PYRAMÍDA

ŠIMONOVIČ, Ján (1939 – 1994)

básnická zbierka, 1964

Ešte pred jej vydaním sa autor podieľal na programových vystúpeniach skupiny konkretistov. Spolu s J. Mihalkovičom sa postavili na obranu estetickej funkcie umenia a špecifikovali ju ako schopnosť básne pôsobiť na zmysly. Navyše, po prudérnejších päťdesiatych rokoch obhájili ľúbostnú tematiku, pretože zodpovedá zušľachťujúcemu, poetickému prejavu najmä mladých ľudí.

Pyramída zachytáva súhru v medziľudských vzťahoch jednoduchými priradeniami slov a názornými prirovnaniami. Na druhej strane priťahuje pozornosť nákladnými, aranžovanými metaforami rozvetvenej skladby, ktoré sa dodnes neprestali dávať za príklad exkluzivity. Pod nimi skryté vyznania smerujú jednak k rodine, lebo z nej si lyrický hrdina, „chlapec“, odnáša povzbudivú istotu, jednak k láske, akoby práve objavovanej a sprevádzanej prvými erotickými vzplanutiami. Prvú časť zbierky Oslobodený život tvoria nezabudnuteľné momentky z každodenného života. Pri študentskej ceste vlakom, ktorá umožňuje konfrontovať exteriér za oknom s bezprostredným okolím v kupé, dominujú hravé preludy, napríklad poľné klasy sa zamieňajú s riasami očí obdivovanej spolucestujúcej. V miniatúrnom príbehu s dobrodružným nádychom Čo je v tvojich vlasoch sa navzájom prelínajú mikrokozmos partnerkinho tela a makrokozmos vetra, ohňa i morských vĺn. Znázorňujú, že milovaná bytosť znamená pre subjekt celý svet: „Moje oči v tvojich vlasoch, / závan starých, slávnych morí.“

Ženské vlasy, ktoré predstavujú najfrekventovanejší erotický fragment slovenskej poézie šesťdesiatych rokov, sú u Šimonoviča secesne zveličené a splývajú s vodou. Nepriamo to odkazuje na zvodnú krásu vodných víl z ľudových povestí (zakliata panna vo Váhu), rusaliek či nýmf (Lorelei na Rýne) obývajúcich rieky, prípadne moria (ako Sirény z antickej mytológie), zradných pre mužov, ktorým sa páčia. Obavu z podmanivej sily naznačujú Šimonovičove motívy mŕtvych plavcov i nebezpečného prúdu vášne prameniaceho z dievčenských úst. Práve druhá, zasnenejšia časť zbierky s názvom Kúpanie a ty presúva „galantné slávnosti“ mileneckého páru do rozprávkovo-mýtickej scenérie. Vo vznešených cyklických básňach má už dievčenská, respektíve ženská postava úlohu prostredníčky medzi ľudskou a vodnou ríšou, jej rastlinstvom i vtáctvom. Obrazy Nataše, ktorá do priesvitnej vody „vplávala s vtákmi, s rastlinstvami“ môžu pripomenúť Šimonovičov preklad španielskeho básnika Federica Garcíu Lorcu. Lorcovské inšpirácie a obdiv ku korektnej usporiadanosti metaforických väzieb zbližujú J. Šimonoviča s J. Stachom.

Kúpanie predstavuje nielen osobným zážitkom podložený, ale aj v kultúre odpradávna známy námet. Hoci dobová kritická reflexia zdôrazňovala novátorské ambície J. Šimonoviča, už Pyramída prezrádza jeho úsilie o kontinuitu modernosti s tradíciou. Vo väčšine prípadov sa J. Šimonovič zameriava na jedinú protagonistku. Stále pritom môže ísť nielen o zázračnú bytosť, ale aj o obyčajné dievča presvetlené belobou nahej pleti, pretože Šimonovičovo zobrazovanie sa pohybuje medzi záznamom prchavej chvíle a mytologizáciou. Začiatok medzníkového textu Odchod možno brať ako spomienku na topenie sa vo Váhu, ale súčasne prerastá do smútku nad núteným opúšťaním domova. To len potvrdzuje, že za zdanlivo lyricky rovnorodou imagináciou Pyramídy sa črtá dejový pôdorys rozlúčky s rodičmi, s vidiekom a vôbec s nedotknutou prírodou.

Predposledný oddiel Luna nad vetrom pôsobí ako strohejší, no predsa sa nevzdáva fantázie. Usvedčujúcim „hlasom“ sa luna prihovára vetru a potvrdzuje jeho činy dobiedzavého nápadníka a soka básnikovho „ja“. Moment spolubytia Šimonovič dokáže vyjadriť nielen veľkolepým sledom úkazov, ale aj malebnou detailizáciou. Pri kaviarenskej schôdzke dotyk perí spustí impulz k tomu, aby sa podoba hladiny alkoholu v pohári preniesla do okrúhlosti hniezda, oka a napokon koruny v peňaženke. Najrozmanitejšie zmyslové podnety tak paradoxne smerujú k abstraktnému tvaru kruhu alebo elipsy, čo pripomína maľovanie bez perspektívy. Konfrontáciou oblých živých priestorov s hranatými predmetmi (oko – okno) Šimonovič nadväzuje na svojsky pretavené poetistické a kubistické tendencie u L. Novomeského z tridsiatych rokov. Názov poslednej zo štvorice častí – Vyryté – signalizuje, že sa bude zaoberať tým, čo zanechalo hlboké stopy na mladej duši. Je to rozchod s Máriou, ale aj rodinná opora pripomenutá vidinou, keď sa v koreni stromu zjaví dedova ruka. Šimonovič vytvára zvláštnu verziu magickej prírody, v ktorej sa premietajú zvýraznené ľudské telesné detaily a nežné gestá do záberov na nebo alebo na živly vody, zeme a vetra. Obrazové premeny vznikajú v rytme šíriaceho sa vlnenia, preto sú hranice medzi človekom a okolím impresívne znejasnené, čo podporujú ešte aj motívy hmly, dymu, dúhy, preletu hmyzu a najmä rozochveného odrazu na hladine.

Z harmónie prírodných elementov, ktoré dávajú pôvod hudobným nástrojom, je civilizačná technika vylúčená. Tým sa Šimonovičov debut výrazne odlišuje od osláv prvého kozmického letu v dobových neoavantgardných skladbách M. Válka či J. Stachu. Šimonovičova lyrika očistená od nepoetických prvkov i od spoločenských tém sa zbavuje histórie, napája sa skôr na neurčitú minulosť „análov a kroník“. Bežné slová iba kde-tu ozvláštni termín z oblasti umenia („kolorovať“) a prieskumu telesného vnímania („aorta“). V nezávislom básnickom svete sviatočných obrázkov všednosti bol Šimonovič vo svojich začiatkoch veľmi dôsledný. O to viac nečakane pôsobí, keď v normalizačných sedemdesiatych rokoch prejde k socialistickej angažovanosti. Napokon v poslednej knižke Skepsa (1995) žiali nad zdevastovanou krajinou, jeho inšpiračný prameň západoslovenskej roviny sa totiž nezvratne narušil necitlivými zásahmi civilizácie.

Oneskorené vydanie prvú zbierku J. Šimonoviča znevýhodnilo. Kritická diskusia ju vzala len ako dodatočnú demonštráciu „konkretistického“ systému, zato ocenila „kubizujúcu“ metaforu, teda schopnosť dať zvuku „presný tvar, obrys“, čím „sa stáva zmyslovo hmatateľnejší“ (V. Marčok). Naopak, básnikov prozaický spolupútnik R. Sloboda jej prisúdil neformálnu čistotu, lebo celá knižka môže byť vlastne „thálesovským snom o vode – bytosti“. Ukážku Šimonovičových záhadných znamení lesa, ktorého odvrátená strana poskytuje ľuďom bydlisko po smrti (zo zbierky Belavá z helénskeho sveta, 1969), dokonca odcitoval v románe Láska (2002).

V Pyramíde sa šťastne stretá mihotavá, niekedy až slávnostne nadýchaná obraznosť so zmyslom pre jasnú kompozíciu a pružný viazaný alebo uvoľnený verš. Preniká do nej lyrikov obdiv k hudbe. Pojmovo nezachytiteľnú náladu dokáže vsugerovať hláskovým opakovaním, napríklad temné „o“ podfarbuje záhadu tmavých hlbín: „V tónoch spodných vôd.“ Azda najviac treba oceniť Šimonovičov originálny prínos v oblasti básnického „skúmania“ asonancie, čiže zhody samohlások na konci riadka: ani spoluhlásky v rámci nej nie sú ľubovoľné, ale volené tak, aby sa minimálne odlišovali a vytvárali spolu jemné šumové odtienky (z úst / kurz). Vášeň premieňať skupenstvá evokuje „čerenie“, prenos pohybu z jednej sféry na inú. Obmieňajúci sa obraz prúdov prezrádza Šimonovičovu koncepciu, v ktorej sa existencia javí ako tok nespútaných, ba aj rozpútavaných energií, vírov a svetelných zábleskov.

Vydania

Pyramída. Bratislava, 1964; 1973 (In: Vybrané básne); 1987; 1989 (In: Povinnosť k radosti).

Literatúra

BUZÁSSY, J.: Báseň, ktorá hľadá človeka. (Doslov.) In: ŠIMONOVIČ, J.: Pyramída. Bratislava, 1987, s. 65–98.

HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 260–268.

HEVIER, D.: Dorozumenie v jednej reči. Bratislava, 1988, s. 78–88.

HRONEC, V.: Svet básnického obrazu. Nový Sad, 1988, s. 61–66.

KOYŠ, P.: Povinnosť k radosti u Jána Šimonoviča a u všetkých. (Doslov.) In: ŠIMONOVIČ, J.: Povinnosť k radosti. Bratislava, 1989, s. 253–257.

LIPKA, F.: Pozoruhodný debut. In: Ľud, roč. 17, 31. 5. 1964, s. 6.

MARČOK, V.: Analyzujúca metafora mladej slovenskej poézie. In: Mladá tvorba, roč. 12, 1964, č. 10, s. 30–32.

MARČOK, V.: Od „realitnej“ obraznosti k „textovej“. In: Literika, roč. 3, 1998, č. 1, s. 21–26.

MOJÍK, I.: Schúlený do tvaru srdca. In: Slovenské pohľady, roč. 80, 1964, č. 8, s. 127–128.

Rozhovor nad Pyramídou. (Beseda. Prispeli: V. Marčok, M. Kováč, L. Šimon.) In: Mladá tvorba, roč. 12, 1964, č. 10, s. 13–15.

SLOBODA, R.: Závan starých slávnych morí. In: Smena, roč. 17, 30. 7. 1964, s. 4.

ŠABÍK, V.: Doslov. In: ŠIMONOVIČ, J.: Vybrané básne. Bratislava, 1973, s. 217–225.

ŠIMONOVIČ, J.: Pokus o autointerpretáciu. In: Slovenské pohľady, roč. 87, 1971, č. 4, s. 76–79.

ŠÚTOVEC, M.: Stavba bez omietky. In: Kultúrny život, roč. 19, 1964, č. 29, s. 4.

Autorka hesla

Andrea Bokníková-Tóthová (Bokníková)