SELANKY

HOLLÝ, Ján (1785 – 1849)

súbor idylických básní, 1835 – 1839

Selanky sú idylické básne s pastierskou tematikou, ktoré Hollý písal súbežne so svojimi prekladmi a eposmi už od roku 1809, a postupne ich publikoval v almanachu Zora v rokoch 1835 – 1839.

Hollý v Selankách uplatnil základné princípy klasicistickej poetiky (svedčí o tom už samotný výber žánru, ktorý ma bohatú tradíciu v antickej poézii). Harmónia je preňho najvyšším ideálom krásy. Každá báseň je uceleným obrazom a samostatným svetom. Celý cyklus pritom tvorí vzácnu jednotu, ktorú je potrebné akceptovať pri interpretácii jednotlivých skladieb.

Aj keď ich možno prvoplánovo charakterizovať ako prírodnú lyriku, plnú oslavy prirodzenej krásy, v skutočnosti sú to básne výrazne alegorické, plné tajomstva či dokonca vnútorného napätia. Príroda len poskytuje bohatý inventár obrazov na vyjadrenie tých najvnútornejších ľudských pocitov.

O zložitej významovej viacrozmernosti Selaniek svedčí aj rôznorodosť ich doterajších interpretácií: raz boli hodnotené ako obraz slovenského národa, odvolávajúc sa pritom na možné súvislosti medzi niektorými básnickými obrazmi a Hollého súčasnosťou, inokedy ako odhaľovanie ľudskej intimity, identifikujúc v prírodných obrazoch stavy ľudskej duše, a niekedy iba ako Hollého formálny zámer priblížiť sa čo najviac antickým vzorom. Možno však práve pre túto nejednoznačnosť pri hľadaní interpretačného kľúča bývajú často hodnotené ako najpríťažlivejšia časť Hollého básnickej tvorby (E. Fordinálová).

Obdiv spojený s kresťanskou oslavou všetkého prírodného stvorenia dopĺňa Hollý zvelebovaním schopnosti človeka zdokonaľovať si svoj svet a pritom zotrvať vo vernosti kráse, pravde a dobru. Selanky sú preto nielen chválospevmi o krásach panenskej (slovenskej/slovanskej) prírody, ale aj poklonou činorodosti a kultivovanosti človeka (slovenského/slovanského národa), jeho morálnym hodnotám a bohatej kultúre.

Hollý pritom zásadne dodržiava základný princíp idyly, keď odmieta mesto, mestské prostredie a život v meste, ktorý považuje za neprirodzený spôsob života, ku ktorému ako priamy protipól kladie dedinský život.

Jeho básnická výpoveď v selankách vyvoláva dojem až nástojčivej potreby oslavovať. Zhluk mnohých obrazov v zložitých súvetiach pôsobí, akoby chcel jedným dychom vypovedať všetko naraz, zachytiť a sprostredkovať každý vnem, každý okamih. S citom maliara pritom atakuje všetky zmysly recipienta. Jeho obrazy sú plné symbolov: napr. slávik a jeho spev sú symbolom Slovanov (dokonca jeho pomenovanie odvodzuje od mena Sláv, od praotca Slovanov). Pôsobivá je aj farebná symbolika (biela farba ako symbol neporušenosti, panenskosti, ktorý sa objavuje aj v prírodných obrazoch, aj v menách). Nepopierateľná je Hollého inšpirácia ľudovou slovesnosťou.

Azda najpôsobivejším zachytením prírodnej scenérie je selanka Jaroslav, plná nápaditých personifikácií. Podobnú atmosféru i farebnosť má aj selanka Vivolávaňí jara. Pravidelná forma dialogického chóru chlapcov a dievčat na oslavu jari poprepletaná refrénovitým opakovaním spoločného zvolania oboch chórov „Príď, jaro, príď!“ znásobuje pocit harmónie a súladu. V selanke Čestislav s vinohradníckou témou sa Hollému podarilo zachytiť radostnú atmosféru oberačiek. Detailnou drobnokresbou v nej ponúka dokonca opisy náradia či pracovných postupov (napr. výrobu mladého vína). Motív kontrastu medzi dedinou a mestom Hollý rozvinul v selankách Poľislav a Horislav. Avšak zatiaľ čo Polislav pri návrate z mesta spieva oslavnú pieseň na dedinské prostredie, Horislavov spev už nie je takým decentným vyjadrením Hollého postoja k mestu, ale skôr priamym sťažovaním sa na pomery v meste, predovšetkým na nečinnosť ľudí, absenciu dobrosrdečnosti a ochoty vzájomne si pomáhať.

Galériou pozitívnych vlastností dedinského ľudu a vôbec celého národa sú selanky Pasy, Lubko a Chválko, pre ktoré je zároveň príznačné, že sa v nich objavuje istý dejový moment, hoci len na úrovni epizodického výjavu zo života pastierov. Vo všetkých troch Hollý zachytil moment merania síl pastierov. Idylický pohľad na osobný súboj Pomila a Bezáka, ktorý za mohutného povzbudzovania ďalších pastierov rozhoduje Chválislav (zrejme sprostredkovateľ Hollého myšlienok), ponúka selanka Pasy. Je oslavou čestnosti a spravodlivosti. Selanka Lubko prináša tiež opis súboja dvoch pastierov, Oslava a Kozlíka, ale tentoraz je to vzájomné súťaženie v speve. Obaja ospevujú prírodnú krásu, čím prezentujú svoju vnímavosť, citlivosť, umelecké cítenie a schopnosť kultivovaného prejavu. Oslav spieva v durovej a Kozlík v molovej tónine, čo je prejav ich životného postoja. Súboj napokon končí nerozhodne, keďže k životu patrí rovnako radosť i žiaľ. Podobnú situáciu opisuje selanka Chválko, v ktorej Chválko a Predbor porovnávajú svoj spev na tému ranného vyháňania a večerného zháňania dobytka z paše, ale už bez vzájomného súperenia.

Okrem oslavy prírody, dediny a pastierskeho spôsobu života spracoval Hollý v selankách aj ďalšie motívy: ľúbostný cit, vianočnú tematiku či dokonca motívy zo starobylej mytológie.

Ako protiváha k radostnej oslave života pôsobia selanky s až baladickým ladením Kráska a Hojka. Dramatickosť selanky Kráska je dôsledkom neopätovanej lásky a nenaplneného ľudského šťastia, čo sa v podstate prieči princípom idylickosti. Kráska nielenže neopätuje lásku Slávkovi, ale dokonca si ho ani nevšíma, nepočuje jeho spev. Jediný, kto Slávka vypočuje a súcití s ním, je príroda, ale tá mu nemôže pomôcť, pretože jeho žalospev nie je určený jej, ale Kráske. Napätie medzi túžbou a skutočnosťou vrcholí v tom, že Slávko zostáva so svojím utrpením sám. Moment prijatia utrpenia sa však podľa vzoru antických tragédií stáva preňho momentom katarzie. V tejto selanke azda najviac rezonuje stotožnenie prírody s ľudskou dušou. Podobné baladické tendencie sú prítomné v selanke Hojka, ktorá opätovne potvrdzuje Hollého blízky vzťah k ľudovej tradícii. Zdrojom napätia je vnútorná duševná dráma človeka, príčinou ktorej je nenaplnenie túžob v momente stretnutia lásky s ľahostajnosťou. Východisko nachádza v mágii, aj keď si uvedomuje, že po takomto porušení mravných zásad nasleduje trest.

Kompenzáciu tragických pocitov z nenaplnenej lásky poskytuje duet Zorislava a Žarkoslavy v selanke Svatebná peseň a radostný spev mládenca, ktorý prichádza k svojej milej Belke v selanke Miľidruh.

Selanky Miloslav, Vitoslav a Spasitel sa nesú v duchu tradičných barokových františkánskych pastorel a kolied. Posledná z nich, Spasitel, obsahuje po úvodnej propozícii aj básnickú dedikáciu (Martinovi Hamuljakovi), čo je v selanke nezvyčajným javom.

Symboly harmónie súzvuku, ľubozvučnosti a spevavosti stelesnil Hollý v postave Sláva z rovnomennej selanky. Súbežne s touto selankou mal napísaný aj epos, ktorý však publikoval neskôr. O vzájomnom prepojení týchto dvoch básnických skladieb svedčí aj skutočnosť, že v selanke (na rozdiel od eposu) predstavuje postavu praotca Slovanov detailne prostredníctvom rozhovoru Prislava a Ďivka, v ktorom vyzdvihujú jeho duchovné hodnoty, predovšetkým jeho zásluhu na kultivovanom spôsobe života Slovanov, na pestovaní práva, spravodlivosti, cti a morálky. Starobylosť národnej kultúry Hollý zviditeľnil aj v „mytologickej“ selanke Vodní muž. Obe tieto selanky spolu so Slavínom, Slavomilom, Unoslavom a Hlasislavom patria do skupiny národno-spoločenských básní. Práve pri tejto skupine selaniek možno predpokladať, že majú príležitostný charakter. Zjavné je to však len pri troch z nich: Slavín, venovaná Palkovičovi, Slavomil, napísaná pri príležitosti uvedenia Alexandra Rudnaya do úradu ostrihomského arcibiskupa, a Spasitel, ktorej venovanie Martinovi Hamuljakovi zopakoval v dedikácii. Pri mnohých ďalších selankách možno však identifikovať stopy naznačujúce adresáta či zámer básne – napr. Hlasislav môže byť Hollého žalospevom nad smrťou Jura Palkoviča a Palkovičovi je zrejme venovaná aj selanka Unoslav. Spojenie príležitostného charakteru s náročným žánrom svedčí o Hollého snahe vytvoriť dielo adekvátne reprezentujúce vysokú úroveň slovenskej literárnej tvorby a kultúrnu vyspelosť slovenského národa, v dôsledku silnejúcich národno-obranných tendencií slovenského spoločenstva v uhorskom kontexte tridsiatych rokov 19. storočia.

Vydania

Almanach Zora, 1835 – 1839. Knižne: Básňe Gana Hollého I. – IV. Budín : Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, 1841 – 1842.

Selanky. Pripravil Jozef Ambruš. Martin : Matica slovenská, 1944.

Dielo Jána Hollého I. – X. Edične pripravil Jozef Ambruš. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1950.

Selanky. Pripravil Jozef Ambruš. Bratislava : Mladé letá, 1959.

Selanky. Prebásnil Ján Kostra. Bratislava : SVKL, 1965.

Dielo I. – II. Bratislava : Tatran, 1985; 1999.

Literatura:

FELIX, J.: Ján Hollý a jeho „spevy pastierske“. In: HOLLÝ, J.: Selanky. Bratislava : SVKL, 1965, s. 123-146.

FORDINÁLOVÁ, E.: Ján Hollý (1785 – 1849). Bratislava : Veda, 2003.

GÁFRIKOVÁ, G.: K niekoľkým „stretnutiam“ Jána Hollého so staršou slovenskou literárnou tradíciou. In: Pamätnica z osláv dvojstého výročia narodenia Jána Hollého. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 258-265.

KOCHOL, V.: Hollého básnický profil. In: Problémy a postavy slovenskej obrodeneckej literatúry. Bratislava : SAV, 1955, s. 36-80.

ROSENBAUM, K.: Poézia národného obrodenia. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1970.

ROSENBAUM, K.: Selanky Jána Hollého – dielo obrodeneckej literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 8, 1961, č. 1, s. 26-35.

TURČÁNY, V.: Galeta a Kráska. In: Romboid, roč. 32, 1997, č. 5, s. 48-49.

TURČÁNY, V.: Podnety antickej poézie v diele J. Hollého. Praha : Academia, 1978.

Autorka hesla

Lenka Rišková