PROTI PRÚDU

MARÓTHY-ŠOLTÉSOVÁ, Elena (1855 – 1939)

román, 1894

Rozsiahly dvojzväzkový román, ktorý autorka vydala vlastným nákladom, je napísaný v línii tzv. ideálneho realizmu, t. j. na báze konštruovania obrazu reálneho života podľa ideálneho vzoru. Šoltésová ním nadviazala na Vajanského román Suchá ratolesť (1884), na rozdiel od neho však ako ústredný problém v kontexte témy prinavrátenia národne odrodeného zemianstva späť k slovenskému národu vyzdvihla miesto a úlohu ženy v národnom živote.

Zo žánrového hľadiska ide o prepojenie spoločenského a rodinného románu (J. Gbúr ho označil pojmom konverzačná próza), s jasne deklarovanou mimoliterárnou funkciou aktivizácie národného života, čo bolo v súlade s dobovou predstavou literatúry. Vo vysvetľujúcom doslove k prvému vydaniu Šoltésová napísala: „Svedomite som dbala, aby som nemožnosti nepodávala. Čo je zidealizované, i to je možno uskutočniť (…). Keď som v tom podala viac začiatok ideálnejšej, vytúženej nami budúcnosti (…), nuž podala som ho v miere pravdepodobnej, ktorú pri serióznom, vytrvalom usilovaní možno dosiahnuť.“ Zároveň upozorňovala na realistické východisko svojej tvorivej metódy, keď písala, že románové postavy sú „vytvorené na základe skutočného pozorovania“.

Román má dve hlavné línie: ľúbostnú (vzťah lásky národne uvedomelej Oľgy Laskárovej a pôvodne odrodeného/pomaďarčeného, ale vplyvom lásky zmeneného slovenského zemana Fraňa Šavelského) a ideologickú (riešenie slovenskej národnostnej otázky v Uhorsku na konci 19. storočia). Oľga Laskárová sa vydá za Fraňa Šavelského a napriek tomu, že je uvedená do maďarsky zmýšľajúcej spoločnosti, ostane presvedčenou Slovenkou. Naďalej používa slovenský jazyk, za čo je označovaná za panslávku. Tlak pociťuje najmä na spoločenských stretnutiach (napr. ples v stoličnom meste Rakytovo). Fraňo sa pod jej vplyvom mení a sám vyhlási, že sa chce stať dobrým Slovákom. Vedú pokojný rodinný život, ktorý sa však nevyhne bolestivým skúškam (Oľgina choroba, smrť syna). Šavelský sa postupne stáva aktívnym zástancom práv Slovákov a v tomto smere sa aj verejne politicky angažuje, nespreneveriac sa svojim zásadám.

Prvú časť románu (vzťah lásky končiaci šťastným manželstvom) mala Šoltésová napísanú už v roku 1892; dala ju – vtedy ešte pod názvom V slovenskom kraji – na posúdenie Jaroslavovi Vlčkovi, ktorý jej odporúčal posilniť dejovú líniu činnosti Fraňa Šavelského pre národ, pretože Šavelský bol podľa neho „najvypuklejšia osoba deja“, a keď prišiel čas, aby konal, tak román skončil. Na základe tejto rady Šoltésová dopísala druhú časť (ktorou však nezámerne zvýraznila didaktickosť, tendenčnosť a schematickosť svojej autorskej koncepcie) a obe časti spoločne vydala v roku 1894.

Hlavná ženská postava Oľga Laskárová, hrdá a presvedčená Slovenka, sa v románe nemusí ideovo vyvíjať, keďže jej pozícia je v tomto smere jasná. Vyvíja sa však ľudsky, ako žena, keď sa z neskúseného mladého dievčaťa mení na milujúcu manželku a obetavú matku. Podľa autorkinej charakteristiky je to „asi ideálny typ slovenskej ženy, kreslený síce nie dľa žijúceho modelu, ale súhrn peknoduchosti, nachodiacej sa v nepovedomých Slovenkách, v nej zložený. (…) Oľga je jednako nie ideál vzdušný – ale skutočnosti primeraný, aký aspoň približne možno dosiahnuť.“ Kontext tejto postavy je vystavaný na emocionálnom uchopovaní a prežívaní sveta a je situovaný, v zhode s dobovými predstavami o postavení žien, do domáceho prostredia a intímneho priestoru rodiny, ktorá je ale v danom konkrétnom prípade konfrontovaná nacionálne neprajným okolitým prostredím. Zdôrazňovanie citového aspektu zodpovedalo Šoltésovej presvedčeniu, že „cit pravý, neskazený, je vlastne dušou ženy“.

Postava Fraňa Šavelského je naproti tomu určená ideovo a prednostne súvisí s otázkou národného presvedčenia. Jeho osobnostná zmena je síce východiskovo motivovaná intímne a citovo (pod vplyvom lásky k žene spoznáva svoj omyl, keď maďarské vlastenectvo zamenil za lásku k národu, z ktorého vyšiel), jeho ďalšie pôsobenie je však nasmerované do vonkajšieho priestoru, smerom k iným, v prospech národného spoločenstva. Jeho postavu chápala Šoltésová „ako nevyhnutnosť, ktorá skôr-pozdejšie musí sa zjaviť v našich zvláštnych pomeroch. Je nemožnosť, žeby neprišiel.“ Práve tento vôľový aspekt sa stal predmetom kritického hodnotenia a Šavelský bol vnímaný, popri psychologickej a sociálnej nevierohodnosti, ako neživotný a umelý konštrukt.

Priestorové rozdelenie kompetencií postáv zodpovedalo dobovému názoru o dvoch odlišných priestoroch žien a mužov, čo napr. Samuel Ormis vyjadril slovami: „Žena je presebná, muž pre iných pracujúci.“ „Presebnosť“ ženy pritom znamenala, že pracovala pre seba, pre domácnosť, rodinu, pre svoje najbližšie okolie (D. Kodajová).

V konaní oboch postáv rezonuje silné etické vedomie, ktorým sa riadia aj pri osudových skúškach (podľa interpretácie J. Števčeka pre chorú Oľgu je takou skúškou predstava, že po jej prípadnej smrti by mal Šavelský inú partnerku, Šavelský zas musí riešiť dilemu, či prijať ponuku na vysoký post v rámci uhorskej štátnej správy, kde by musel zaprieť svoju znovu nájdenú národnú identitu). Na prítomnosť etického aspektu v prístupe Šoltésovej upozornil už Š. Krčméry: „Jej išlo o etickú podstatu života. Prúdom jej bol mravný rozvrat, zachycujúci slovenské mestečká ako povodeň. (…) Proti prúdu značilo: Von z toho kalu! Zastaviť taký prúd! Nový život! a čo bolo v tomto románe najdôležitejšie: hlavnou vzpruhou nového života bola žena.“

Autorkino úsilie o nové uchopenie tradičnej témy sa však stratilo v rozsiahlom texte, ktorý bol neúmerne zaťažený práve akcentom na svoju mimoumeleckú funkciu (politicko-národný didaktizmus). Nejednoznačné prijatie diela Šoltésová istým spôsobom predpokladala, o čom svedčia jej slová zo súkromného listu: „Dľa mojej mienky je nesprávne súdiť takúto prácu jedine zo stanoviska umeleckého, a nie aj z obyčajnoľudského, tj. z toho, aký ona dojem robí na človeka vzdelaného, ale prostého, nemajúceho pri takýchto veciach čisto umelecké vyšrantované názory, ale požadujúceho od beletrie viacej to, aby prostým, každému dostupným spôsobom zošľachťovala cit, a viedla, nakoľko možno, i k novému rozhľadu.“

V čase vydania bolo dielo veľmi populárne, pomerne rýchlo bolo preložené do českého a chorvátskeho jazyka, hoci viacerí doboví recenzenti (M. Kukučín, S. H. Vajanský, T. Milkin) ho hodnotili kriticky ako zidealizované (S. H. Vajanský), harmonizujúce skutočnosť (T. Milkin), odtrhnuté od sociálnych problémov súčasnosti, prehliadajúce ľud a vychádzajúce v ústrety nenáročnému a poklesnutému vkusu čitateľov, napodobňujúc nemecké vzory (M. Kukučín).

Idealizovanie skutočnosti, ako ho Šoltésová ponúkla v románe, bolo vnímané už ako prekonané a anachronické. Tento postup jej vyčítal aj Vajanský, hoci on sám vo svojich prozaických prácach robil to isté. Celkom pritom obišiel to, čo autorka považovala za centrálny problém svojej koncepcie: miesto a úlohu ženy v národnom živote.

Autorka na kritickú odozvu reagovala úvahou Ešte niečo o románe Proti prúdu (Otvorený list priateľke), ktorú uverejnila v Národných novinách v roku 1895. Najviac miesta v nej venovala polemike s Kukučínom, ktorý jej román vnímal ako odklon od realizmu a preferovanie rezíduí romantizmu. Svoje názory postupom času sama revidovala: keď v roku 1925 vydala prepracované vydanie románu, v doslove uznala nereálnosť svojich pôvodných východísk.

Literárne spracovanie problému úlohy ženy v národnom živote bolo jedným z momentov aktuálne sa rozvíjajúcej dobovej diskusie o postavení žien v kontexte národného hnutia. Zároveň knižné vydanie diela ženskej autorky odrážalo aj stúpajúcu literárnu aktivitu žien (T. Vansová, E. M. Šoltésová, Ľ. Podjavorinská) a ich postupné presadzovanie sa v oblasti literatúry.

Vydania

Proti prúdu. Turčiansky Sv. Martin : svojím nákladom, 1894;Turčiansky Sv. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1925; Bratislava : Tatran, 1971;

Výber. Zv. 2. Bratislava : Tatran, 1978.

Literatúra

GBÚR, J.: Realizmus v slovenskej literatúre. In: SEDLÁK, I. (ed.): Dejiny slovenskej literatúry I. Martin : Matica slovenská – Bratislava : LIC, 2009, s. 482-483.

CHMEL, R.: Dejiny slovenskej literárnej kritiky. Bratislava : Tatran, 1991, s. 148-151.

KAŠŠAYOVÁ, T. (ed.): Elena Maróthy-Šoltésová. Martin : Matica slovenská, 1985.

HANDZOVÁ, Ž.: Elena Maróthy-Šoltésová. Martin : Osveta, 1989.

Korešpondencia Timravy a Šoltésovej. Bratislava : SVKL, 1952.

KODAJOVÁ, D.: Vyššie vzdelávanie dievčat na Slovensku v 19. storočí. In: ČAS, 2006, č. 4.

KRČMÉRY, Š.: Dejiny literatúry slovenskej II. Bratislava : Tatran, 1976.

KUKUČÍN, M.: Proti prúdu. In: Slovenské pohľady, roč. 14, 1894, s. 754-760.

MIKULOVÁ, M.: Vlastne je to všetko problém písania. In: Aspekt, 1995, č. 1, s. 30-33.

MILKIN, T.: Proti prúdu. In: Literárne listy, roč. 5, 1895, č. 1, s. 7-9.

ŠOLTÉSOVÁ, E. M.: Ešte niečo o románe Proti prúdu (Otvorený list priateľke). In: Národnie noviny, roč. 26, 1895, č. 13-14, s. 1-2; č. 19-20, s. 2-3.

ŠOLTÉSOVÁ, E. M.: Pohľady na literatúru. Bratislava : SVKL, 1958.

ULRICHOVÁ, V.: Biografické kalendárium Eleny Maróthy-Šoltésovej. In: Biografické štúdie 12. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 97-101.

VALEHRACHOVÁ-MATULAYOVÁ, M.: Z korešpondencie E. M. Šoltésovej. In: Slovenská literatúra, roč. 2, 1955, č. 3, s. 348-367.

ŠTEVČEK, J.: Dejiny slovenského románu. Bratislava : Tatran, 1989, s. 184-196.

VAJANSKÝ, S. H.: Román Eleny Maróthy-Šoltésovej. In: Národnie noviny, roč. 25, 1894, č. 133, s. 2-3; č. 134, s. 2-3.

Autorka hesla

Dana Hučková