PREVIESŤ CEZ MOST (Rúcha veleby pre chvíle tiesne)

JOHANIDES, Ján (1934 – 2008)

román, 1991

Prvá autorova prozaická kniha vydaná v deväťdesiatych rokoch svojou kvalitou, tematicky i problémovým zameraním nadväzuje na úspešné diela predchádzajúceho desaťročia (napr. Slony v Mauthausene, Najsmutnejšia oravská balada). Rozsiahle úryvky z románu Previesť cez most boli pred knižným vydaním publikované časopisecky ešte v roku 1989 (Slovenské pohľady, Literárny týždenník).

Aktuálne dianie, situované do sedemdesiatych rokov, je v románe zhustené do relatívne krátkeho časového úseku troch dní. Počas nich sa rozprávač a protagonista príbehu kunsthistorik Stefanides, zamestnanec okresnej galérie, vzdáva plánovanej študijnej cesty do Talianska a na žiadosť švagra odchádza navštíviť jeho manželku internovanú v okresnej psychiatrickej liečebni; po návšteve, počas ktorej sa stretol aj s primárom psychiatrie, sa vydá do Levíc za švagrom; tam ho odvezie mladá lekárka Kristína, s ktorou sa zoznámil na stanici; svoju anabázu zakončí doma rozhovorom s Dušnicom, starcom-čudákom – práve jeho nočným telefonátom sa celý príbeh otváral. Telegrafické prerozprávanie aktuálneho deja signalizuje nedramatický, pre záver sedemdesiatych rokov príznakový príbeh, v ktorom problémy s prasknutými radiátormi či vybavovanie protekcie v zdravotníctve alebo školstve predstavujú všeobecne známe a evidované fakty dobovej sociálnej každodennosti. Johanidesovi sa podarilo tieto empirické východiská presiahnuť: do troch dní zo života Jána Stefanidesa prostredníctvom prozaickej skratky zašifroval niekoľko ľudských osudov, ktoré získavajú nadčasovú platnosť podobenstva.

Presah stiesňujúcej každodennosti má u Stefanidesa dve základné podoby. Prvá, sociálna, sa prejavuje v jeho schopnosti načúvať iným a pochopiť ich: nie je iba agens aktuálneho diania a jeho rozprávač, ale aj empatický poslucháč, citlivé médium príbehov druhých (Dušnic, primár psychiatrie, švagor Lojzo, Kristína…). Je poslucháčom, ktorý však pod vplyvom spomienok iných sám začína spomínať. „Keďže som sa usiloval zabudnúť raz navždy, a nedovolil som úskokom vlastnej kľučkujúcej pamäti, aby mi čokoľvek pripomínalo, a pretože môj premyslený program zabúdať a ‚stavať pasce na vlastné spomienky‘ som si kedysi do najmenších podrobností premyslel, cítil som sa takmer tridsaťštyri rokov nezraniteľný. Ale teraz som nevdojak začal spomínať…“ V jeho pamäti opäť ožíva hlas toho druhého, predovšetkým dávnej lásky, ošetrovateľky Fiducie, a spomienky sú zároveň rekonštrukciou rozpamätávania sa, ktoré musel absolvovať ako mladík v prvých povojnových rokoch, keď sa liečil z amnézie – dôsledku vážneho úrazu. Schopnosť vykročiť v ústrety svojej minulosti, prijať ju a vyrovnať sa s ňou je podmienkou oslobodzujúceho presahu smerom k sebe samému, k svojmu ja dvojnásobne stratenému v minulosti: raz v dôsledku amnézie, druhýkrát vytesnením z vlastnej vôle.

Stefanidesov príbeh, zasadený do rozsahom skromného času aktuálneho diania, sa významovo obohacuje neustálym odkazovaním na minulosť, keď epické „tu a teraz“ sa pre niektoré postavy stáva iba východiskom pre návrat „tam a vtedy“, na miesta a do času rozhodujúcich zlomov v ich živote. Oproti jednosmernej chronológii životnej každodennosti zdôrazňuje román dôležitosť temporálnych „uzlov“, okamihov, v ktorých sa pretne minulé s prítomným a ktoré oproti lineárnemu vývinu diania a postupným premenám postavy predstavujú náhly náraz, pri ktorom hrdinom otrasie naakumulovaná, zdanlivo vytesnená minulosť. Takéto časopriestorové posuny umožňuje zložitá kompozičná výstavba, využívajúca niekedy princíp niekoľkonásobného rámcovania – napr. spomínanie zasadené do aktuálneho príbehového rámca je spomínaním na rozpamätávanie sa, ktoré mladý Stefanides musel absolvovať po amnézii v prvých povojnových rokoch. Rôznorodé motivické línie, späté s rôznymi postavami a zasadené do niekoľkých historických epoch, sú zjednotené prostredníctvom rozprávača a protagonistu príbehu v jednej osobe. Odlišnosť zdanlivo nespojiteľných osudov je prekonaná jeho citlivosťou, ktorá mu umožňuje za vonkajškovou, anekdoticky bizarnou spektakulárnosťou jednotlivých príbehov postrehnúť to, čo ich spája, ich tragickú vnútornú dimenziu. Prostredníctvom tejto citlivosti zaznamenáva zdanlivo nevinné či irelevantné prejavy ľudského správania, realizované v rade dominantných, návratných motívov (pohľad a vôbec motív očí ako významovo nosný prvok, smiech – indikátor úprimnosti) ako signály fatálneho ohrozenia človeka: jeho zdroje sú pritom rovnako späté s ničivou silou veľkých dejín, ktorú predstavuje napríklad vojna (časti románu majú svoju konkrétnu historickú situovanosť: napadnutie Poľska, Povstanie), ako aj s uniformnou každodennosťou bezdejinnosti sedemdesiatych rokov. Niektoré z motívov získavajú symbolickú platnosť: oči sa stávajú emblémom videnia, ale aj vedenia-poznania, pričom s týmto motívom tesne súvisí estetická stránka Johanidesovej prózy – minuciózna, sémantickú nosnosť detailu rešpektujúca vizualizácia vytváranej skutočnosti; na syntaktickej úrovni jej zodpovedá pre Johanidesov štýl príznaková, viacnásobne rozvinutá, barokovo ornamentálna a významovo nasýtená veta.

Previesť cez most čítame ako román o potrebe pamäti v dobe všeobecného zabúdania, o pamäti obklopenej vulgárnym prézentizmom okresnej socialistickej každodennosti. Kontrast medzi „vtedy“ (vojna) a „teraz“ (prítomnosť reálneho socializmu sedemdesiatych rokov) je iba zdanlivý, pričom vymazanie spomienok na minulosť umožňuje jej opakovanie. Za ilúziou protikladu sa v skutočnosti skrýva paralela: inými, „diskrétnejšími“ prostriedkami (internácia na psychiatrii ako spôsob „elegantnej“, „nekrvavej“ a spoločensky akceptovateľnej likvidácie) sa opäť necitlivo manipuluje s osudom jednotlivca. Preto aj napriek historizujúcim exkurzom je román predovšetkým ťaživým a znepokojujúcim svedectvom o dobe svojho vzniku.

Vydania

Previesť cez most. Bratislava, 1991.

Literatúra

ČÚZY, L.: Ján Johanides: Previesť cez most. In: Romboid, roč. 27, 1992, č. 1, s. 93-94.

HAMADA, M.: Básnik ľudskej bolesti a súcitu. In: Tvorba T, roč. 2 (11), 1992, č. 1, s. 29-30.

KASARDA, M.: Previesť cez most. In: Kultúrny život, roč. 25, 1991, č. 29, s. 9.

MATEJOVIČ, P.: Most nad Léte. In: Fragment K, roč. 5, 1991, č. 10, s. 131-132.

PRUŠKOVÁ, Z.: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky. Bratislava, 1994, s. 69-74.

SULÍK, I.: Po slovenských krížových cestách. In: Romboid, roč. 27, 1992, č. 2, s. 39-41.

ŠTEVČEK, P.: Próza ako otváranie duše. In: Literárny týždenník, roč. 4, 1991, č. 50, s. 5.

Autor hesla

Vladimír Barborík