RYSAVÁ JALOVICA (Ľudová kresba)

KUKUČÍN, Martin, vl. menom Matej Bencúr (1860 – 1928)

poviedka, 1885

Poviedka bola prvý raz čítaná v roku 1884 Pavlom Socháňom v spolku Detvan, publikovaná v roku 1885 v Domovom kalendári. Jej napísanie spadá do uceleného tvorivého obdobia rokov 1884 – 1886, keď Kukučín pôsobil v Jaseňovej, v Šoproni (kde končil oktávu) a začal študovať v Prahe. O. Čepan ju považuje spolu s poviedkou Neprebudený za „dva kontrastné vrcholy Kukučínovej ranej tvorby“.

Samotná dejová línia poviedky je veľmi skromná. Adam Krt z dedinky Adamovce sa vyberá na jarmok do Mrhanovej popredať kapce a kúpiť kravu. Jeho energická žena Eva mu prikazuje, čo má ešte pokúpiť, pričom sa netají tým, že keby ona mala čas, tak by vybavila všetko lepšie. Nečudo, že ísť na jarmok znamenalo pre Adama trocha voľnosti, pretože „doma je ako v putách. Žena dohliada naň sťa na papľuha, takže Adam Krt nikdy si nemôže kopýtkom vyhodiť.“ Najprv sa dá oklamať priekupníkovi a takmer kúpi starú kravu. Potom na ceste domov stretne suseda Adama Trnku, s ktorým majú spor pre kohúta a kozu, ako vedie mladú jalovičku a v krčme sa zjednajú na jej kúpu pri zmierovaní. Tam ich prichytí Trnkova žena, ktorá si všimla pred krčmou uviazanú ich kravičku – nahnevaná, že ich vidí piť „mernô“, odvedie kravu domov. Opitý Krt prichádza domov bez kravy a peňazí, a tak ho žena vyženie hľadať kravu. Trnkovci ráno kravu privedú, Krtova žena ľutuje svoje príkre konanie a sused Trnka sa vydá Krta hľadať. Po týždni hľadania si už dedina i Eva myslia, že Adam nie je medzi živými. Deň pred Vianocami sa predsa nájde v hore na píle, kde zarábal prepité peniaze.

V poviedke Rysavá jalovica sa Kukučín vymaňuje z folkloristicko-dokumentárneho pohľadu na dedinu, ktorý bol charakteristický pre jeho počiatočné obdobie, a neváha text vybudovať na komickej hyperbole a poetickej štylizácii. Realistická „pravdepodobnosť“ jeho predchádzajúcich próz, osviežovaná komickým detailom, sa tu nahrádza situačnou komikou a grotesknými epizódami, ktoré svojou rozprávačskou plastickosťou adekvátne suplujú nedostatočnú dynamiku sujetu. Kukučín využíva všetky štylistické vrstvy a postupy – od hovorovej, ľudovej lexiky cez expresívne syntaktické konštrukcie a šťavnatý dialóg až po výdatné využívanie frazeologizmov, prísloví a porekadiel. Autor takto rafinovane útočí na čitateľa, prihovára sa mu jeho rečou, niekedy sa až „líška“ zdrobnelinami: „(…) dnes je v Mrhanove jarmoček, a to je pravý jarmok pre smädnú dušičku Krtovu“; „No a keď Krt ide na jarmoček sám, to akoby rybku pustil do vody, alebo capa do záhrady.“ Vnútorná charakteristika hlavného hrdinu ho od počiatku predstavuje ako slabocha, ktorý síce „ženu slúcha, ako Pán Boh prikázal“, ale i rád by sa kedy-tedy spod svojej „papuče“ vymanil. V ďalšom texte sa jeho slabosti potvrdzujú: keďže prepil veľa peňazí, chce si Evin hnev vykúpiť marcipánovým srdcom, ale tiež mieni zatajiť, koľko skutočne zaplatil za jalovičku. Vonkajší opis autor humorne využíva v duchu nomen-omen: „(…) jeho čierne očičky, aj inak dosť malé, od užitého nápoja ešte väčšmi sa zúžili a blyšťali ani u opravdivého krta, čo pod zemou ryje.“ Ďalšie znaky jeho komického výzoru sa dozvedáme síce postupne v texte, autor ich však ešte zhrnie na konci poviedky, keď Trnka hľadá Krta po dedinách: „pochodil všetky krčmy i gazdovské domy, vypytoval sa ľudí, či nevideli takého a takého malého chlapa s čugaňou v ruke, s krivou nohou, dlhým nosom a bez zubov: ukazoval im, aká je jeho chôdza, ako napaduje na jednu nohu a ľavou rukou zametá. Ľudia sa smiali, že takej potvory nikdy ešte nevideli, a prosili Trnku, aby im ho doviedol, ak ho niekde nájde, aby sa naň podívať mohli.“

Kukučín už v tejto ranej tvorbe prichádza so striedaním objektívneho a subjektívneho rozprávača, ktorý expanzívne intervenuje do textu priamymi výzvami k svojmu hrdinovi: „Hej, Krt, Krt, pozri na rohy! Roztvor oči a uvidíš, že päť obručí pilníkom odobrali! Hľa, krava už vôkol huby šedivie, to už stará rebrina.“ Autorská hyperbola povzbudzuje čitateľskú predstavivosť smerom ku komickému vyzneniu situácií, napr. keď medzi susedmi nastane „filozofická“ dišputa o tom, komu patria peniaze, keď kravy niet. Jej pointa je u oboch susedov rovnaká: predstava, že ho tá „jeho“ doma zabije: „Horký vaša, čože vaša! Ale moja! Ó, vy neviete, aký má dlhý jazyk!“; „I moja má dlhočizný ani deň na Jána. Mohli by ste sa ním tri razy opásať.“ Vydesený Krt žobroní, aby mu Trnka dal aspoň polovicu peňazí, čo dostal za kravu: „Povážte, že Eva miesto kravy mňa priviaže k žľabu a tieskom zabije.“ Komickú intenciu textu zabezpečuje vnútorný monológ Krta, motivovaný prevažne výčitkami svedomia pre prepité peniaze a vyúsťuje až do absurdity, keď dopletený Krt pochybuje aj o sebe: „Ach, Bože môj, číže som? Ak mám čugaňu, Krt som, a ak palicu, Trnka som.“ Logika a správanie u opitého človeka sa vymyká bežným normám, čo autor využíva v scéne návratu Krta z jarmoku, keď sa stretáva s preludmi, lavička sa pred ním uhýba a napadne ho žena bez hlavy, z ktorej sa vykľuje pes. Z doteraz uvedených argumentov vyplýva, že autor jednoznačne „drží stranu“ ženám. Tento použitý „prevrátený“, teda ženský princíp je taktiež zdrojom komiky, jeho zásluhou obaja susedia vychádzajú z príbehu ako nesvojprávni úbožiaci, ktorí môžu ľudsky existovať len vďaka svojim ženám. Synekdochicky to vyjadruje Trnkova žena, ktorá pýta od neho späť všetky peniaze (po tom, ako sa ju snažil oklamať, že za jalovicu dostal od Krta menej): „Dva šestáky, a tebe! To akoby ich človek do vody hodil. Či ty znáš, čo sú dva šestáky, na čo je to? Budeš sa s nimi ako dieťa zabávať, vložíš ich do úst a prehltneš. Sem ich daj, budú mi na soľ!“

Kukučín týmto textom ani nenaznačuje nejakú „podobnosť“ s realitou, naopak, dáva si záležať na „modelovosti“, prepracovanej štylizovanosti príbehu (podporovanej enumeráciami, opakovaním, duplicitou), ba dokonca na jeho moralistickom vyznení. V závere ukazuje Krta ako prosperujúceho gazdu a nabáda čitateľov: „preto žite tak, ako náš drahý Adam Krt po mrhanovskom jarmoku.“ Autor tak vlastne ostentatívne, s komickým zveličením, plní žánrové očakávania kalendárovej literatúry. Nezáväzná plocha aforistickej morality poskytla tu priestor až nečakanej autorskej uvoľnenosti a jazykovému iskreniu, a nahradila tak „sujetové funkcie významových protikladov a paralel, zdiskreditované pseudoromantickou prózou“ (O. Čepan).

Vydania

Rysavá jalovica. In: Domový kalendár na rok 1885. Liptovský Sv. Mikuláš : K. Salva, 1885, s. 81-111.

Rysavá jalovica. Ružomberok: K. Salva, 1903.

Zobrané spisy III. Martin : KÚS, 1911; 1920; 1928; 1936; 1948.

Dielo II. Bratislava : SVKL, 1957.

Rysavá jalovica a iné poviedky. Bratislava : Mladé letá 1979; 1984.

Výber I. Bratislava : Tatran, 1980.

Literatúra

ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava : Tatran, 1972.

Jazykovedné štúdie 5. K jazyku a dielu Martina Kukučína. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1960.

JURÍČEK, J.: Martin Kukučín. Život pútnika. Bratislava : Mladé letá, 1975.

Martin Kukučín v kritike a spomienkach. Bratislava : SVKL, 1957.

MINÁRIKOVÁ, M.: Textologické a štylistické problémy Kukučínovho diela. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1972.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1962.

NOGE, J.: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor II. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1975.

NOGE, J.: Martin Kukučín. Epik života – život v epike. Martin : Osveta, 1991.

Autorka hesla

Marcela Mikulová