PROSTÁ REČ

BUNČÁK, Pavel (1915 – 2000)

básnická zbierka, 1962

Bunčák touto svojou zbierkou ako jeden z mála starších básnikov rozšíril úzke hranice tzv. socialistickej poézie (popri M. Rúfusovi a Š. Žárym). Urobil to svojským spôsobom, bez proklamácií, hlasom skôr pritlmeným a skôr piesňou ako veršom rétora.

Oproti dobovej poézii, ktorá sa stále ešte riadila ideologickou inštrukciou zameranou na plnenie politických a spoločenských úloh, Bunčákove verše sú nesené osobným poslaním tlmočiť a vyjadrovať ľudskú túžbu po láske, kráse a šťastí. U Bunčáka je obsah týchto základných hodnôt presvietený trochu skeptickou, ale pritom na človeka obrátenou múdrosťou. Nie je to ani múdrosť nadčloveka, ani obyčajná ľudská múdrosť, a preto je taká vnímavá a plná porozumenia, nie sudcovská a povznesená nad každodenný svet.

V tomto základnom geste je záruka, že sa Bunčák vo svojich básňach vyhol úskaliam povrchnej impresionistickej, ale aj ideologickej lyriky. Ako neimpresionistické pôsobia poetické záznamy okamihov, spomienky na detstvo a domov, pretože viac ako na plané sny a ilúzie, čo dominovalo v dobovej poézii, dáva sa v týchto veršoch na múdrosť životnej skúsenosti, v ktorej sa hľadajú zdroje životného optimizmu vysloveného napr. v Óde na starobu veršami blízkymi antickej poézii: „Listovať v nej môžeš deň čo deň, / nedopiješ múdrosť do dna na veky, / ako dieťa budeš riečišťom, / epochy sa budú tebou prelievať, / duť víchry, vánky brehy pohládzať, / voňavé krídla z trópov pozdrav donesú, / a z pólov blesky kovu rýdzeho / a z teplých hlbočín ti lietajúce kvety / hlavu ovenčia.“ Pre čas vzniku týchto básní je príznačné, že si zachovávajú a tlmočia len jeden sen, ktorý je ukrytý na dne každej básne, sen o letiacom vtákovi, sen o slobode človeka „nezlomiť si nikdy väzy a najhlbšie sa klaňať pred milostivou myšlienkou“. Predstava rozprestretých krídel vtáka, „šípa, ktorý mračná pretína; / rozpíli mreže, strhá siete“, dáva krídla aj Bunčákovej poézii a v čase zamrežovaného sveta, v ktorom ohrozovali človeka všelijaké osídla, nesie ju v smere a v službách zvedavého a hľadajúceho ľudského ducha, a nie do plytčín idyly a ľudskej i spoločenskej pasivity.

Nastupujúcu poéziu generácie šesťdesiatych rokov poznamenávala bezohľadná analýza a zvýšená intelektualizácia básnickej tvorby. Verše Prostej reči ju obohacovali o rozmer ľudskej harmónie sprostredkovanej piesňou, čo sa prejavilo v piesňovom narábaní s refrénom slov, veršov, dvojveršov, ako aj sústredením sa na zvukovomelodickú organizáciu verša.

V Prostej reči sa P. Bunčák ako jeden z prvých nadrealistov po Žárym vrátil k básnickej imaginácii svojej nadrealistickej mladosti, s ktorou obnovil stratenú kontinuitu, čo tiež znamenalo nielen jeho osobné víťazstvo, ale aj zreteľný úspech celej slovenskej poézie, ktorá sa aj takýmto spôsobom oslobodzovala spod tlaku ideologicko-politických postulátov.

Vydania

Prostá reč. Bratislava 1962; 1975.

Literatúra

HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava, 1966, s. 139-142.

KOVALČÍK, V.: Kusé poznámky. In: Mladá tvorba, roč. 8, 1963, č. 4, s. 29-30.

ŠIMON, L.: „… aby bol človek doma na zemi.“ In: Romboid, roč. 10, 1975, č. 12, s. 43-44.

Autor hesla

Milan Hamada