnom kontexte možno prvé výraznejšie uplatnenie tohto žánru v jeho klasickej antickej podobe sledovať v literárnej tvorbe viacerých autorov pôsobiacich v prvej tretine 19. storočia – napríklad v tvorbe B. Tablica či P. J. Šafárika. Pod vplyvom českých básnikov – napr. V. Tháma, A. J. Puchmajera, F. L. Čelakovského, no zároveň cudzojazyčnej, najmä nemeckej (S. Gessner) a anglickej (A. Poppe) poézie, ktorú domáci autori reflektovali či už v origináloch, alebo prostredníctvom nemeckých i českých prekladov, sa tak formoval žáner „vysokého básnictva“, teda útvar, ktorý sa – i napriek tomu, že patrí medzi tzv. „nízke“ žánre – vyznačoval síce nenáročným motivickým a tematickým materiálom, no vysoko artistnou štylizáciou a náročnosťou formálneho stvárnenia. Súbežne so silnením národno-emancipačných snáh slovanských jazykových spoločenstiev žijúcich v multietnickom komplexe habsburskej monarchie práve v období prelomu 18. a 19. storočia začali do idyly prenikať konkrétne domáce reálie – v slovenskom kontexte napríklad zobrazované idylické prostredie postupne získava črty konkrétneho slovenského kraja, motiviku oveľa intenzívnejšie ovplyvňuje domáca folklórna tradícia a ľudová slovesnosť alebo hlavní hrdinovia nadobúdajú črty ľudí žijúcich v slovenskom prostredí, prípadne významných domácich historických osobností. V poľskej literatúre dokonca „selankový“ hrdina bol vnímaný ako reprezentant poľského národného charakteru, typický svojou jednoduchosťou, „neskazenosťou“ a morálnou čistotou.[4]

Azda najdokonalejšie prevedenie tohto žánru so všetkými jeho znakmi – folklórnou inšpiráciou i umeleckou štylizáciou, preferovaním tradičných hodnôt, absolútnou harmóniou života postáv i prírodných obrazov, náročnosťou básnickej techniky, rovnako však i alegorickým rozmerom odkazujúcim na slovenské reálie – možno ale sledovať práve u Jána Hollého, v súbore 21 básní, ktoré postupne publikoval v almanachu Zora v rokoch 1835 – 1840 a dnes sú známe ako cyklus Selanky. (Podľa M. Vyvíjalovej pojem „selanka“ Ján Hollý použil prvýkrát až v roku 1834, dovtedy používal výraz „pastírka“ alebo „pastírsky spev“. Nie je však vylúčené, že ho poznal už skôr.[5] Ako prvý v slovenskom prostredí tento pojem použil P. J. Šafárik, keď v roku 1821 v časopise Krok uverejnil svoj preklad Theokritovej tretej idyly.[6])

V roku 1835 publikoval Hollý v prvom ročníku Zory prvú desiatku z nich: Slavín, Jaroslav, Hlasislav, Slavomil, Vodný muž, Pasy, Kráska, Ľubko, Čestislav a Polislav. V nasledujúcom roku ich doplnil o ďalších desať: Sláv, Svadobná pieseň, Horislav, Hojka, Vyvolávání jara, Milidruh, Chvalko, Miloslav, Vitoslav a Spasitel a napokon pridal ešte jednu v štvrtom ročníku Zory, ktorý vyšiel v roku 1840: Unoslav. V podobe uzavretého cyklu s názvom Selanky boli prvýkrát uverejnené v rámci štvorzväzkovej edície Hollého básnickej tvorby s názvom Básne Jána Hollého, ktoré vydal Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne v rokoch 1841 – 1843. Je možné, že okrem Hollého pokynov bol dôvodom ich zaradenia na čelné miesto v tejto edícii, teda ako prvý súbor v prvom zväzku, intenzívny čitateľský záujem. Eva Fordinálová usudzuje, že podstatou ich pútavosti (aj pre dnešného čitateľa, ktorý prekoná bariéru bernolákovčiny i časomiery) je isté napätie medzi svetom subjektívnym a objektívnym, rafinovane ukryté do pôsobivých prírodných obrazov.[7]

O ich vysokom hodnotení už medzi Hollého súčasníkmi nielen v slovenskom, ale aj v českom literárnom prostredí svedčí ako jedna z mnohých napríklad skutočnosť, že F. L. Čelakovský ich hneď po ich publikovaní v Zore – ako píše v liste K. A. Vinařickému z 13. apríla 1835 – chcel preložiť do češtiny.[8]

Aj v súčasnosti sú Hollého Selanky považované za skvost slovenskej poézie. V nadväznosti na vyjadrenia Jozefa Felixa, ktorý vo svojom komentári k prebásneniu Selaniek do súčasnej slovenčiny od Jána Kostru vyhlásil, že Hollý nimi „predstavil poéziu v našej literatúre“ a že sú „oným ‚krížovým bodom‘, ktorým sa naplno predstavila poézia ako taká, poézia v plnom rozsahu a intenzite, akú Slovensko dovtedy nepoznalo“,[9] rozvíjajú sa úvahy o ich význame vo vývine slovenskej literatúry. Avšak neraz bez toho, aby sa rešpektoval význam básnickej tvorby Hollého predchodcov. Aj J. Felix totiž azda nie celkom náležite konštatoval, že pred Hollého poéziou šlo len o viac či menej vydarené veršovanie.[10]

Na druhej strane J. Felix v rámci svojho uvažovania o významnej pozícii Hollého poézie vo vývine našej literatúry zároveň upozornil na „nový rozmer“ Selaniek, ktorý videl v Hollého „priamom citovom zaangažovaní sa, jeho plnej ľudskej prezencii (…) ide v skutku o opravdivý citový výlev, naozaj o spev prýštiaci z radosti a lásky, nimi inšpirovaný“.[11] Tým následne narušil jednoznačnosť literárnosmerovej klasifikácie Hollého ako výsostne klasicistického básnika a posunul ho smerom k romantizmu.

Reagoval tak na názory, ktoré jedinečnosť Hollého Selaniek neuznávali, resp. odmietali jednoznačné a kategorické hodnotenia ich významu pre vývin slovenskej poézie. V roku 1922 Otakar Jiráni, ktorý ich podrobil podrobnej analýze z aspektu miery inšpirácie antickou poéziou, napríklad prísno usúdil, že práve v tomto type svojej básnickej tvorby Hollý len poskladal reminiscencie na antickú tvorbu, čiže len imitoval klasických bukolikov. No bezvýhradne vysoko hodnotil Hollého básnické zručnosti, čím vzdal hold jeho talentu skladať básne podľa náročných princípov klasickej antickej poézie, najmä podľa pravidiel zložitej časomernej prozódie. Navyše uznal, že jeho selanky sú síce imitácie, ale výrazne tvorivé. A práve tieto kvality spôsobili, že hodnotil Hollého ako ojedinelý zjav nielen v našej, ale i v českej literatúre.[12]

J. Felix sa neuspokojil s hodnotením výlučne kvalít Hollého básnickej techniky a rozšíril toto hodnotenie dokonalej vonkajšej klasicistickej, resp. klasicistickým princípom zodpovedajúcej formy, keď upozornil, že z Hollého celého diela „vanie duch celkom odlišný od ducha antických idýl, duch, ktorý sa naskrze neuzaviera do rámca tzv. epochy klasicistickej, ale ju široko-ďaleko presahuje“.[13] Nekompromisne odmieta názory, že Hollého svet v selankách je nereálny, bez života, zaľudnený zidealizovanými pastiermi, resp. že nie je vykreslením reálneho obrazu života, ale je skôr vyjadrením snov a túžob.[14] Svoje hodnotenie Hollého poézie napokon J. Felix uzatvára konštatovaním, že Hollý v Selankách použil staré antické témy, aby na ne napísal verše „nové“ obsahom. Preto ho radí na začiatok modernej poézie.[15]

Je nepochybné, že Selanky – nie iba ako básnický cyklus, ale celkovo ako žánrová forma – majú v Hollého básnickej tvorbe dôležitú pozíciu. Nepredstavujú totiž len jednorazovú záležitosť či dokonca akési „prázdne“ literárne gesto, iba potvrdzujúce Hollého neobyčajne široký rozsah básnických zručností. Dá sa povedať, že vzhľadom na to, že tento typ poézie možno evidovať u Hollého počas celého obdobia jeho literárnej aktivity (už od samotných počiatkov ešte v latinskej tvorbe), znamená významný, ba priam až strategický bod pre komplexnú analýzu jeho literárnych, no nielen literárnych princípov a názorov. Preto aj zásadne ovplyvňujú celkové hodnotenie jeho básnickej produkcie a určujú jej miesto vo vývine slovenskej poézie.

Sám Hollý vyjadril svoj vzťah k tejto časti svojej básnickej tvorby napríklad aj v úvodnej básni zo Žalospevov (s názvom Umka ponúká básníka, abi i žalospevi spíval), kde priamo označil Selanky za jemu „milé“. V selanke Spasitel dokonca možno cítiť akúsi túžbu, ktorú vkladal do nich, ba priam až potrebu vykompenzovať nimi „vážnosť“ rozsiahlych historických skladieb: „(…) mně bližším prírodě zostať, / každí ďeň spaňilé naščíviť lúčini Mlíča, / pod širokým ve chládku dubem visedávať a spívať / pesňe jakékoliv čisté navnukňe mi Umka.

Karol Rosenbaum hovorí o Selankách ako o „ďalšej fáze“ Hollého básnického vývinu, v ktorej sa odvrátil od historických tém a pátosu „viťazských“ básní.[16] Azda presnejšie by však bolo charakterizovať ich nie ako „ďalšiu fázu“ (čo evokuje následnosť po eposoch), ale skôr ako osobitnú líniu Hollého básnického vývinu, pretože – aj napriek tomu, že ich začal publikovať až po vydaní dvoch svojich eposov (Svatopluk bol vydaný v roku 1833, Cyrillo-Methodiada v roku 1835, a napokon Sláv v roku 1839) – ich tvorbe sa venoval minimálne súbežne s písaním týchto rozsiahlych básnických skladieb, ba dokonca existujú dôkazy o tom, že tento typ poézie mu bol veľmi blízky už od jeho básnických začiatkov.

Už v roku 1805 napísal – hoci v latinčine – dve rozlúčkové básne pre odchádzajúceho profesora Trnavského lýcea Michala Korbélyho.[17] Okrem výraznej inšpirácie elégiami rímskeho básnika Ovídia v nich cítiť aj vplyv Vergíliových Bukolík a Georgík, čo potvrdzuje množstvo pôsobivých prírodných obrazov či výjavov z roľníckeho života.[18] (Podľa Márie Vyvíjalovej už tieto skladby potvrdzujú, že Hollý „ako dvadsaťročný študent mal nielen bohaté poznatky z antickej literatúry, ale aj osobnú skúsenosť z básnickej tvorby ňou inšpirovanou“.)[19]

Aj vôbec prvým literárnym činom, ktorým Hollý potvrdil svoje rozhodnutie opustiť latinčinu a venovať sa básnickej tvorbe už len v domácom literárnom jazyku, teda v bernolákovčine, ktorej štúdiu sa dôsledne venoval až do konca svojho života, boli jeho preklady práve bukolickej tvorby antického básnika Vergília.[20] Možno ich datovať približne do školského roku 1807/1808 (teda posledného roku jeho teologického štúdia v Trnave),[21] ba dokonca ich prípravu možno už aj skôr, niekedy medzi rokmi 1805 – 1807.[22] Publikoval ich ale až v roku 1824 v zbierke prekladov Rozličné básne hrdinské, elegické a lyrické…

Z Hollého korešpondencie adresovanej „trnavskému“ Jurajovi Palkovičovi[23] je zrejmé, že aj vlastnej idylickej tvorbe sa venoval už oveľa skôr než bola prvýkrát publikovaná – v roku 1820 píše: „Za dve leta roku 1809 a 1810 zložil sem dvadcat spevov pastírskych, medzi kterýma první byl tento Jejich Velkomožnosti obetovaný.“[24] Dedikácia selanky Slavomil tiež priamo svedčí o tom, že ju Hollý napísal skôr – mal ju hotovú už v roku 1820 ako príležitostnú báseň k inštalácii ostrihomského arcibiskupa Alexandra Rudnaya. J. Felix pripomína, že táto selanka bola dokonca vôbec prvá tlačou uverejnená Hollého báseň, keď jej prvý variant vyšiel v roku 1823 v českom časopise Krok.[25] (Dôvodom, prečo ju Hollý uverejnil až s takmer trojročným časovým odstupom, mohla byť podľa K. Rosenbauma skutočnosť, že podobnú báseň pri rovnakej udalosti publikoval už V. Šimko, a preto sa Hollý rozhodol neuverejniť ju.)[26]

No skutočne prvú vlastnú báseň v bernolákovčine podobnú pastierskej idyle, alebo aspoň inšpirovanú princípmi tohto žánru, mohol Hollý napísať už aj skôr. Mária Vyvíjalová totiž upozornila na to, že v pozostalosti Juraja Palkoviča sa nachádza krátky zápis z roku 1808 vo forme reakcie na Hollého – síce nezachovanú – približne dvadsaťveršovú báseň, ktorú mu Hollý venoval pravdepodobne v tomto roku.[27] Z Palkovičových poznámok jasne vyplýva, že išlo o báseň v slovenčine a že jej autorom bol Ján Hollý. Jeho pripomienky sa týkali predovšetkým nesprávnosti alebo nezrozumiteľnosti niektorých Hollého výrazov.[28] Práve vďaka týmto pripomienkam sa dajú aspoň čiastočne rekonštruovať základné črty tejto básne.

Podľa M. Vyvíjalovej to bola pravdepodobne báseň príležitostného charakteru, ktorú Hollý venoval práve svojmu trnavskému profesorovi Palkovičovi. Ďalším dôležitým faktom je, že sa v nej objavuje aj postava slovanského boha s menom „Vlás“ (variant mena Veľes, Volos, ktoré je ekvivalentom k rímskemu Panovi), ktorým Hollý označoval boha pastierov. Vzhľadom na túto skutočnosť – spolu s typom výrazov, ktoré Palkovič vo svojich pripomienkach spomína – M. Vyvíjalová nevylučuje možnosť, že by táto báseň mohla byť totožná s Hollého prvou podobou selanky, ktorej dal názov Milen (tiež ju venoval Jurajovi Palkovičovi), ale ani tá sa nezachovala.[29]

Doposiaľ nie celkom docenenou – najmä z hľadiska Hollého osobného literárneho smerovania – je jeho báseň Podzbúdzání Ňemňislava, aby sa na skládání slovenskích básní odevzdal,[30] ktorá rovnako vykazuje znaky selanky. Možno ju považovať za Hollého autobiografickú a zároveň programovú báseň, v ktorej zachytáva moment svojej konverzie od latinskej poézie k poézii písanej v domácom jazyku.[31] (Ide približne o obdobie medzi rokmi 1805 – 1807, v ktorom sa Hollý rozhodol zdokonaliť sa v domácom literárnom jazyku a pripravoval aj svoje preklady Vergíliovej Bukoliky. Už aj predtým písal z formálneho i z obsahového hľadiska kvalitné básne, no keďže boli v latinčine, boli nezrozumiteľné, a tak zostali neznáme.) M. Vyvíjalová upozorňuje, že najmä druhá polovica básne zodpovedá poetickým princípom selanky, predovšetkým bukolickou oslavou prírody i prítomnosťou božských bytostí.[32]

Podľa E. Fordinálovej možno predpokladať, že viaceré z týchto básní, ktoré vykazujú do značnej miery znaky idyly, no ktoré sa z väčšej časti do dnešného dňa nezachovali, neskôr Hollý prepracoval do definitívneho tvaru selaniek publikovaných v almanachu Zora.

Rôznorodosť doterajších interpretácií Hollého Selaniek svedčí o ich zložitej významovej viacrozmernosti. Raz boli postavené na absolútnom stotožnení idylického sveta pastierov so slovenským národom,[33] v niektorých sa prihliadalo i na možné súvislosti medzi básnickými obrazmi a konkrétnymi reáliami z dejín Slovanov či faktami z Hollého súčasnosti,[34] niekedy boli hodnotené iba ako Hollého formálny zámer priblížiť sa čo najviac antickým vzorom.[35] Osobitnú pozornosť si zasluhuje názor o intímnom rozmere týchto Hollého básní, o ktorom ale doposiaľ neprebehla výraznejšia diskusia.[36] Možno však práve pre túto nejednoznačnosť pri hľadaní interpretačného kľúča bývajú často hodnotené ako najpríťažlivejšia časť Hollého básnickej tvorby.[37]

Pri ich interpretácii treba vychádzať z faktu, že Hollý v nich uplatnil základné princípy klasicistickej poetiky. Azda práve v dôsledku toho je preňho najvyšším ideálom krásy harmónia, resp. atmosféra absolútneho pokoja a dobra. Obdiv spojený s kresťanskou oslavou všetkého prírodného stvorenia dopĺňa Hollý zvelebovaním schopnosti človeka zdokonaľovať si svoj svet, a pritom zotrvať vo vernosti kráse, pravde a dobru. Selanky sú preto nielen chválospevmi o krásach panenskej (slovenskej/slovanskej) prírody, ale aj poklonou činorodosti a kultivovanosti človeka (slovenského/slovanského národa), jeho morálnym hodnotám a bohatej kultúre.

Z tematického hľadiska Hollého cyklus dvadsaťjeden – na prvý pohľad klasických – idýl ponúka básne toho najrozmanitejšieho charakteru, hoci starší literárny výskum vychádzal z názoru J. Vlčka, že: „kruh tém nie je veľký“.[38] Od výsostne prírodných obrazov, plných originálnych personifikácií a nápaditých básnických figúr a autorových hier s farebnosťou a zvukom (Jaroslav), cez idylické scenérie rôznych výjavov zo života pastierov, ktoré sú galériou pozitívnych vlastností dedinského ľudu a vôbec celého národa – jedným z takýchto výjavov je meranie síl, či už fyzických alebo napríklad v speve (Chválko, Pasi, Lubko), cez porovnávania pokojného pastierskeho života so životom v meste (Poľislav, Horislav – zatiaľ čo Polislav pri návrate z mesta spieva oslavnú pieseň na dedinské prostredie, Horislavov spev už nie je takým decentným vyjadrením Hollého postoja k mestu, ale skôr priamym sťažovaním sa na pomery v meste, predovšetkým na nečinnosť ľudí a absenciu dobrosrdečnosti či ochoty vzájomne si pomáhať), ale aj cez obrazy vinohradníckeho života, v ktorých Hollý detailnou drobnokresbou zachytáva radostnú atmosféru oberačiek (Česťislav), ďalej cez vyobrazenia ľudových zvykov a folklórnych tradícií[39] (Vivoláváňí jara – so zaujímavou formou dialogického chóru chlapcov a dievčat na oslavu jari, poprepletanou refrénovitým opakovaním spoločného zvolania oboch chórov „Príď, jaro, príď!“, ktorá znásobuje pocit harmónie a súladu), niekedy aj výjavy s odkazom na kresťanskú tradíciu – v duchu tradičných barokových františkánskych pastorel a kolied (Miloslav, Vitoslav a Spasitel), ale aj prerozprávania mytologických príbehov, ktorými Hollý zviditeľnil starobylosť národnej kultúry (Vodní muž) či príbehov o najstaršej histórii Slovanov (Sláv),[40] až po vykreslenia rôznych úrovní prežívania ľúbostných vzťahov (Kráska a Hojka svojím až baladickým ladením pôsobia ako protiváha k radostnej oslave života v selankách Svadebná peseň a Miľidruh).

Z hľadiska tematickej charakteristiky je veľmi špecifická skupina selaniek Slavín, Slavomil, Unoslav a Hlasislav. Spolu s už spomínanými selankami Sláv, Vodní muž či Spasitel ich možno na základe istých spoločných znakov charakterizovať ako básne s národno-spoločenskou tematikou. Aj napriek tomu, že presné dedikácie majú len tri z nich – Slavín, venovaná Jurajovi Palkovičovi, Spasitel Martinovi Hamuljakovi a Slavomil, napísaná pri príležitosti uvedenia Alexandra Rudnaya do úradu ostrihomského arcibiskupa – možno s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že všetky majú príležitostný charakter.

Dokonca pri ďalších dvoch možno aj bez priamej dedikácie identifikovať stopy naznačujúce adresáta či zámer básne – Hlasislav môže byť Hollého žalospevom nad smrťou kanonika Palkoviča alebo niektorej inej významnej osobnosti slovenského literárneho života; Palkovičovi je zrejme venovaná aj selanka Unoslav. K. Rosenbaum túto selanku porovnáva s elégiou Na smrt Jura Palkoviča, pričom na základe ich motivickej zhody vyvodzuje ich spoločný predmet,[41] a zároveň svoje tvrdenie argumentuje vyjadrením z Hollého nedatovaného listu M. Hamuljakovi (pravdepodobne z roku 1839), v ktorom Hollý píše: „Posílám s korrekturú Selanku jednadvacátú na smrt nebohého J. Palkoviča“ a v rámci celého cyklu ju odporúča zaradiť medzi selanky Vivoláváňí jara a Miľidruh. V Básňach Jána Hollého je medzi týmito selankami práve selanka Unoslav.

Hollého básnická výpoveď v Selankách neraz pôsobí dojmom až nástojčivej potreby oslavovať. Zhluk mnohých obrazov v zložitých súvetiach navodzuje pocit, akoby chcel jedným dychom vypovedať všetko naraz, zachytiť a sprostredkovať každý vnem, každý okamih. S citom maliara pritom atakuje všetky zmysly recipienta. Jeho obrazy sú plné symbolov.

Avšak nie všetky Hollého selanky možno charakterizovať ako radostný spev. Napríklad dramatickosť selanky Kráska je dôsledkom neopätovanej lásky a nenaplneného ľudského šťastia, čo sa v podstate prieči princípom idylickosti. Kráska nielenže neopätuje lásku Slávkovi, ale dokonca si ho ani nevšíma, nepočuje jeho spev. Jediný, kto Slávka vypočuje a súcití s ním, je príroda, ale tá mu nemôže pomôcť, pretože jeho žalospev nie je určený jej, ale Kráske. Napätie medzi túžbou a skutočnosťou vrcholí v tom, že Slávko zostáva so svojím utrpením sám. Moment prijatia utrpenia sa však podľa vzoru antických tragédií stáva preňho momentom katarzie. V tejto selanke azda najviac rezonuje stotožnenie prírody s ľudskou dušou.[42] Zdrojom napätia v Hojke je rovnako vnútorná duševná dráma človeka, príčinou ktorej je nenaplnenie jeho túžob v momente stretnutia lásky s ľahostajnosťou. Východisko nachádza v mágii, aj keď si uvedomuje, že po takomto porušení mravných zásad nasleduje trest. Ale aj niektoré ďalšie selanky – napríklad Hlasislav alebo Unoslav – sú tiež „trúchlymi spevmi“, v ktorých nielen ľudia, ale aj celá príroda žiali nad smrťou dobrých pastierov.

Tieto príklady sú zároveň dôkazom, že Hollého príroda už nie je len rokokovo hravou či klasicisticky vznešenou, ale jej pôsobivé obrazy sa stávajú prostriedkom s oveľa dôležitejšou funkciou. Nemožno ju teda vnímať ako hlavný objekt básne – aj napriek tomu, že jej drobnokresba zostáva dominantným prvkom tohto žánru – ale v kontexte Hollého básnickej výpovede ju treba vnímať len ako prostriedok, ktorý mu poskytuje bohatý inventár obrazov jednak na vyjadrenie či akési spoluprežívanie tých najvnútornejších ľudských pocitov (napríklad v selanke Kráska príroda súcití s hlavným hrdinom), jednak na ukrytie dôležitých faktov, odkazujúcich na dobové reálie. Ich dešifrovanie by výrazne mohlo napomôcť pri spoznávaní Hollého literárnych princípov a zámerov, ale i okolností či faktov, ktoré zásadne formovali jeho umeleckú osobnosť.

Vychádzajúc z analýzy elegickej selanky s motívom smrti obľúbeného pastiera Hlasislava v rovnomennej selanke, keď nad jeho smrťou má žialiť celá slovenská krajina – ktorú Hollý presne vymedzuje hneď v úvode: „Včil Bíla Horo žel, visokí včil truchľi Kriváňe, / Plačte radem pnúcé sa do hvezdnéj oblohi Tatri, / Kvílťe vi aj bujnotrávné pastviska i réki / I vlažní luhové: nebo už vaša úťecha zmizla. / Začni mi pastírská trúchlí spev, začni mi Umko. / Váhu chitrí, čo na ďál nízké sa pres údoli krútíš, / Zríchľi tuhí o trikrát beh, a všem pastírom okolním / Až po Dunaj zvestuj, spevní že Hlasislav umrel“ – vyslovuje Karol Rosenbaum predpoklad, že „aj v iných selankách sú skryté niektoré postavy zo slovenského národného života, alebo sa dotýkajú niektorých problémov života básnika i spoločnosti a situácie v literatúre.“[43]

Práve tá skupina selaniek, pri ktorých je ich príležitostný charakter, resp. istý spoločenský rozmer viac či menej zreteľný, isto však nepopierateľný, naznačuje, že celý tento cyklus Hollého básní, ktoré sú z formálneho hľadiska vystavané podľa princípov klasickej idylickej poézie, nemožno vnímať len ako prvoplánovú prírodnú lyriku, plnú oslavy prirodzenej krásy, ale že v skutočnosti sú to básne výrazne alegorické, plné tajomstva a že ich azda nemožno vnímať len ako Hollého vyjadrenie vzťahu k prírode, ktorý je bezpochyby veľmi intenzívny. K. Rosenbaum odmietal názory o Hollého samotárstve, ktoré mu nedovolilo vidieť „svet a jeho búrky“, v dôsledku čoho sa utiekal k „nehistorickému“ životu pastierov,[44] a vo svojej štúdii venovanej práve problému alegorickej hodnoty Hollého Selaniek napísal, že ich „idylickosť a izolovanosť od života je len zdanlivá“.[45]

Podporu názoru o výraznej alegorickosti Hollého Selaniek a o potrebe vnímať a dešifrovať ich utajený zmysel vyjadril aj J. Felix: „Myslím, že Hollého ‚ja‘ stojí priamo v centre všetkých jeho selaniek a tvorí os, okolo ktorej krúži celá jeho poézia.“ Svoje tvrdenie argumentuje tým, že Hollého pastieri sú – aspoň v prevažnej časti – postavy viacvýznamové. Mnohé Hollého náznaky svedčia, že sa pod viacerými týmito postavami skrývajú súvekí básnici, ktorí sa pretekajú v hudbe a speve, prípadne viacerí vtedajší predstavitelia obrodzujúceho sa slovenského života – „Pod krycími menami viacerých pastierov Hollý pastierskymi obrazmi a prirovnaniami vyjadril a vyspieval všetku oddanosť i lásku k tým, ktorí nepohŕdali jeho pastierskou Múzou, ako ani všetkým tým, čo ona symbolizovala: rodiacou sa slovenskou poéziou.“[46]

Navyše, s najväčšou pravdepodobnosťou možno predpokladať, že za niektorými postavami sa skrýva aj samotný autor. Hollého obrazy viacerých ospevovaných pastierov odkazujú totiž nielen na významné osobnosti slovenského kultúrneho a spoločenského života, ale prostredníctvom zobrazovania vzťahov ďalších postáv k nim neraz vyjadril aj svoj osobný postoj či svoje pocity. Túto skutočnosť možno následne považovať za absolútny dôkaz Hollého zainteresovanosti na spoločenskej problematike svojej doby.

Uvažovanie o možnosti Hollého prítomnosti v Selankách podporuje už jeho spomínaná báseň Podzbúdzání Ňemnislava, ktorú možno vnímať ako jeho osobný manifest, resp. ako obraz jeho vnútorného prerodu a rozhodnutia písať v rodnej reči: „protraťené ber srdce a poznovu spívaj“. Vo svojich veršoch spomína, že sa to nezaobišlo ani bez veľmi intenzívnej krízy.[47] Keďže táto báseň – najmä v druhej polovici – vykazuje znaky selanky, analogicky možno uvažovať o tom, či aj v iných básňach s podobným charakterom – aj napriek všetkej snahe o ukrytie sa v rozmanitých básnických obrazoch – predsa len nevystupujú na povrch niektoré signály, ktoré prezrádzajú Hollého prítomnosť.

Napríklad v selanke Slavín, ktorú Hollý dedikoval svojmu profesorovi Palkovičovi, pastier Hájislav prejavuje svoju náklonnosť k nemu slovami: „Skór na dríňe žalud, na duboch skór drínki porostú, / Skór vrana jak slávík, slávík bude jak vrana spívať: / Než jeho povďačná moja prestaňe fajfara sláviť. / Svedčťe to rozľehlé vi pasinki a háje milostné! / Jak známé sa tu vždicki po vás jeho meno ozívá! / Jak v méj vždicki prví a posľední pesňi sa chváľí! / Ó kebi toľko sa ľen pari mému uchádzalo hrdlu! / Koľko bi dosť hlásiť veľké jeho vládalo skutki! / Známejší a povestňejší ňenalézňe sa pastír!“ K. Rosenbaum upozorňuje, že i napriek tomu, že sa tu Hollý striktne pridŕža obrazu pastiera, jeho skutočný úmysel prezrádza samotný spôsob oslavy: „Takto mohol hovoriť básnik iba o významnej osobnosti v národnej spoločnosti a nie o skutočnom považskom pastierovi, (…) alegorizovanú bytosť tak prezrádza práve autorov vzťah k nej.“[48]

Hájislav spomína na Slavína ako na pastiera, ktorý sa dôkladne staral o svoje ovečky a ani jednu nestratil. Jeho stádo bolo vždy najkrajšie a najlepšie. Tento obraz môže znázorňovať Palkovičove kvality v pastoračnej činnosti. Keď sa to o ňom dozvedel najvyšší boh Veles, „čo všech mal spávu pasákov“ – ktorý v tomto kontexte môže predstavovať biskupa alebo iného predstaviteľa cirkevnej vrchnosti (najvyššieho pastiera), ba dokonca aj samotného Boha ako toho, ktorý ponúka človeku rôzne možnosti uplatnenia sa podľa jeho schopností – hneď „… tam, kďe malích je obidlo pohunkov, / Bez baveňá povolal ho, kázal ticho učívať: / Jak maľi ňekdi bi pásť, jak dobre opatrovať ovce.“ Tu možno identifikovať Palkovičovo povolanie za profesora mladých bohoslovcov v Trnave. (V rokoch 1800 – 1820 pôsobil ako profesor etiky a cirkevného práva na kňazskom seminári v Trnave.) O jeho obľúbenosti medzi študentmi svedčia nasledujúce verše: „Keď bi s’ ľen to viďel, jak tam chasníci pasáckí / Obhrčujú ho koľem ňeináč ňež včeľi matku! / Jak tam s ňích bedľiví a pozorní ustami každí / Dichťivo lúbežné z ďiveňím pesňički očúvá! / On pod rozložitím spívá na pahorčeku brestem: / Čož sa robiť mává, abi zdravšé bívali ovce.“ Hájislav pritom o tom rozpráva z vlastnej skúsenosti, čo potvrdzuje aj povzdychnutie jeho spoločníka v rozhovore Borimíra (ten sa charakterizuje ako pastier „z Horňákov“): „Ó, jak si ščastní, že si toľké od ňeho pesňe / Aj ti očul spívať!“ Skutočnosť, že Hollý osobne poznal a zažil Palkoviča aj ako profesora počas svojich teologických štúdií, potvrdzuje, že v postave Hájislava môže byť skrytý on sám.

Podobne možno nájsť isté indície odkazujúc na priame sprítomnenie Hollého v jednej z postáv zo selanky Slavomil. Už meno hlavného hrdinu (môže znamenať „milujúci Slávov“), ktorý síce nie je osobne prítomný, ale je iba objektom oslavného spevu dvoch pastierov Kraslava a Bratoľuba, odkazuje na jej priamo dedikovaného adresáta – Alexandra Rudnaya,[49] ostrihomského arcibiskupa, ktorý sa preslávil svojou vernosťou k vlastnému slovanskému pôvodu, keď prehlásil: „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“ Táto selanka je koncipovaná ako rozhovor spomínaných dvoch pastierov o tom, ako sa udiala v Ostrihome veľká slávnosť, Slavomilov „sobáš“ (týmto obrazom je znázornené vysvätenie A. Rudnaya za arcibiskupa, pričom jeho nevestou bola v tomto význame cirkev).[50] Zároveň obaja spievajú oslavnú pieseň na Slavomila, ich spev pôsobí dojmom akoby až vzájomného prekárania či súperenia, kto dokáže veľkolepejšie osláviť Slavomila a popriať mu to najlepšie.

Forma dialogického chóru (pravidelné striedanie štvorverší v druhej časti básne), v ktorom sa obaja pastieri navzájom dopĺňajú a vytvárajú tak dojem vzácnej jednoty uvažovania a prežívania viedla K. Rosenbauma k názoru, že Hollého možno identifikovať v oboch týchto postavách naraz.[51] Reagoval tak na O. Jirániho[52], ktorý dokazoval Hollého stotožnenie sa s postavou Kraslava vo veršoch: „Pravda, že chcem zostať básňík, pastíri za veščca / Též mňa majú; ale já tomu lahko za víru ňedávám: / Neb dosaváď ňezdám sa Milína a Dojka prevíšiť. / Ľen tak si pri voloch spívám, jako vranka zachríplá, / Keď sa nová blíží jar, a ptáctvo na víšiňe hája / Po hromadách zešlé veselími ju pesňami vítá: / K ňim sa ňepriplichtí; aľe ďál na suchári seďícá / Své si ňelúbohlasím vikrákuje kvákoti hrdlom.“ Kraslav tu svoj spev hodnotí ako veľmi nedokonalý, čo by mohlo prezrádzať Hollého nízke sebavedomie v básnickej činnosti (zrejme pre nedokonalú znalosť domáceho jazyka, ktorá vyvolávala u Hollého podobné pocity).

Moment, keď Kraslav vysoko oceňuje aj spevy Bratoľuba – „Než tvoja mňe sladšá než zvuk slávíčka je pesňa, / Sladšá nežli je med, sladšá než sňíček u réki;“ – istým spôsobom protirečí názoru K. Rosenbauma o Hollého stotožnení sa s oboma spievajúcimi pastiermi, pretože je len málo pravdepodobné, že by sa Hollý takto vyjadril o svojich vlastných básňach následne po ich prísnom označení za „zachrípnuté krákanie vrany“.

Nie je vylúčené, že v každej z postáv, ktorá sa v tejto selanke objavuje, aj keď len na krátky okamih, možno predpokladať niektoré literárne činné osobnosti tej doby. Napríklad v postave Hostilava – „Než jeden aj, najvác sa mi zdá, že to mal byť ohromní / Sám hňeď Hosťislav, čo na každej gajduje svadbe, / Obvesené za huk obdlžní dudi na pľeci ňésol, / A kriklavé spevními do ňich hnal vetri dimáki“ – alebo v Dojkovi či Milínovi, ktorých spevy Kraslav hodnotí veľmi vysoko. Vzhľadom na podobnosť mena jedného z dvoch spomínaných pevcov, s ktorými Kraslav porovnáva svoj spev – Milína – s názvom jednej z prvých Hollého selaniek (ale nezachovanej), ktorá sa volala Milen a ktorú mal Hollý pôvodne venovať J. Palkovičovi. Možno uvažovať aj o tom, či táto postava nezobrazuje práve jeho (s najväčšou pravdepodobnosťou pre jeho znalosť bernolákovčiny).

V selanke Unoslav žialia pastieri Lubislav a Borko nad smrťou ich milého priateľa, resp. ochrancu. Opäť je koncipovaná ako rozhovor dvoch postáv, ktorých nárek sa navzájom dopĺňa. Možno o niečo viac osobnejšie, resp. bližšie k Hollého vnútornému prežívaniu má postava Borka. Svedčí o tom jeho priam až zúfalé konštatovanie: „Sám ano spev, moja prv najvatšá ze všeho rozkoš, / Príjemní mi ňeňi; a časem spívám-li si predca, / Zaspívám spravenú ľen o ňem pesňičku ode mňa.

O stotožnení Palkoviča s hlavným hrdinom Unoslavom svedčí pasáž, v ktorej Borko narieka, ako smrť zmenila veľkú radosť na žiaľ, a v ktorej vyratúva niektoré činnosti, ktoré Unoslav, resp. Palkovič vykonával (od pastorácie cez pedagogickú činnosť až po vydávanie kníh, na čo použil obraz starých slovanských písomných pamiatok vyrezávaných do brezovej kôry): „I sladkú tak nám v horké obráťila žáľe / Všecku radosť, čo plnú tenkrát sme požívali mírú, / Keď prostred nás žil, keď opatrovať ovce učíval, / A starodávnejších viprávala náhodi otcov; / Keď nám buď spíval, na milú buď dúčelu pískal, / Neb spaňilozňícé virezával na brezi pesňe, / Jich abi sa i pozdní, čo bi už pri stáde živého / Vác ňevládali počuť, sa učívať mohli kozári.

Biblický obraz vítania Božieho syna, Vykupiteľa sveta v selanke Spasitel je alegóriou dobovej atmosféry očakávania „nových čias“. Pravdepodobne Hollého predstavu o nich sprostredkúva pastier Kozorád. Z bohatého inventára biblických obrazov znázorňujúcich príchod Božieho kráľovstva, vzhľadom na situáciu slovenského jazykového spoločenstva na začiatku 19. storočia, ktoré čoraz intenzívnejšie prezentovalo očakávania „nového veku“, v zmysle nového spoločenského usporiadania, vychádzajúceho z princípov rovnoprávnosti všetkých členov spoločnosti, azda najaktuálnejšie rezonujú verše: „Prestaňe aj podvod, bezprávní prestaňe úťisk; / Ľen voľená rovnosť a uprimná zmóže sa pravda. / Predca sa však, toľkú čo budú ťebe záviďeť hodnosť, A svoju skázu žeľiť, sem tam ňepráteľi nájdu; / Než všeckích, ňech ľen veku ráz vatšého dosáhňeš, / Sám porazíš, a tvú uznávať vládu prinúťíš. / Ba zlí též duchové, ťebe záhubu stáľe misľící, / Naproťi sa zbúrá; aľe aj tích rovňe premóžeš.

Interpretácia zohľadňujúca národno-spoločenský rozmer Hollého Selaniek potvrdzuje, že poézia nesúca znaky príležitostnosti ponúkala jednak veľa možností na prezentovanie básnických zručností slovenských autorov, na otestovanie schopností domáceho jazyka uplatniť sa v náročných formách, a zároveň i možností na postupné etablovanie sa nových výrazových postupov v našej literatúre. Možno ich preto vnímať ako jeden z dokladov toho, akú úlohu zohrala príležitostná poézia v smerovaní nášho literárneho vývinu.

Lenka Rišková

Pramene

HOLLÝ, Ján: Selanky. In: Dielo I-X. Ed. pripravil Jozef Ambruš, Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1950.

HOLLÝ, Ján: Planctus viro… domino Michaele Korbélyi… auditoribus suis discipulis ipso orbatis motus. Preklad Viliam Turčány. In: VYVÍJALOVÁ, Mária: Mladý Ján Hollý. Bratislava : Tatran, 1975, s. 245-262.

HOLLÝ, Ján: Podzbúdzání Ňemňislava. In: VYVÍJALOVÁ, Mária: Mladý Ján Hollý. Bratislava : Tatran, 1975, s. 263-266.

Literatúra

AMBRUŠ, Jozef: Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava : SVKL, 1964.

BANÍK, Anton Augustín: 180 rokov tomu, čo sa narodil vo Veľkých Chlievanoch pri Bánovciach Juraj Palkovič. In: Kultúra, roč. 15, 1943, č. 12, s. 585-599.

ČERVENKA, Miroslav: Český alexandrín. In: Česká literatura, roč. 41, 1993, s. 459-513.

ČERVENKA, Miroslav: Metrické systémy novočeského básnictví v evropských souvislostech. In: Estetika, roč. 38, 2002, s. 223-229.

FELIX, Jozef: Ján Hollý a jeho „spevy pastierske“. In: Hollý, Ján: Selanky. Bratislava : SVKL, 1965, s. 123-146.

FORDINÁLOVÁ, Eva: Ján Hollý (1785 – 1849). Bratislava : Veda, 2003.

JAKUBEC, Ján: Dějiny literatury české II. Praha : Leichter Jan, 1934.

JIRÁNI, Otakar: Antika v Selankách Jána Hollého. In: Sborník filologický, roč. 8, 1922, s. 272-326.

JIRÁNI, Otakar: Antické vlivy v lyrice J. Hollého. In: Bratislava, roč. 2, 1928, s. 76-126.

PÖSTÉNY, Ján: Palkovičova pozostalosť. In: Kultúra, roč. 3, 1931, č. 1, s. 22.

ROSENBAUM, Karol: Selanky Jána Hollého – dielo obrodeneckej literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 8, 1961, č. 1, s. 26-35.

Slownik terminów literackich. Warszawa : Ossolińskich wydawnictvo, 1998.

ŠMATLÁK, Stanislav: Poznámky k vývinu slovenskej epickej poézie. In: Slovenská literatúra, roč. 4, 1957, č. 1, s. 3-34.

ŠMATLÁK, Stanislav: Doslov. In: HOLLÝ, Ján: Selanky. Bratislava : Mladé letá, 1959, s. 85-96.

VAJANSKÝ, Svetozár Hurban: State o slovenskej literatúre. Bratislava : SVKL, 1956.

VLČEK, Jaroslav: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : SVKL, 1953.

VYVÍJALOVÁ, Mária: Mladý Ján Hollý. Bratislava : Tatran, 1975.

ŽILKA, Tibor: Poetický slovník. Bratislava : Tatran, 1987.


[1] Z filozofického hľadiska predstavuje harmonický koncept sveta a ľudskej existencie.

[2] Idyla nie je žánrom prirodzeného životného postoja a pocitu k realite. ŽILKA, Tibor: Poetický slovník. Bratislava : Tatran, 1987, s. 242-243.

[3] Arkádia je historické územie na Peloponéze v Grécku, ktoré si zachovalo ráz dedinského prostredia. Vďaka tradícii o pokojnom živote v tomto prostredí sa stal pojem Arkádia synonymom pokoja.

[4] Slownik terminów literackich. Warszawa : Ossolińskich wydawnictvo, 1998, s. 308-309.

[5] Napríklad v roku 1823 žiada Hollý Palkoviča o požičanie poľského slovníka od Samuela Bohumila Lindeho z roku 1812, v ktorom sa už tento pojem objavuje. Podľa VYVÍJALOVÁ, Mária: Mladý Ján Hollý. Bratislava : Tatran, 1975, s. 93.

[6] Krok, roč. 1, 1821, s. 33, 34. Informoval o tom už ROSENBAUM, Karol: Selanky Jána Hollého – dielo obrodeneckej literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 8, 1961, č. 1, s. 26.

[7] FORDINÁLOVÁ, Eva: Ján Hollý (1785 – 1849). Bratislava : Veda, 2003, s. 255.

[8] Podľa AMBRUŠ, Jozef: Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava : SVKL, 1964, s. 84.

[9] FELIX, Jozef: Ján Hollý a jeho „spevy pastierske“. In: Hollý Ján: Selanky. Bratislava : SVKL, 1965, s. 126 a 128.

[10] Literárnohistorický výskum z nedávnej minulosti totiž čoraz intenzívnejšie dokazuje, že už aj pred Hollého básnickou tvorbou možno v slovenskej literatúre evidovať po stránke technickej diela vysokej básnickej kvality. Svedčia o tom napríklad práce Miroslava Červenku, v ktorých sa venuje okrem iného aj básnickej technike Bohuslava Tablica. ČERVENKA, Miroslav: Český alexandrín. In: Česká literatura, roč. 41, 1993, s. 459-513; ČERVENKA, Miroslav: Metrické systémy novočeského básnictví v evropských souvislostech. In: Estetika, roč. 38, 2002, s. 223-229.

[11] FELIX, J., c. d., s. 136.

[12] Na tento názor nadviazal ŠMATLÁK, Stanislav: Poznámky k vývinu slovenskej epickej poézie. In: Slovenská literatúra, roč. 4, 1957, č. 1, s. 27; ŠMATLÁK, Stanislav: Doslov. In: HOLLÝ, Ján: Selanky. Bratislava : Mladé letá, 1959, s. 85-96.

[13] FELIX, J., c. d., s. 132.

[14] „Fatamorgána vykombinovaného života a vymyslených zidealizovaných ľudí.“ In: JAKUBEC, Ján: Dějiny literatury české II. Praha : Leichter Jan, 1934, s. 504.

[15] FELIX, J., c. d., s. 145.

[16] ROSENBAUM, Karol: Selanky Jána Hollého – dielo obrodeneckej literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 8, 1961, č. 1, s. 27.

[17] V roku 1805 bol v mene študentov u trnavského tlačiara Václava Jelínka vydaný anonymný zväzok dvoch básní, ktorých autorstvo sa pripisuje Jánovi Hollému, pod názvom Planctus viro… domino Michaele Korbélyi… auditoribus suis discipulis ipso orbatis motus.

[18] S prekladom Viliama Turčányho ich uverejnila Mária Vyvíjalová vo svojej monografii Mladý Ján Hollý. VYVÍJALOVÁ, Mária: Mladý Ján Hollý. Bratislava : Tatran, 1975, s. 245-262.

[19] Tamže, s. 60-61.

[20] Ešte v polemike s Jurajom Fándlym z roku 1805 Hollý spomína, že ideál básnika sa dá dosiahnuť jedine v básnickej tvorbe v latinskom jazyku. Následne niekoľko jeho časomerných veršov v domácom jazyku potvrdzuje, že ešte dokonale neovládal metrické pravidlá v rodnej reči. Rukopis štyroch samostatných spisov tejto anonymnej polemiky o otázkach časomernej prozódie v bernolákovčine, v ktorej Ján Hollý a Martin Miškolcy kritizovali Fándlyho nedodržiavanie pravidiel kvantity v jeho časomerných básňach, je uložený v LAMS pod signatúrou 31 I 4, 31 I 2, M 17 A 2, 31 I 3.

[21] V Trnave študoval od školského roku 1802/1803, keď nastúpil na filozofické štúdiá a končil absolvovaním teológie v školskom roku 1807/1808. Tamže, s. 85.

[22] Podľa M. Vyvíjalovej „obdobie medzi rokmi 1805 – 1807 dá sa považovať za dôležitú fázu Hollého života, v ktorej básnik dospel k významnému presvedčeniu, že podobne ako latinčina i domáca reč má predpoklady pre metrické rozmery antickej časomiery.“ Tamže, s. 64. Podľa Vyvíjalovej prvý pokus o verše v domácom jazyku muselo predchádzať cvičenie sa vo vyjadrovaní v rodnej reči. „Latinský básnický slovník a techniku latinského veršovania ovládal Hollý na takom stupni, že sa jeho latinské básne mohli prirovnávať k Ovídiovým a Vergíliovým. Ak chcel dosiahnuť podobný úspech pri veršovaní v domácom jazyku, musel ho svedomito študovať, zhromažďovať slovesné bohatstvo schopné do všetkých podrobností nahradiť latinské ekvivalenty.“ Tamže, s. 77.

[23] Trnavský, od 1820 ostrihomský kanonik, ktorý bol výraznou oporou Hollému v jeho osobnom i literárnom živote už od čias jeho teologických štúdií v Trnave, najmä však výrazne napomáhal pri vydávaní jeho diel. („Bratislavský“ menovec bol profesorom na bratislavskom evanjelickom lýceu.)

[24] List Jána Hollého Jurajovi Palkovičovi z 29. 10 1820. Cit. podľa AMBRUŠ, Jozef: Korešpondencia Jána Hollého. Martin : Matica slovenská, 1967, s. 18.

[25] Prvý český vedecký časopis Krok vychádzal od roku 1821.

[26] V nedatovanom liste M. Hamuljakovi – písanom podľa všetkého v roku 1835 – Hollý píše: „K tej istej slávnosťi Selanka štvrtá prihotovená bola, ale že Spev pastírov od Adalberta Šimki už sa tenkrát ťiskel, jako pozňejšá zostala netlačená a neobetovaná.“ Cit. podľa ROSENBAUM, K., c. d., s. 26.

[27] Rukopis Recensiones operum. Bibliotheca Metropolitana Srigoniensis v Ostrihome, sign. MSS III. 63, s. 27.

[28] M. Vyvíjalová upozorňuje aj na to, že v tejto básni sa dvakrát objavuje výraz „Umka“ namiesto „Múza“ (Hollý vo svojich vlastných básňach – na rozdiel od prekladov antických diel – používal výlučne slovenské/slovanské ekvivalenty mien antických božstiev). To nasvedčuje tomu, že Hollý bol zrejme prvý, kto tento výraz použil v slovenskom literárnom prostredí. V českom prostredí ho použil ako prvý Václav Stach roku 1782 v básnickej skladbe Něco pro českou literaturu milovníkům a použil ho i neskôr v ďalších svojich dielach, napríklad v zbierke Starý veršovec z roku 1805 a s najväčšou pravdepodobnosťou ho práve od neho prebrali P. J. Šafárik i J. Hollý. Stachove verše mohol Hollému sprostredkovať profesor evanjelického bratislavského lýcea Juraj (Jiří) Palkovič, s ktorým, podľa M. Vyvíjalovej, bol Hollý v písomnom kontakte od roku 1804, vďaka čomu mal prehľad aj o českom kultúrnom prostredí. VYVÍJALOVÁ, Mária: Mladý Ján Hollý. Bratislava : Tatran, 1975, s. 90-92.

[29] V spomínanom liste z roku 1820 Hollý píše, že prvú z dvadsiatich selaniek, ktoré zložil v rokoch 1809 a 1810, venoval Jurajovi Palkovičovi. Tú mu zároveň spolu s tým listom, no v mierne upravenej podobe, aj poslal. Žiaľ, rukopis tejto selanky sa stratil. Ešte v roku 1931 ho však spomínal Ján Pöstény a v roku 1943 Anton Augustín Baník. Pozri PÖSTÉNY, Ján: Palkovičova pozostalosť. In: Kultúra, roč. 3, 1931, s. 22; BANÍK, Anton Augustín: 180 rokov tomu, čo sa narodil vo Veľkých Chlievanoch pri Bánovciach Juraj Palkovič. In: Kultúra, roč. 15, 1943, s. 588.

[30] Prvýkrát vyšla v almanachu Zora na rok 1836, v prvom súbornom vydaní Hollého básnickej tvorby (Básne Jána Hollého, 1841 – 1843) ju Hollý zaradil do prvého zväzku na prvé miesto v cykle Rozľičné básňe, ktorý obsahuje výlučne básne príležitostného charakteru.

[31] O. Jiráni upozornil na podobnosť hlavnej témy tejto Hollého básne s Horatiovou autobiografickou pasážou z knihy Satirae, v ktorej zachytáva svoje rozhodnutie zanechať gréčtinu a venovať sa už len skladaniu básní v latinčine. Pozri JIRÁNI, Otakar: Antické vlivy v lyrice J. Hollého. In: Bratislava, roč. 2, 1928, s. 78-79.

[32] VYVÍJALOVÁ, M., c. d., s. 83.

[33] Podľa V. S. Štulca podal Hollý v Selankách „verný obraz života a spôsobu myslenia a konania dobrého slovanského národa pod Tatrami“. ŠTULC, Václav Svätopluk: Zora na rok 1835. In: Květy 2, príloha 12. 1835, s. 229-230. Cit. podľa AMBRUŠ, Jozef: Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava : SVKL, 1964, s. 83.

[34] ŠMATLÁK, S.: Doslov, c. d.

[35] JIRÁNI, Otakar: Antika v Selankách Jána Hollého. In: Sborník filologický, roč. 8, 1922, s. 272-326.

[36] FELIX, Jozef: Ján Hollý a jeho „spevy pastierske“. In: HOLLÝ, Ján: Selanky. Bratislava : SVKL, s. 123-146.

[37] FORDINÁLOVÁ, E., c. d., s. 254.

[38] VLČEK, Jaroslav: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava, 1953, s. 87-88.

[39] „Folklórnu zložku vedel Hollý dokonale zladiť so zložkou tzv. antickou: obe sa v rovnakej miere zúčastnili na vytvorení celého osobitého sveta Selaniek.“ FELIX, J., c. d., s. 144.

[40] Súbežne s touto selankou mal Hollý napísaný aj epos, ktorý však publikoval o niečo neskôr. O vzájomnom prepojení týchto dvoch básnických skladieb svedčí aj skutočnosť, že v selanke (na rozdiel od eposu) predstavuje postavu praotca Slovanov detailne – prostredníctvom rozhovoru Prislava a Ďivka, v ktorom vyzdvihujú jeho duchovné hodnoty, predovšetkým jeho zásluhu na kultivovanom spôsobe života Slovanov, na pestovaní práva, spravodlivosti, cti a morálky.

[41] ROSENBAUM, K., c. d., s. 32.

[42] V Kráske nie je žena iba alegorickou postavou, symbolom mesta, ktoré odmieta a nectí Hollého pastierske spevy. Nadobúda skôr obraz ženy zo starej trubadúrskej poézie, v ktorej nejde len o adoráciu ženskej krásy, ale priam roznecuje túžbu: „Vedľa adorácie nájdeme ešte prudko rozvlnený cit, neváham povedať až vášeň, ktorá je síce diskrétne zahalená niekoľkými závojmi, no jednako len badateľná, najmä v tých bodoch, kde vyúsťuje do rezignovaného smútku (…) pred Kráskou bledne Mína i Marína. Kollár i Sládkovič napokon z oboch urobili len symboly a na útle plecia svojich milých navŕšili až priťažkú alegorickú príťaž. Oproti tomu Hollého Kráska – aj keď má alegorický aspekt mesta – zostáva predovšetkým ženou.“ FELIX, J., c. d., s. 141-143.

[43] ROSENBAUM, K., c. d., s. 32.

[44] S. H. Vajanský sa vyjadril, že v Hollého Selankách „ľudia bezprostredne spojení s prírodou, zdraví, spokojní, vedú svoj nehistorický život…“ Cit. podľa VAJANSKÝ, S. H.: State o slovenskej literatúre. Bratislava : SVKL, 1956, s. 258-259. Jaroslav Vlček dokonca napísal, že Hollý v Selankách oddychoval.

[45] ROSENBAUM, K., c. d., s. 29.

[46] FELIX, J., c. d., s. 133-135.

[47] Cit. podľa VYVÍJALOVÁ, M., c. d., s. 263-264.

[48] ROSENBAUM, K., c. d., s. 30-31.

[49] Alexander Rudnay bol ostrihomský kanonik (od roku 1805), profesor teológie a rektor kňazského seminára v Trnave (od 1806), od 1820 ostrihomský arcibiskup, ktorý presťahoval sídlo arcibiskupstva z Trnavy do Ostrihomu. V roku 1828 bol vymenovaný za kardinála – z tejto doby pochádza aj jeho spomínaný výrok.

[50] Táto udalosť je spomenutá v dedikácii tejto básne: „Ke slávnemu uvádzáňú jeho kňížatskéj osvíťenosti Aleksandra Rudnayho, arcibiskupa ostrihomského atď., atď. Roku 1820. Dňa 16. kvetňa.“

[51] ROSENBAUM, K., c. d., s. 31.

[52] JIRÁNI, O., c. d., s. 297.